Zamyslenie P. Bubáka SVD na 30. nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 30. nedeľu v cezročnom období má názov O chodení do kostola.

Príbeh, ktorý nám rozpovie Ježiš v nedeľnom evanjeliu, milí priatelia, je príbehom o nás. Je to príbeh o ľuďoch, ktorí chodia do kostola. Je to príbeh o nás, ktorí aj v túto v nedeľu pôjdeme do svojho obľúbeného kostola. Je to však zároveň aj príbeh o tých, ktorí v nedeľu do kostola nepôjdu. Veľa ľudí v nedeľu do kostola nepôjde. Keby všetci Bratislavčania alebo Košičania či Žilinčania v nedeľu šli do kostola, veru by v ich kostoloch nebolo dosť miesta pre všetkých. V každom kostole týchto miest by muselo byť niekoľko desiatok omší, a aj tak by ešte nebolo dosť miesta pre všetkých.
Lenže tí, ktorí v nedeľu do kostola nepôjdu, často na nás, čo do kostola pôjdeme, poukazujú.
Prednedávnom mali istí študenti istej univerzity stretnutie. Počas tohto stretnutia ktosi rozpútal debatu o ľuďoch, ktorí chodia do kostola. Debata vyústila do obžalovávaní typu ako: „Tí kresťania, to sú zvláštni ľudia. Keď idú do kostola, tvária sa prenáramne nábožne, idú tam s knižkou pod pazuchou, v kostole spievajú oduševnene nábožné piesne, potom veľmi nábožne idú na prijímanie, ale keď sú von z kostola, sú úplne iní. Títo kresťania sú pokrytci. Ako náhle vyjdú z kostola, už nevedia, čo sa tam vo vnútri dialo. Hneď v pondelok v práci budú ufrflaní a nemožní, ako vždy. Budú skorumpovaní a neverní. Budú presne takí, ako ostatní. V ničom sa nebudú odlišovať od nás, ktorí do kostola nechodíme. A to je dôvod, prečo sa my k tomuto ich podvodnému divadlu odmietame pridať.”
Nezažili ste niekedy na vlastnej koži, že by vám niekto zoči-voči povedal to isté? To, čo hovorili spomínaní študenti vo všeobecnosti o tých, čo chodia do kostola? Že by vám niekto povedal, že ste pokrytec a to jednoducho preto, lebo chodíte do kostola a pritom váš život je iný?

V koľkých domoch napríklad v nedeľu ráno manželka vstane do kostola a manžel zostane v posteli s tým, že on nejde do žiadneho kostola? A ako sa tak bude obliekať do sviatočných nedeľných šiat a dávať si na hlavu slávnostný klobúk a hľadať svoju modlitebnú knižku, on si v posteli bude mrmlať: „Pozrime ju, tam si ide s knižkou v kabelke, s klobúkom na hlave, s nábožnou tvárou a s maskou! Pokrytkyňa, zabudla si už, ako si sa správala v predchádzajúcom týždni? Ako si ohovárala a klebetila, hádala sa a klamala? Pokrytkyňa! Ja som síce nebol lepší, ale aspoň nejdem do kostola. Ja sa veru nepridám k tebe v hraní tohto divadla.” A obráti sa na posteli na druhú stranu a bude pokračovať v spaní.

Často veru čítame dokonca aj v novinách: „Všetci kresťania sú pokrytci. Všetci hrajú a všetci majú masky.” Ako často mnohí povedia: „Tí, čo chodia do kostola, nie sú o nič lepší ako tí, ktorí do kostola nechodia. Ba nieže len nie sú lepší. Sú dokonca horší. Sú to náboženskí pokrytci. Farizeji!“
Keď si však všetky tieto reči, milí priatelia, zosumarizujeme, vyplynie nám z nich veľmi zaujímavý záver: a to, že do kostola by mali chodiť iba a len tí, ktorí sú svätí. Iba a len tí, ktorí sú absolútne spravodliví, ktorí sú totálne čistí, ktorí sú priezračne úprimní, iba tí, v ktorých sa nenachádza nič iné, iba dobro, férovosť, božská krása a čnosť. Povedané inými slovami: do kostola by mali chodiť iba a len tí, ktorí už nepotrebujú božie milosrdenstvo a vlastne žiadnu inú pomoc.

Ježiš svojím poslucháčom v nedeľu rozpovie príbeh o dvoch mužoch, ktorí šli do chrámu. Títo dvaja ľudia boli veľmi rozdielni. Jeden z nich bol dobrý, úprimne dobrý, istým spôsobom až príliš dobrý. Nikdy nič neukradol. Nikdy sa k nikomu nezachoval nespravodlivo. Nikdy neprestúpil šieste prikázanie. Postil sa 104 dní v roku, a to aj napriek tomu, že bol predpísaný iba jeden deň. Platil cirkevnú daň zo všetkého, čo mal a pritom jediné veci, z ktorých bol povinný platiť daň, boli obilniny, olej a víno. Tento človek bol tak nesmierne svätý, že niet pochýb o tom, že si podľa našich kritérií mohol dovoliť ísť do kostola bez najmenších problémov. On tam naozaj patril. Tento muž nebol pokrytec. Bol človekom, ktorý žil svoj ideál na nejakých 140%.

Vzadu v chráme však bol ešte jeden muž, mýtnik, ktorý bol zbojníkom, nespravodlivým, chamtivým a smilníkom. Bol jednoznačne človekom, ktorý podľa našich kritérií nemal čo v kostole hľadať. Bol pokrytcom. Niečo iné žil, niečo iné veril. Čo tu teda v tomto kostole hľadal? Čo si to vôbec dovolil? Ako je možné, že tento človek prišiel do kostola? Čo si to o sebe namýšľal, nešťastník jeden. „VON!“ povedali by sme mu. „Okamžite von!“

Ježišov úsudok a záver, ktorý dal svojmu podobenstvu bol však celkom iný. Ježiš sa jednoducho započúval do modlitby tohto človeka. A v tejto jeho modlitbe rozpoznal začiatok žalmu päťdesiateho prvého:

Zmiluj sa, Bože, nado mnou, pre svoje milosrdenstvo
a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.
Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.
Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.
Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil
a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé.
Aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.
Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.
Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.
Pokrom ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh.
Daj, aby som počul radosť a veselosť a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.
Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny.
Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.
Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého.
Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Povedzte, ako by mohol byť človek, ktorý sa takto modlil, nazývaný pokrytcom? Ani Ježiš ho takto nenazval. Ani Ježiš ho nenazval pokrytcom aj napriek tomu, že jeho skutky boli nedobré. Ježiš nepovedal o ňom, že takýto človek by nemal čo hľadať v chráme. Naopak, Ježiš povedal niečo ako: Tento človek odišiel domov ako iný človek, odišiel domov zmenený a ospravedlnený.

Ak by sme sa aj my, milí priatelia, modlili v nedeľu v našom kostole takýmto istým spôsobom, spôsobom akým sa modlil mýtnik, kto by nás mohol nazvať pokrytcami? A nemali by sa potom pridať k nám aj tí, čo ostali doma preto, lebo sú presvedčení, že my sme pokrytcami a oni hriešnikmi?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.