Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 28. nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie s názvom Vďačnosť pripravil P. Milan Bubák SVD

Milí priatelia, Božie slovo nasledujúcej – 28. cezročnej nedele – nás vedie k čnosti, ktorá vždy bola dosť zriedkavá, a to k vďačnosti. Vďačnosť je – podľa evanjelia – cesta k celistvému uzdraveniu. Za Ježišom prišlo 10 malomocných, aby ho poprosili o uzdravenie. Ježiš ich uzdravil všetkých, avšak nie úplne. Úplne bol uzdravený len jeden, a síce ten, ktorý sa vrátil, aby mu poďakoval. Tomuto Ježiš ponúkol cez jeho vieru uzdravenie nielen jeho tela, ale aj ducha a duše. Aby sme chápali, čo je to celistvé uzdravenie, uvediem príklad. Predstavte si človeka, ktorý je duševne rozorvaný. Je nešťastný, trpí na depresie, v ničom v živote nevidí zmysel. Zrazu ochorie na rakovinu. Celé jeho úsilie sa sústredí na uzdravenie sa z tejto choroby. Stane sa. Bude však tento človek naozaj zdravý? Nebude. Jeho predchádzajúca duševná púšť, ktorá ho zamestnávala pred ochorením, a ktorá počas jeho ochorenia ustúpila do úzadia, sa mu vráti znova v celej svojej kráse. Dosiahol síce uzdravenie tela, ale nie duše. Niečo podobné sa odohralo aj v evanjeliu. Komplexné, celistvé uzdravenie dosiahol iba jeden: cudzinec, Samaritán. Iba on dostal schopnosť vidieť svoj život v súvislostiach. Toto tí zvyšní deviati nedostali. Túto schopnosť dostal na základe uvažovania nad tým, čo sa to vlastne s ním stalo; toto uvažovanie ho potom viedlo k vďačnosti a vďačnosť mu zasa zaslúžila dar viery v Ježiša Krista. A viera v Krista je prameňom našej integrity a komplexného zdravia.
V našom živote je to podobne. Boh aj nám ponúka celistvosť: so svojím uzdravením chce vstúpiť nielen do nášho tela, ale i duše a ducha. Mnohí však túto celistvosť, alebo integritu nikdy nedosiahneme. A to preto, lebo nie sme vďační. Prečo nie sme vďační? Lebo si myslíme, že nie je začo. Takéto presvedčenie je však znakom toho, že nad svojím životom nikdy neuvažujeme. A neuvažujeme nad ním preto, lebo veci v ňom pokladáme za samozrejmé. Nič však nie je samozrejmé, všetko je dar. Ktosi sa raz vyslovil, že začiatkom vďačnosti je prekvapenie a z neho vyplývajúci úžas. A presne to je to, čo tak veľmi obdivujeme na deťoch: ich schopnosť čudovať sa nad maličkosťami.
Ak skúmame pravdivo svoj život, potom v ňom iste nájdeme množstvo vecí, ktorými nám Boh preukazoval svoju lásku a teda za ktoré by sme mu mali ďakovať. Mali by sme stále pamätať na to, čo povedal kedysi Gándhí: „Boh sa nám vždy zjavuje v nejakej konkrétnej podobe.“ Aby sme ho mohli vo svojom živote objaviť, musíme teda hľadať tieto „konkrétne podoby“, cez ktoré sa nám zjavil.
Navrhujem, aby sme si vykonali pod vplyvom nedeľného Božieho slova malé cvičenie. Vyberme sa na púť: od prítomného okamihu do svojho detstva, až tak ďaleko, ako sme toho schopní a hľadajme tam okamihy, kedy sa nás dotkol Boh. Mohli by sme sa dotknúť štyroch oblastí: ľudí, špeciálnych radostí, zvláštnych momentov milosti a dôležitých dní nášho života.
Začnime ľuďmi. Boh s nami nejedná priamo, ale vo väčšine prípadov sa nám zjavuje prostredníctvom ľudí ako napríklad našej matky, otca alebo jedincov, ktorí opravdivo formovali náš život. Títo ľudia pre nás urobili veľa a ich vplyv na náš život spôsobil, že sme tým, čím dnes sme.
Istý kňaz rozpráva, že keď bol ešte seminaristom, konal si pastoračnú prax vo väzení. Boli tam 16 až 18-roční väzni. Rozprávali mu o svojom živote a o príčinách, prečo sa dostali do väzenia. „Malo to na mňa dvojitý efekt,“ hovorí kňaz. „V prvom rade som si uvedomil, že na tom, že som neskončil ako oni, nemám ja žiadnu zásluhu. Bolo tomu pravdepodobne iba preto, lebo som sa narodil a bol som vychovávaný a formovaný v inom prostredí a situácii, ako títo mladí väzni. Keby som bol býval vychovávaný v ich prostrediach, aký by som bola ja dnes? Bol by som iný? Po druhé, môj rozhovor s nimi ma viedol k
vďačnosti za všetkých tých ľudí, ktorí ma vychovávali, formovali, a ktorí mi dali pravdivý príklad kresťanského života.
Ďalšou oblasťou sú radosti. Tu by sme si mali spomenúť na všetky tie radosti svojho života, ktoré sme tak často prežívali a pritom sme ich brali poväčšine ako samozrejmé. Ak sme presvedčení o Božej láske voči nám, potom budeme schopní objaviť jeho lásku dokonca aj za tými najmenšími vecami nášho života. Ako hovorí Bernanos: „V našom živote nejestvuje žiadna vec, čo ako by bola malá, za ktorou by sme nemohli odhaliť Božiu prozreteľnosť s nami.“
Zvláštne momenty milosti sú ďalšou oblasťou, kde v našom živote bol špeciálne prítomný Boh. V živote každého človeka jestvujú momenty silných zážitkov, kedy sa človek cíti zvláštnym spôsobom omilostený. Každý človek má vo svojom živote aspoň niekoľko „silných zážitkov“, kedy cítil Pánovu prítomnosť takmer fyzicky. Mohla to byť napríklad záchrana pred nejakým veľkým nebezpečenstvom alebo momenty silného prežívania prítomnosti Pánovej lásky.
Jeden môj známy, starší kňaz z mojej rehole, spomína na istý zážitok, ktorý prežil, keď bol dieťaťom, a ktorý ho - ako sám hovorí - presvedčil o tom, že Boh sa o neho výnimočným spôsobom zaujímal. Práve sa skončila vojna a všade okolo v jeho rodnej obci (v Nemecku) bolo ešte stále množstvo munície. Jedného dňa náhodou našiel ručný granát. Nevedel, čo to bolo a tak sa hnaný zvedavosťou dal do hľadania nejakého nástroja, ktorý by mu pomohol dostať sa „k jadru veci“! Na veľké počudovanie, nie a nie čosi nájsť. Jeho matka, ktorá sa inak veľmi málo zaujímala, ako si jej a ostatné dedinské deti krátia chvíle, sa zrazu začala zaujímať o to, na čo vlastne tak veľmi naliehavo potreboval práve teraz kladivo. Keď prišla na miesto, kde ho čakali jeho priatelia, s pocitom hororu zistila, čo by asi bol robil s kladivom, keby by ho bol býval našiel. Myslím si, že každý z nás má podobné zážitky. Otázkou je, ako sa na ne teraz po rokoch dívame.
A konečne, štvrtou oblasťou na vďačnosť by mohla byť úvaha nad dôležitými dňami nášho života: Maturita, promócia, svadba, narodenie môjho dieťaťa, kňazská vysviacka, rehoľná obliečka, sľuby... Toto sú možné dni, kedy si človek aspoň v mysli viac uvedomuje, že Boh si ho vybral, že ho vedie, a že ho zahŕňa svojou dobrotou.
A za toto všetko – ak si to dokonale uvedomíme a pripustíme – nemôže nasledovať nič iné, iba výbuch do modlitby vďačnosti, chvály a zvelebovania Boha.
Kiež nás, milí priatelia, Pán vedie touto cestou.