Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 27. nedeľu v
cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka: Posilni nám vieru!

Je veľa situácii v našom živote, na ktoré sa pozeráme podľa kľúča: buď/alebo; tzn. buď to mám alebo nemám, buď to je alebo to nie je, buď to funguje alebo to nefunguje. Takéto chápanie vecí je však veľmi zjednodušené a nie vždy funguje, ba často je pre nás škodlivé. Je to videnie čiernobiele, videnie polarizované. Jeho nevýhodou je, že si nevšíma pestrosť a farby, ktoré život bezpochyby má. Život sa tak potom stáva fádnym a nudným. Ďalším problémom tohto videnia je, že veci nie sú tu naraz: rastie sa v nich. Život je proces, cesta, púť.

Tak je to aj s vierou. V dnešnom evanjeliu nám Ježiš predstavuje vieru ako horčičné semienko. A semienko je to, čo rastie. Tak je to aj s vierou. Viera je vec, ktorá potrebuje rast, vývoj. O viere sa nedá povedať, že buď ju mám alebo ju nemám.Pozrime sa teda na vieru z tohto pohľadu. Možno aj my patríme medzi tých, ktorí – podobne ako apoštoli z evanjelia – túžia vo viere rásť. Aké má teda charakteristiky zrelá viera? Rast vo viere u človeka by sme mohli pripodobniť k jeho rastu v oblasti duševnej. Ako v duševnom vývoji človeka jestvuje detstvo, adolescencia a dospelosť, tak je to aj vo viere. Jediný rozdiel je v tom, že v oblasti duševnej je človek dieťaťom a adolescentom v istom veku automaticky. Duševný vývoj sa kryje s jeho telesným vývojom. S xvývojom viery to tak ale nie je. Je preto možné byť duševne a telesne dospelým ba dokonca starým, a pritom mať detskú alebo adolescentnú vieru.

Pozrime sa teda, aké charakteristiky majú tieto tri štádiá vývoja človeka najprv v oblasti duševnej a potom aj v oblasti viery.

Scénou, na ktorej sa odohráva DETSTVO, je rodina. V rodine dostáva dieťa obživu, ošatenie a službu: iní mu posluhujú. Dieťa absorbuje do seba kultúru, hodnoty a cennosti starších bez toho, že by vedelo, že existujú aj nejaké iné alternatívy. Viera vo svojom detskom prejave dedí a prijíma krédo, znaky a prejavy dominantnej inštitúcie, v ktorej sa človek formuje. Človek bez toho, že by niečo zotázňoval alebo o niečom pochyboval, automaticky prijíma dejiny, morálne smernice a formy modlitby Cirkvi-rodiny.

Dieťaťu sa v rodine, pokiaľ je dieťaťom, posluhuje. Podobne je to aj človekom, ktorého viera je v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha používať a to tak, že náboženstvo takýto človek chápe, ako niečo, čo má slúžiť nie Bohu ale jemu samému. Často je tu viditeľné úsilie kúpiť si Božiu priazeň vyjednávaním v modlitbe alebo dobrými skutkami. Kúpna cena je reprezentovaná počtom odrieknutých modlitieb alebo obetí. Takáto detská forma viery má sklon vidieť veci veľmi jasne a stáť na veľmi istom a bezpečnom základe. Boha má zadefinovaného, zaškatuľkovaného, nič mu v jeho viere nie je nejasné, na všetko má odpovede. Avšak je tomu tak iba preto, lebo horizonty vízie jeho viery nejdú príliš ďaleko, najmä nie tam, kde sa nachádza tma a zotázňovanie.

Scénou, na ktorej sa odohráva ADOLESCENCIA je hľadanie identity. „Kto som?” toto je otázka, ktorá sa nachádza za puberťákovými otázkami, rebéliami a prejavmi nezávislosti. Adolescent má už schopnosť uvažovať nad vecami abstraktným spôsobom a cíti potrebu veci skladať, to znamená všetko to, čo v svojom živote má, musí jedno do druhého pasovať. Dá sa to prirovnať k tzv. „jig-saw puzzle”, k obrázku, ktorý sa rozoberie na malé kúsky, a ktorý potom skladáme. Starší, medzi ktorými adolescent žije, môžu očakávať od neho príliš veľa príliš skoro, alebo môžu pred neho umiestniť príliš veľa častíc obrázku, ktoré iba skomplikujú tú časť obrázku, ktorú adolescent práve skladá.

Viera sa dostáva do svojej adolescencie vtedy, keď človek začína sám hlbšie uvažovať nad tým, čo zdedil a keď sa začína u neho prejavovať snaha osobne to vlastniť. Avšak na to, aby toho bol schopný, potrebuje poznať aj alternatívy k systému, ku ktorému alebo v ktorom bol vychovávaný. Je možné, ba často je to pravidlom, že človek v tomto období sa postaví proti tajomným spôsobom existencie Boha a obyčajne odmieta tradičné formy modlitby. Boha chápe ako priateľa a takto chce k nemu aj pristupovať. Alebo - dosť často - modlitba spočíva v čírom uvažovaní alebo konverzácii, hoci človek si nie je istý, či sa rozpráva s Bohom alebo iba so sebou samým.
Slabou stránkou adolescentnej viery je tendencia neprijímať či odmietať to, čo človek nie je schopný pochopiť a odhodiť to, čo nie je možné osobne prežiť alebo zakúsiť. Silnou stránkou tejto viery je však úprimnosť a čestnosť človeka a jeho snaha, aby to, čo verí, aj vlastnil.

Vieru detskú sme si popísali ako jasnú a istú. Adolescentná viera je jasná a neistá: jasná preto, lebo je obmedzená len na to, čo je možné pochopiť; avšak neistá, pretože človek si je stále príliš neistý Bohom, a tak má problémy naplno vstúpiť do tmy.

DOSPELOSŤ u človeka nastáva vtedy, keď príde k dostatočnej odpovedi na otázku svojej identity: kto som? Až vtedy je schopný pohnúť sa ďalej, smerom k hlbšiemu záväzku prijať iných a sa im oddať. Táto etapa sa u Eriksona nazýva intimita. Slovo intimita pochádza z latinčiny, a je zloženinou slov in-timor, čo znamená do-strachu, do-rizika. Človek bude schopný postúpiť do tejto etapy, do etapy, v ktorej bude dostatočne schopný ponúknuť seba samého neznámemu riziku vzťahu a úplnej oddanosti iba vtedy, keď má vybudovanú vlastnú identitu. Takáto do-rizika idúca, alebo intímna hĺbka si vyžaduje vernosť: „v šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe...” ako sa to hovorí napríklad pri vysluhovaní sviatosti manželstva.

Dospelá viera je taká viera, ktorá už dorástla do takého stupňa lásky k Bohu, že človek je schopný vzdať sa seba samého, ako centra všetkých svojich akcií. Človek je tu schopný bez akejkoľvek rezervy ponúknuť Bohu seba samého a všetko čo má vo výroku: „Tvoja vôľa nech sa stane.” Táto viera, aj keď stojí na istej pôde, predsa je krokom do tmy, pretože človek v tejto etape viery už nečaká, že pochopí tajomstvo Boha.

A tak dospelá viera by sa dala charakterizovať ako istá avšak nejasná alebo zastretá. Možno si tu spomenieme na výrok kardinála Johna Henriho Newmana, ktorý konvertoval ku katolicizmu. Pýtali sa ho, či mal nejaké problémy po tom, čo vstúpil do katolíckej Cirkvi. Odpovedal: „Tisícku problémov, avšak ani jedinú pochybnosť.” Toto bola dospelá viera, istá avšak nejasná, zahalená pláštikom tajomstva. Bola to viera, ktorú vlastnil aj apoštol Pavol: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“ (2 Tim 1, 12).

Dospelá viera hľadá predovšetkým kráľovstvo Božie viac než akúkoľvek inú vec, týkajúcu sa človeka samého. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Boha takého, aký je. Človek s dospelou vierou vie, čo vyjadril majster Eckhart: „Používať Boha znamená zabiť ho!” Pre človeka s dospelou vierou je dostačujúcou odmenou, keď on sám slúži Bohu.

Keď je človek spokojný s výrokom z dnešného evanjelia: „Neužitočný sluha som, urobil som, čo som bol povinný urobiť“, potom môže vedieť, že jeho jemné, nepatrné horčičné semienko viery už dorástlo do plnej zrelosti.