Assisi: Slová pápeža kňazom, zasväteným a členom pastoračných rád
Stretnutie pápeža Františka s kňazmi, zasvätenými a členmi pastoračných rád
diecézy v Katedrále sv. Rufína. Uskutočnilo sa 4. októbra 2013 o 15.30
v rámci jeho pastoračnej návštevy Assisi.
Drahí bratia
a sestry diecézneho spoločenstva, pekné popoludnie!
Ďakujem vám za vaše prijatie,
kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, laici zaangažovaní v pastoračných radách! Aké nevyhnutné
sú pastoračné rady! Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád, farár nemôže
viesť farnosť bez pastoračnej rady. Toto je zásadne dôležité! [potlesk] Sme
v katedrále. Tu sa uchováva krstiteľnica, kde boli pokrstení svätý František a svätá
Klára, v tom čase bola táto krstiteľnica v kostole Panny Márie. Spomienka na krst
je stále dôležitá! Krst je naše zrodenie ako detí Matky Cirkvi. Chcel by som vám položiť
otázku: Kto z vás pozná dátum svojho krstu? Len niekoľkí... Takže máte domácu úlohu.
Mama, otec, povedz mi: Kedy som bol pokrstený? Je to dôležité, pretože je to deň nášho
narodenia ako Božích detí.
Jeden Duch, jeden krst, v rôznorodosti chariziem
a služieb. Aký veľký dar je byť Cirkvou, patriť k Božiemu ľudu! Všetci sme Božím ľudom.
V súlade, v jednote rozdielností, čo je dielom Svätého Ducha, pretože Duch Svätý je
súlad a vytvára súlad. Je to jeho dar a musíme byť otvorení jeho prijatiu.
Biskup
je strážcom tohto súladu. Biskup je strážcom tohto daru harmónie v rozmanitosti. Z
tohto dôvodu pápež Benedikt XVI. chcel, aby pastoračná činnosť v pápežských františkánskych
bazilikách bola začlenená do diecéznej. Pretože on musí vytvárať súlad, je to jeho
úloha, jeho povinnosť a jeho povolanie. On má na to špeciálny dar. Som rád, že kráčate
správne touto cestou, v prospech všetkých, v pokojnej spolupráci a povzbudzujem vás,
aby ste pokračovali. Pastoračná návšteva, ktorá sa skončila nedávno, a diecézna synoda,
na ktorú sa pripravujete, sú intenzívne okamihy vzrastu tejto Cirkvi, ktorú Boh požehnal
zvláštnym spôsobom. Cirkev rastie, ale nie vďaka obracaniu iných na vieru: nie, nie!
Cirkev sa nerozširuje vďaka prozelytizmu. Cirkev rastie pre príťažlivosť, príťažlivosť
svedectva, ktoré každý z nás vydáva Božiemu ľudu. [potlesk]
Teraz by
som chcel stručne poukázať na niektoré aspekty života vášho spoločenstva. Nechcem
povedať niečo nové, ale utvrdiť vás v tom najdôležitejšom, čo charakterizuje životnú
cestu vašej diecézy.
1. Prvou vecou je načúvať Božiemu slovu.
Cirkev je toto: je spoločenstvo – to povedal biskup. Je spoločenstvom, ktoré s vierou
a láskou počúva Pána, ktorý hovorí. Pastoračný plán, ktorý spolu žijete, zdôrazňuje
práve tento základný rozmer. Je to Božie slovo, čo vzbudzuje, vyživuje a regeneruje
vieru. Je to Božie slovo, ktoré sa dotýka sŕdc a obracia ich k Bohu a k jeho logike,
ktorá je taká odlišná od našej. Je to Božie slovo, ktoré neustále obnovuje naše komunity...
Myslím, že všetci sa môžeme trochu polepšiť v tomto ohľade. Stať sa viac poslucháčmi
Božieho slova, aby sme boli menej bohatí na naše slová a viac obohatení jeho slovami.
[potlesk]
Myslím na kňaza, ktorý má úlohu kázať. Ako môže kázať, ak
predtým neotvoril svoje srdce, nepočúval v tichu Božie slovo? Preč s tými nekonečnými,
nudnými homíliami, [potlesk] z ktorých sa nedá ničomu rozumieť! Toto je pre
vás?
Myslím na otca a mamu, ktorí sú prvými pedagógmi. Ako môžu vychovávať,
ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania
neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože
potom sa otec a mama žalujú: ‚Tento syn...‘ Ale čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako
si s ním hovoril? Cez Božie slovo, alebo cez slovo z televíznych novín? [potlesk]
Otec a matka musia hovoriť Božie slovo!
A myslím na katechétov, na všetkých
vychovávateľov. Ak ich srdce nie je rozohrievané Slovom, ako môžu rozohriať srdcia
druhých, detí, mládeže, dospelých? Nestačí čítať Sväté písmo, musíme načúvať Ježišovi,
ktorý v ňom hovorí. Je to skutočne Ježiš, kto hovorí cez Sväté písmo. Musíme byť anténami,
ktoré prijímajú, sú naladené na Božie slovo, aby sme mohli byť anténami, ktoré vysielajú!
Prijímame a vysielame. A je to Duch Boží, ktorý udržiava živosť Svätého písma, umožňuje
pochopiť ho do hĺbky, v jeho pravom a plnom zmysle! Položme si otázku, ako jednu z
otázok pred blížiacou sa synodou: Aké miesto má Božie slovo v mojom živote, v živote
každého dňa? Som naladený na Boha, alebo na množstvo slov o móde alebo o mne samom?
Je to otázka, ktorú si musí položiť každý z nás.
2. Druhý aspekt je kráčať.
Je to jedno zo slov, ktoré rád používam, keď hovorím o kresťanovi a o Cirkvi. Ale
pre vás má zvláštny význam. Začínate diecéznu synodu a synoda znamená kráčať spolu.
Myslím, že toto môže byť naozaj najkrajšia skúsenosť, akú môžeme zažiť: patriť k jednému
ľudu na ceste, na ceste dejinami spolu so svojím Pánom, ktorý kráča uprostred nás!
Nie sme izolovaní, nekráčame sami, sme súčasťou jediného Kristovho stáda a on kráča
spolu s nami.
Tu stále myslím na vás kňazov, a dovoľte mi, aby som sa zaradil
medzi vás. Čo by mohlo byť pre nás krajšie, ako kráčať s naším ľudom? Je to pekné!
Keď si myslím na tých farárov, ktorí poznali svojich ľudí z farnosti po mene a chodievali
ich vyhľadať, [potlesk] tak ako mi to aj jeden povedal: „Poznám aj mená psov
v každej rodine!“ Ešte aj to meno psa poznali. Aké pekné to bolo, všakže? Čo môže
byť krajšie? Často to opakujem: Kráčajme s naším ľudom, niekedy vpredu, niekedy uprostred,
niekedy vzadu. [potlesk] Vpredu, aby sme spoločenstvo viedli, uprostred na
povzbudenie a podporu, vzadu, aby sme ho udržali pohromade, aby nikto nezostal veľmi,
veľmi vzadu, aby ho udržali pohromade a tiež z iného dôvodu: Lebo ľudia majú ‚cit‘!
Zmysel pre nachádzanie nových ciest pre napredovanie, majú ‚cit pre vieru‘ –
‚sensus fidei‘, ako hovoria teológovia. Čo môže byť krajšie? A na synode musíme mať
aj to, čo hovorí Svätý Duch laikom, Božiemu ľudu, všetkým.
Ale najdôležitejšie
je kráčať spolu, pracovať spolu, pomáhať si navzájom, žiadať o prepáčenie, uznať vlastné
chyby a prosiť o odpustenie, ale tiež prijať ospravedlnenie ostatných a odpustiť –
aké je to dôležité! Občas myslím na manželstvá, ktoré sa po mnohých rokoch rozpadajú.
‚Nerozumieme si, vzdialili sme sa‘ Možno nevedeli poprosiť načas o prepáčenie. Možno
nevedeli včas odpustiť. Novomanželom stále dávam túto radu: Hádajte sa, koľko chcete.
Ak lietajú taniere, nech si lietajú. Ale nikdy neukončite deň bez zmierenia! Nikdy!
[potlesk] Ak sa manželstvá naučia povedať ‚Prepáč, bol som unavený‘, alebo
prejaviť malé gesto pokoja a každý deň začínať život odznovu, toto je také malé pekné
tajomstvo, ako predchádzať tým bolestným rozlukám. Aké je dôležité kráčať spolu bez
náhlenia sa dopredu, bez nostalgie za minulosťou. A počas putovania sa spolu rozprávame
a takto sa navzájom spoznávame, rastieme ako rodina. Tu sa pýtajme sami seba: Ako
kráčame? Ako napreduje život našej diecézy? Kráčame pospolu? A čo robím ja pre to,
aby diecéza naozaj kráčala pospolu? Nechcel by som tu otvárať tému klebetenia, ale
vy viete, že klebety vždy rozdeľujú, či nie? [potlesk]
3. Teda počúvať
a kráčať; a tretí aspekt je misionársky: ohlasovať až po periférie. Aj toto
som zobral z vašich pastoračných projektov. Váš biskup mi o nich nedávno hovoril.
Chcem to však zdôrazniť aj preto, lebo ide o prvok, ktorý som intenzívne prežíval
v Buenos Aires: dôležitosť vyjsť druhým v ústrety, na periférie, ktorými sú miesta,
ale nadovšetko osoby v osobitných životných situáciách. Je to prípad diecézy, ktorú
som mal predtým, Buenos Aires: tou perifériou, ktorá mi spôsobovala veľkú bolesť bolo,
že som nachádzal v rodinách strednej vrstvy deti, ktoré nevedeli urobiť znak kríža.
Toto je periféria, či nie? Pýtam sa vás: Sú tu v tejto diecéze deti, ktoré sa nevedia
prežehnať? Pouvažujte nad tým. Toto sú skutočné existenciálne periférie, kde chýba
Boh.
V prvom zmysle slova sú perifériou tejto diecézy tie jej oblasti, ktorým
hrozí, že sa dostanú na okraj, mimo centra pozornosti. Ale sú to aj ľudia, ľudské
osudy, poznačené skutočným nezáujmom a pohŕdaním. Sú to ľudia, ktorí sú možno fyzicky
blízko „centra“, ale duchovne sú vzdialení.
Nebojte sa vychádzať von, v
ústrety týmto ľuďom a týmto situáciám. Nenechajte sa zablokovať predsudkami, zvyklosťami,
strnulosťou v myslení alebo v pastorácii, známym ‚vždy sa to robilo takto!‘ Na periférie
však môžeme ísť jedine vtedy, ak nesieme Božie slovo vo svojom srdci a ak kráčame
s Cirkvou, ako svätý František. Inak prinášame sami seba a nie Božie slovo, a to nie
je dobré, to nikomu nepomôže! Nie my zachraňujeme svet, je to naozaj Pán, ktorý ho
zachraňuje!
Takže, milí priatelia, nedal som vám nové recepty. Nemám ich a
neverte tým, ktorí hovoria, že ich majú. Neexistujú. Ale všimol som si na putovaní
vašej cirkvi krásne a dôležité aspekty, ktoré je potrebné rozvíjať a v ktorých vás
chcem utvrdiť. Počúvať Slovo, bratsky spoločne kráčať, ohlasovať evanjelium na perifériách!
Pán nech vám žehná, Panna Mária nech vás ochraňuje a sv. František nech vám všetkým
pomáha, aby ste prežívali radosť z toho, že ste učeníkmi Pána! Ďakujem.