Komentár sr. Agnesy Jenčíkovej: Prenasledovaní kresťania

Pohľad na prenasledovaných kresťanov: zvonka a zvnútra

Počas minulotýždňovej generálnej audiencie položil pápež František veriacim zídeným na Námestí Sv. Petra pár otázok, ktoré vyplynuli z jeho myšlienok o téme jednoty Cirkvi, ktorej venoval svoju katechézu a zároveň boli odozvou na nedávny teroristický útok na kresťanov v Pakistane: „Koľkí z vás sa modlia za prenasledovaných kresťanov? Koľkí? Každý nech si odpovie v srdci. „Modlím sa za toho brata, za túto sestru, ktorí sú v ťažkostiach, pretože vyznávajú a bránia svoju vieru?“

Uprieť zrak na prenasledovaných kresťanov z krajiny, akou je aj Slovensko, kde je možné kresťanstvo vyznávať a žiť bez ohrozenia života, si vyžaduje úsilie a tiež záujem, aby sa na týchto trpiacich nezabúdalo. A práve k tomu pozýva Svätý Otec, ktorý na skutočnosť prenasledovania kresťanov upozorňuje nie prvýkrát. Toto prenasledovanie je stále aktuálne a nie je novinkou. Je tu od samotných počiatkov kresťanstva. Konštatovanie typu: „Počas bohoslužieb stáli vonku pred vchodom hliadky, ktoré mali za úlohu včas varovať zhromaždených veriacich pred prípadným nebezpečenstvom alebo ho odvrátiť“, sa dá pokojne aplikovať na obdobie prenasledovania napríklad za cisára Diokleciána v starom Ríme, či na naše pomery v nedávnom dvadsiatom storočí v období proti kresťanstvu tvrdo bojujúcej socialistickej diktatúry, alebo napríklad na dnešné rozpoloženie už spomenutých veriacich v Pakistane, ktorí napriek tomu pár týždňov dozadu neunikli násilnému útoku, nehovoriac o nesmiernom utrpení kresťanov v Sýrii, ktorá sa zmieta vo vojne.

Málokedy sa ako dôvod prenasledovania verejne uvedie samotné kresťanstvo. Spoločnosť sa má dozvedieť, že kresťania sú nepriatelia miestneho náboženstva, ideológie, alebo si takpovediac odnesú trest za neprijateľnú činnosť iných skupín, alebo sú prenasledovaní len tak, bez dôvodu. Štatistiky uvádzajú, že vo vyše päťdesiatich štátoch sveta sú prenasledované milióny kresťanov a je im upierané základné ľudské právo slobodne vyznávať svoje náboženské presvedčenie. Napriek tomu je badateľný vzostup počtu kresťanov, najmä v mimoeurópskom kontexte, napríklad v Afrike a Latinskej Amerike je dvakrát viac kresťanov ako pred tridsiatimi rokmi, v Ázii sa počty dokonca strojnásobili.
Pred pár mesiacmi som navštívila jednu z krajín Blízkeho východu, konkrétne Svätú zem. Prvou hlbokou skúsenosťou bolo uvedomenie si, ako sa asi cítia ľudia, ktorí patria k menšine, konkrétne ku kresťanskej menšine, kráčajúc ráno ulicami Jeruzalema do Baziliky Božieho hrobu, míňajúc početný zástup moslimov ponáhľajúcich sa na modlitby počas Ramadánu, či v piatok večer, keď začína Šabat, obdivujúc súdržnosť Izraelčanov počas modlitieb pri Múre nárekov. Sila svätých miest spojených s Kristovou prítomnosťou v tejto rozmanitosti vo mne vyvolávali pocit hrdosti na Krista, ktorá, ako sa zdá, v krajinách, ktoré si hovoria kresťanské, už značne chýba. Tento fakt sa ešte viac umocnil pri návšteve jednej miestnej kresťanskej rodiny, ktorá sa kvôli aktívnej náboženskej zaangažovanosti viackrát dostala do problémov a nesie trvalé následky. Možno by bola u členov tejto rodiny namieste myšlienka zanechať tento spôsob, vyhnúť sa zbytočným represáliám, ale ako sami vyjadrili, vernosť svojmu vyznaniu a už spomenutá hrdosť na Krista sú hodnoty, ktoré im naznačujú len jedinú cestu – ostať a vytrvať. Na druhej strane, milujú svoju vlasť a nevedia si predstaviť, že by žili inde. Nevylučujú však ani túto možnosť.
Prenasledovanie kresťanov je z ľudského pohľadu závažná skutočnosť, nesie však v sebe mocný nadprirodzený rozmer, ktorý jej dáva silu svedectva schopného roznietiť srdcia tých, ktorí žijú v krajinách ku kresťanstvu tolerantných. Modlitba za prenasledovaných a svedectvo tých, čo znášajú protivenstvá prenasledovania sú jednými z prvkov tvoriacich dynamické spoločenstvo a vzájomnosť, ktorá, podľa slov pápeža Františka, dáva Cirkvi čoraz viac tvár, akú by mala mať.