Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu v cezročnom období má názov Boháčovo peklo.

Milí priatelia, málo vecí v kresťanskej viere vyvolávalo a stále vyvoláva v ľuďoch takú silnú zvedavosť a také silné emócie, ako nebo a peklo. Ako tieto dve skutočnosti vyzerajú? Ako bude prebiehať konečné zúčtovanie a konečné triedenie, kde človek nakoniec skončí? Ľudia si nebo a peklo predstavovali rôzne. Nebo poväčšine ako hostinu, alebo dokonca ako spevácky chór, a peklo zasa ako miesto ohňa a vzájomného trápenia. Niektoré predstavy majú svoj pôvod v predstavách biblických, iné zasa v našich osobných skúsenostiach. Oboje sú však nedokonalé pretože predstavy, ktoré nám ponúka Biblia sú silne symbolické a naše predstavy zasa silne subjektívne. Človeka obyčajne priťahuje to, po čom najviac túži a odpudzuje ho to, čoho sa najviac obáva. Napríklad, pre chudobného a vyhladovaného bude zaiste najpríťažlivejším obrazom neba hostina, pre hudobného fanatika spevácky chór, pre futbalistu večné futbalové zápasy, pre chlipníka zasa hárem pekných žien. A peklo? Nedostatok či neprítomnosť tohto všetkého. Sv. apoštol Pavol dodáva, že aj keď toto všetko je tajomstvo, predsa sa, čo sa týka neba, je na čo tešiť. Hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1Kor 2,9). Chce tým povedať, že síce nevieme, čo nás v nebi – alebo lepšie: v tom stave, ktorý nazývame slovom nebo – presne čaká, no v každom prípade to bude ponad našu predstavu. Nie je však toto trocha neférové: nebo a peklo majú byť naším konečným cieľom a pritom vieme o nich tak málo?

Ako nebo a peklo vyzerá? Venujme sa tejto otázke i my dnes. Samozrejme nenamýšľam si, že na ňu poskytnem uspokojivú odpoveď, no predsa: evanjelium nasledujúcej nedele o boháčovi a Lazárovi je nielen jedným z najpresnejších popisov i neba i pekla, ale aj mnohých iných tém, ktoré s nebom a peklom súvisia. Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi je asi najlepšou katechézou o nebi a pekle.
Boháč z evanjelia skončil v pekle a Lazár v nebi. Za čo? Bol ich stav prekvapením? Mnohí majú taký názor, že človek musí čakať v úzkosti, ako dopadne po smrti: či bude vyvolený do neba alebo odsúdený do pekla. Veria totiž vo vrtošivého Boha, ktorý – nevediac prečo – môže človeka uvrhnúť do pekla z rozmaru alebo zo škodoradosti. Ako to ich nebo a peklo vyzeralo? Pozrime sa na podobenstvo zblízka a hľadajme v ňom odpovede na tieto otázky.
Boháč bol človek, ktorému sa na zemi vodilo dobre: dobre si jedol, dobre sa obliekal, dobre býval. Lazár bol zasa naopak človekom nie príliš veľkej šťasteny. Bol zavredený, hladný a otrhaný a dni trávil ležaním pri bráne boháčovho domu a čakaním, že mu poskytne aspoň odpadky, ktoré z jeho stola padajú. Keď obaja zomreli, ich osudy sa vymenili. Lazár dostal spásu, kým boháč bol zatratený. Z jeho údelu sa mu nedalo nijako pomôcť, nakoľko bol totálne izolovaný od ostatných ľudí vo večnosti: medzi ním a inými bola priepasť, ponad ktorú sa nedalo prejsť. Upozorňuje na ňu Abrahám, ktorého prosí o trošku vody: „...medzi nami a vami je veľká priepasť, takže nik, čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám, ani od vás prekročiť k nám?“

Prečo bol boháč vlastne zatratený? Mysleli by sme, že preto, lebo žil v luxuse, alebo že bol agresívny voči Lazárovi. To prvé nemôže byť dôvodom na zatratenie a to druhé nebola pravda. Luxus a dobré jedlo predsa nie sú hriechom, ba sú cieľom rozvoja ľudstva. Všetci sa snažíme o dobré bývanie, pohodlie a dobré jedlo. A čo sa týka agresivity, boháč Lazárovi dovolil dokonca ležiavať pri jeho bráne. Nevyhodil ho, nevolal policajtov, aby ho dotiaľ odviedli. Koľkí z nás by sme sa uspokojili so zavredeným bezdomovcom ležiacim pred dverami nášho bytu? Boháč Lazára pri svojej bráne toleroval. Prečo teda šiel do pekla? Preto, lebo bol EGOISTA: a teda, že dobrá, ktoré mal, vychutnával sám. K svojmu stolu nepozýval nielen Lazára, ale nikoho. Boháč sedel pri svojom stole sám, a iba on sám vychutnával jedlo a nápoje, ktoré boli na ňom. Boháč šiel do pekla preto, lebo medzi sebou a inými si on sám vybudoval deliacu čiaru, ktorá sa časom len viac a viac prehlbovala, až sa nakoniec stala priepasťou, ponad ktorú nebolo možné prejsť. Boháč bol na jednej strane tejto priepasti, vychutnávajúc si pohodlie svojho života, a všetci ostatní, vrátane Boha, boli na druhej strane tejto priepasti. Tak to on chcel, tak si to sám želal. Boháč sa rozhodol vo svojom živote pre priepasť a teda pre izoláciu od iných.

A tu sa dostávame k druhej otázke: Kto odsudzuje človeka do pekla? Odpoveď je jasná: on sám. Keď boháč zomrel, bolo len logické, že jeho priepasť, ktorú si vybudoval medzi sebou a inými, ktorou sa od iných izoloval, sa neodstránila, ale sa ešte viac prehĺbila. Boh rešpektoval boháčovu voľbu, ktorú urobil počas svojho života na zemi: budovať si medzi sebou a iným, vrátane Boha, priepasť. Nebol to teda Boh, ktorý by bol boháča potrestal tým, že by ho bol uvrhol niekam, kde by nekonečne trpel. Bol to boháč, ktorý si sám počas svojho života vedome a chcene vybral svoj trvalý a večný údel. Rozhodol sa pre priepasť, pre bariéru, pre múr medzi sebou a ostatnými ľuďmi, ba i Bohom, a preto Bohu neostávalo nič iné, iba túto jeho voľbu rešpektovať. Boh nemohol konať inak.
Boháč teda nebol človekom vzťahov. Jeho zlyhanie bolo v oblasti vzťahov. A keďže Kráľovstvo Božie, ako ho Ježiš na toľkých miestach popisuje, je o vzťahoch – Ježiš ho často popisuje spoločným stolovaním, spoločným tancom, hraním na hudobné nástroje, pitím, dokonca vína vyberaného a vzájomným veselením sa – boháč bol z
neho pochopiteľne vylúčený.

A tuná vidíme aj definíciu pekla, čo je naša tretia otázka: Ako vyzerá peklo? Peklo je miesto alebo stav zúfalej a večnej samoty a izolácie. Človek je sám, izolovaný od iných i od Boha a strašne túžiaci po spoločenstve. Je to stav „vyprahlosti“ a smädu po spoločenstve, presne tak, ako to popisuje podobenstvo o Boháčovom smäde v zatratení, v ktorom túžil byť aspoň trocha osviežený. Veď či nie je presne toto peklom aj v tomto našom časnom živote? Keď máte síce všetko, ale pri tom viete, že nikomu na vás nezáleží? Nie je toto peklo už na zemi? Nie je preto toľko bohatých ľudí nešťastných, kým chudobní, ktorí žijú často v núdzi vedia byť šťastní a vnútorne naplnení, pretože sa vedia navzájom spájať, deliť, spolu sláviť a spolu komunikovať?
Posolstvo podobenstva je preto, milí priatelia, jasné: nebuduj si na zemi peklo ale nebo. Večnosť je iba logickým pokračovaním toho, pre čo si sa rozhodol už tu na zemi. Preto si buduj nebo: nie izolovaním sa, ale delením sa, spájaním a vytváraním spoločenstva so svojimi bratmi a sestrami a s Bohom, ktorý je cieľom nášho života.