Pápež v piatkovej homílii o pokušení duchovného blahobytu

Schopnosť znášať uponíženia s radosťou a trpezlivosťou hovorí o pravovernosti kresťana. Tento aspekt života viery zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v piatok 27. septembra. Opakovane varoval pred „pokušením duchovného blahobytu“, ktorý bráni milovať Krista celým srdcom. Milovať, ale len do určitej miery. Nebezpečenstvo vlažnosti, viery z vypočítavosti číha za rohom.

Východiskovým bodom homílie Svätého Otca bol úryvok Lukášovho evanjelia, kde sa Ježiš pýta svojich učeníkov, za koho ho považujú zástupy (Lk 9, 18-22), až po Petrovu odpoveď: „Za Božieho Mesiáša“. Táto otázka je adresovaná aj nám, poznamenal Svätý Otec. Kto je pre teba Ježiš? Ten, kto kráča s tebou životom, pomáha ti napredovať, byť aspoň trochu dobrým? Áno, to je pravda, ale tu to nekončí:

„Bol to Duch Svätý, kto sa dotkol Petrovho srdca, aby povedal, kto je Ježiš. Ak je to Kristus, Syn živého Boha, je to mystérium. Kto ho môže vysvetliť? Ale on to povedal. A ak ktokoľvek z nás vo svojej modlitbe, pri pohľade na svätostánok povie: ‚Ty si Mesiáš, Syn živého Boha‘, tak po prvé nehovorí to sám zo seba, musí to byť Duch Svätý, ktorý hovorí v ňom, a po druhé, priprav sa, pretože on ti odpovie: Je to pravda.“

V odpovedi Petrovi Ježiš žiada, aby to nikomu nepovedal, a potom predpovedal svoje utrpenie, smrť a vzkriesenie. «To sa ti nesmie stať!» – je Petrova odpoveď, ako je opísaná v Evanjeliu sv. Matúša. Peter sa desí, je pohoršený. Ale, ako dodal Svätý Otec, ani viac ani menej ako toľkí kresťania, ktorí hovoria: Nikdy sa ti to nesmie stať! Budem ťa nasledovať až potiaľto. Toto je jeden zo spôsobov nasledovania Ježiša „do istej miery“:

„Toto je to pokušenie duchovného blahobytu. Máme všetko: máme Cirkev, máme Ježiša Krista, sviatosti, Pannu Máriu, všetko, peknú prácu pre Božie kráľovstvo, všetci sme dobrí. Máme si to aspoň myslieť, lebo myslieť si opak je hriech! Ale toto nestačí. Ako mladý muž, ktorý bol bohatý, chcel nasledovať Ježiša, ale len do určitej miery. Chýba tu pomazanie kresťana, aby bol kresťanom naozaj, totiž pomazanie krížom, pomazanie ponížením. On sa ponížil až na smrť, a to smrť všetkému. Toto je skúšobný kameň, overenie našej kresťanskej pravovernosti: Som kresťanom kultúry blahobytu? Alebo som kresťan, ktorý sprevádza Pána až na kríž? Znamením je schopnosť znášať poníženia.“

Pohoršenie kríža však aj naďalej blokuje mnohých kresťanov. Všetci chcú vzkriesenie, ale nie všetci zamýšľajú urobiť to cestou kríža. Sťažujú sa na utrpené krivdy, správajú sa opačne ako Ježiš, nenapodobňujú ho:

„Preverením, či je kresťan kresťanom naozaj, je jeho schopnosť znášať pokorovanie s radosťou a trpezlivosťou. Je mnoho kresťanov, ktorí si hľadiac na Pána prosia byť ponížení, aby sa mu podobali. Toto je naša voľba: byť kresťanom blahobytu, ktorý pôjde do neba a bude isto spasený, alebo byť kresťanom, ktorý je blízko Ježiša, na Ježišovej ceste.“ –jk–