2013-09-26 11:48:29

Príhovor pápeža Františka na akademickej pôde Sardínie


Príhovor Svätého Otca Františka na stretnutí so „svetom kultúry“ vo Veľkej aule Pápežskej teologickej fakulty Sardínie v Cagliari pri pastoračnej návšteve 22. septembra 2013.
Drahí priatelia, pekné popoludnie!

Srdečne vás všetkých pozdravujem. Ďakujem pátrovi dekanovi fakulty aj magnificenciám rektorom za ich uvítacie slová a prajem všetkým trom inštitúciám úspech v ich činnosti. Potešil som sa, keď som sa dopočul, že navzájom priateľsky spolupracujú, čo je dobré! Ďakujem a vyjadrujem povzbudenie hostiteľskej Pápežskej teologickej fakulte, zvlášť pátrom jezuitom, ktorí tu veľkoryso preukazujú svoju vzácnu službu, i celému akademickému zboru. Príprava kandidátov na kňazskú službu zostáva primárnou úlohou, no formácia laikov je taktiež veľmi dôležitá.

Nemám v úmysle viesť akademickú prednášku, i keď by sa to snáď vzhľadom na kontext a na vás ako skupinu kvalifikovaných ľudí žiadalo. Dám prednosť tomu, že ponúknem nahlas niekoľko úvah, ktoré vychádzajú z mojej osobnej skúsenosti ako človeka a ako pastiera Cirkvi. Nechám sa preto viesť jednou staťou z evanjelia, ktorej dám „existenciálnu“ interpretáciu. Ide o evanjeliovú pasáž o emauzských učeníkoch: o dvoch Ježišových učeníkoch, ktorí sa po jeho smrti vracajú z Jeruzalema späť do dediny. Zvolil som si tri kľúčové slová: dezilúzia, rezignácia, nádej.

1. Títo dvaja učeníci si nesú v srdci zármutok a dezorientáciu z Ježišovej smrti, sú rozčarovaní z toho, ako sa nakoniec veci vyvinuli. S podobným pocitom sa stretávame i v našej aktuálnej situácii: sklamanie, dezilúzia z dôvodu ekonomicko-finančnej krízy, ale tiež krízy ekologickej, výchovnej, morálnej, ľudskej. Je to kríza, týkajúca sa dejinnej súčasnosti i budúcnosti, ľudská existenciálna kríza v tejto našej západnej spoločnosti, ktorá sa v konečnom dôsledku dotýka celého sveta. Keď hovorím kríza, nemyslím tým nijakú tragédiu. Číňania, keď chcú napísať slovo kríza, použijú dva znaky: znak pre nebezpečenstvo a pre príležitosť. Ak hovoríme o kríze, hovorme o nebezpečenstvách, no aj o príležitosti, o šanci. V tomto zmysle používam slovíčko kríza. Zaiste, každé dejinné obdobie v sebe nesie isté kritické elementy, no nikdy – prinajmenšom za posledné štyri storočia – neboli základné a neodmysliteľné istoty pre život ľudí tak otrasené, ako je tomu v našej dobe. Mám na mysli poškodzovanie životného prostredia. Je to nebezpečné: pomyslíme trochu dopredu na nastávajúci boj o vodu, na sociálne nerovnosti, na hrozivú silu zbraní – o tom sme v týchto dňoch veľa hovorili –, na ekonomicko-finančný systém, ktorý nie je zameraný na človeka, ale na peniaze, na bôžika peňazí; na rozvoj a váhu informačných prostriedkov, pri všetkom ich pozitívnom prínose pre komunikáciu, pre dopravu. Ide tu o zmenu, ktorá sa týka samotného spôsobu, akým ľudstvo udržiava svoju existenciu vo svete.

2. Aké sú reakcie vo vzťahu k tejto skutočnosti? Vráťme sa k dvom učeníkom z Emauz. Sklamaní z Ježišovej smrti dávajú najavo rezignáciu a snažia sa uniknúť tejto realite opúšťajúc Jeruzalem. Rovnaké postoje môžeme vnímať i v súčasnom historickom okamihu. Zoči-voči kríze sa môže dostaviť rezignácia, pesimizmus ohľadne akejkoľvek možnosti účinného zásahu. V istom zmysle ide o akési „stavanie sa mimo“ samotnej dynamiky aktuálneho historického diania, odsudzujúc tie najnegatívnejšie aspekty, a to so spôsobom myslenia podobným spirituálnemu a teologickému hnutiu z obdobia 2. storočia po Kr., nazývanému tiež „apokalyptické“. Sme vystavení tomuto pokušeniu myslieť apokalypticky. Takáto pesimistická koncepcia ľudskej slobody a historických procesov privádza k istému druhu paralýzy rozumu a vôle. Dezilúzia vedie tiež k istému druhu úniku, k hľadaniu „ostrovov“ alebo utišujúcich momentov. Je to niečo na spôsob Pilátovho postoja „umývania si rúk“. Postoja, ktorý sa zdá byť „pragmatickým“, no ktorý v skutočnosti ignoruje volanie po spravodlivosti, ľudskosti a sociálnej zodpovednosti a vedie k individualizmu, pokrytectvu, ak nie aj k istému druhu cynizmu. Toto je pokušenie, pred ktorým stojíme, ak sa vydáme touto cestou dezilúzie alebo sklamania.

3. V tomto momente sa môžeme opýtať: existuje nejaká cesta, ktorou sa v tejto našej situácii máme vydať? Máme sa vzdať? Máme si nechať zahmliť našu nádej? Máme uniknúť z reality? Máme si „umyť ruky“ a uzavrieť sa do seba? Myslím si nielen, že je taká cesta, ktorou sa treba vydať, ale že práve tento historický okamih, v ktorom teraz žijeme, nás núti hľadať a nachádzať cesty nádeje, ktoré otvoria našej spoločnosti nové obzory. A tu zohráva vzácnu úlohu univerzita. Univerzita ako miesto spracovania a odovzdávania poznania, výchovy k „múdrosti“ v najhlbšom zmysle slova, integrálneho vzdelávania ľudskej osoby. V tomto kontexte by som chcel ponúknuť niekoľko krátkych podnetov na uvažovanie.

a. Univerzita ako priestor rozlišovania. Je dôležité „čítať“ realitu, hľadieť jej tvárou v tvár. Ideologické alebo čiastkové prístupy sú neužitočné, sú iba živnou pôdou pre ilúzie a dezilúzie. Je potrebné „čítať“ realitu, ale tiež žiť ju bez strachu, bez únikov a katastrofických scenárov. Každá kríza, i tá súčasná, predstavuje prechod, je akousi pôrodnou námahou, ktorá prináša so sebou únavu, ťažkosti, utrpenie, no ktorá v sebe nesie vyhliadku života a obnovy, nesie v sebe silu nádeje. Toto nie je nejaká kríza zo „zmeny“: je to kríza „zmeny epochy“. To, čo sa mení, je epocha. Tieto zmeny epochy nie sú povrchové. Kríza sa môže stať momentom očistenia a kritického zváženia našich ekonomicko-sociálnych modelov a istej koncepcii pokroku, ktorá živila ilúzie, aby sa znovunastolila ľudskosť vo všetkých jej rozmeroch. Rozlišovanie nie je slepé, ani improvizované: uskutočňuje sa na základe etických a duchovných kritérií, vyžaduje spytovať sa, čo predstavuje dobro, odkazuje na hodnoty, ktoré sú vlastné vízii človeka a sveta, vízii ľudskej osoby vo všetkých jej dimenziách, predovšetkým v tej duchovnej, transcendentnej. Jednotlivec sa nikdy nesmie považovať za akýsi „ľudský materiál“! Toto je možno skrytá koncepcia funkcionalizmu. Univerzita, ako miesto „múdrosti“, má veľmi dôležitú úlohu pri formovaní k rozlišovaniu na živenie nádeje. Keď sa neznámy pocestný, ktorým je sám vzkriesený Ježiš, pripája k smutným a zroneným emauzským učeníkom, nesnaží sa ukrývať realitu ukrižovania, zdanlivej porážky, ktorá v nich vyvolala krízu. Práve naopak, pozýva ich „čítať“ realitu, aby ich priviedol do svetla svojho vzkriesenia: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom... Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,25-26). Rozlišovať znamená neunikať pred niečím, ale seriózne a bez predsudkov „čítať“ realitu.

b. Ďalší prvok: Univerzita ako miesto, kde sa vytvára kultúra blízkosti. Toto je návrh: kultúra stretnutia. Izolácia a uzavretie sa do seba samých alebo do vlastných záujmov nie sú nikdy cestou k prinavráteniu nádeje a uskutočneniu obnovy, ale je ňou blízkosť, kultúra stretnutia. Izolácia nie, blízkosť áno. Kultúra stretu nie, kultúra stretnutia áno. Univerzita je tým privilegovaným miestom, kde sa podporuje, vyučuje a žije táto kultúra dialógu, ktorá nepotiera nekriticky rozdiely a pluralitu – čo je jedným z rizík globalizácie – a ani ich neženie do extrémov, čím by sa stali motívom konfliktu, ale otvára ich pre konštruktívnu konfrontáciu. Toto znamená pochopiť a doceniť bohatstvo druhého, nehľadieť naň s ľahostajnosťou či s obavami, ale ako na faktor rastu. Dynamiky, ktoré určujú vzťahy medzi ľuďmi, medzi skupinami či medzi národmi často nie sú dynamikami blízkosti a stretnutia, ale stretu. Znovu sa odvolám na stať z evanjelia. Keď sa Ježiš priblíži k dvom učeníkom z Emauz, zdieľa s nimi cestu, počúva ich vnímanie reality, ich sklamanie, a vedie s nimi dialóg. Práve týmto spôsobom v ich srdciach opätovne roznieti nádej, otvorí im nové obzory, ktoré tam už boli prítomné, no ktoré im dovolilo rozpoznať jedine stretnutie so Vzkrieseným. Nikdy nemajte strach zo stretnutia, z dialógu, z konfrontácie, ani medzi univerzitami. Na akejkoľvek úrovni. Tu sme v sídle Teologickej fakulty. Dovoľte mi povedať vám toto: nemajte obavu otvoriť sa aj horizontom transcendencie, stretnutiu s Kristom alebo prehĺbiť svoj vzťah s ním. Viera nikdy neobmedzuje priestor rozumu, ale otvára ho pre nové integrálne videnie človeka a reality, a chráni ho pred nebezpečenstvom zredukovania človeka na „ľudský materiál“.

c. Posledný prvok: Univerzita ako miesto výchovy k solidárnosti. Termín solidárnosť nepatrí výlučne do kresťanského slovníka, ale je základným slovom všeľudského slovníka. Ako som už dnes spomenul, ide o slovo, ktorému v súčasnej kríze hrozí, že bude zo slovníka vymazané. Rozlišovanie skutočnosti, pochopenie momentu krízy, presadzovanie kultúry stretnutia sa a dialógu, dávajú nasmerovanie k solidárnosti ako k zásadne dôležitému prvku pre obnovu našej spoločnosti. Stretnutie, dialóg medzi Ježišom a dvomi emauzskými učeníkmi, ktorý znovu roznecuje nádej a obnovuje ich životnú cestu, vedie k deleniu sa navzájom: spoznali ho pri lámaní chleba. Je to symbol Eucharistie, Boha, ktorý sa v Kristovi stáva takým blízkym, že je neustále prítomný a delí sa so svojím vlastným životom. A toto hovorí všetkým, aj tomu, kto neverí, že práve uprostred solidárnosti - nie slovnej, ale žitej - sa vzťahy posúvajú od pristupovania k druhému ako k „ľudskému materiálu“ alebo k „číslu“ k pristupovaniu k nemu ako k osobe. Niet budúcnosti pre nijakú krajinu, pre nijakú spoločnosť, pre tento náš svet, ak nedokážeme byť všetci solidárnejšími.

Mám totiž na mysli solidárnosť ako spôsob vytvárania dejín, ako životný priestor, v ktorom konflikty, napätia i opozície dospejú k súladu, ktorý vytvára život. A tak, keď som uvažoval nad skutočnosťou vzájomného stretnutia uprostred krízy, našiel som u mladých politikov odlišný spôsob uvažovania nad politikou. Netvrdím, že je lepší alebo horší, ale je iný. Majú iné vyjadrovanie, hľadajú... Ich „melódia“ je odlišná od tej našej. Nemajme strach! Počúvajme ich, hovorme s nimi. Majú intuíciu. Otvorme sa voči ich intuícii. Je to intuícia mladého života. Hovorím o mladých politikoch, lebo tak som to počul, no mladí ľudia vo všeobecnosti hľadajú tento odlišný prístup. Aby sme ľahšie dospeli k stretnutiu, pomôže nám načúvať „melódii“ týchto politikov, „vedcov“, mladých intelektuálov.

Skôr ako zakončím svoj príspevok, dovoľte mi zdôrazniť, že ako kresťanom nám samotná viera dáva pevnú nádej, ktorá nás podnecuje rozlišovať realitu, žiť vo vzájomnej blízkosti a solidárnosti, lebo sám Boh vstúpil do našich dejín, keď sa v Ježišovi stal človekom, keď prijal našu krehkosť, stal sa blízkym nám všetkým, prejavil konkrétnu solidárnosť, zvlášť voči tým najchudobnejším a núdznym, otvoriac nám nekonečný a bezpečný horizont nádeje.

Drahí priatelia, chcem sa vám poďakovať za toto stretnutie a za vašu pozornosť. Nádej nech je vaším svetlom neprestajne osvecujúcim vaše štúdium a vaše snaženie. A odvaha nech je hudobným rytmom vášho napredovania! Nech vás Pán požehná!

(Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu ďakuje Martine Korytiakovej za odbornú spoluprácu na preklade.) -jb-







All the contents on this site are copyrighted ©.