Komentár Jozefa Kováčika: Nie triumfovať, ale byť svedkom
Autorom štvrtkového
komentára je hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik.
Pápež
František ešte ako arcibiskup Buenos Aires poskytol dvom novinárom sériu rozhovorov,
z ktorých nakoniec vznikla úspešná kniha. Osobitne oslovujúcou je časť venovaná trpezlivosti.
Opisuje príbeh, ktorý zažil na letisku. Pri doručovaní kufrov sa pre technickú chybu
pomiešali kufre cestujúcich prvej a druhej triedy. Zvlášť si všímal pomerne známeho
podnikateľa, ktorý letel prvou triedou. Chodil netrpezlivo hore dole pri páse s batožinou
a každému dával okázalo najavo, kým je a aká sa mu stala krivda. „Namiesto kvalitného
vína z jeho života zostalo len zlé skysnuté víno“- uzavrel svoju skúsenosť arcibiskup
Bergoglio. Ďalší príklad netrpezlivosti spojenou s ľudskou ješitnosťou potom opisuje
o niekoľko strán. Jej protagonistom bol on sám. Mal odísť na vlak, aby sa dostal na
miesto, kde bude dávať rehoľným sestrám duchovné cvičenia. Ako bolo jeho zvykom, pred
cestou sa ešte zastavil v katedrále, aby sa pomodlil. Stretol tam chlapca pod vplyvom
návykovej látky. Ten ho poprosil o spoveď. Keďže sa ponáhľal na vlak, povedal mu,
že onedlho príde kňaz z katedrály a on ho iste vyspovedá. Po niekoľkých krokoch sa
však otočil a chlapca vyspovedal. Na stanicu šiel s vedomím, že vlak už je preč. Ten
však výnimočne meškal. „Bola to pre mňa skúsenosť, ktorá ma priviedla najskôr ku spovedi
a potom k hlbokému premýšľaniu o tom, čo sa deje, ak má Boh dejiny vo svojich rukách.“
-spomínal neskôr arcibiskup Bergoglio. Ten tretí príklad bolo jeho nedávne stretnutie
s kňazmi svojej diecézy. Ako rímsky biskup sa s nimi stretol v Lateránskej bazilike.
Nabádal kňazov, aby boli trpezliví a preukazovali milosrdenstvo. Teda aby neboli iba
vykonávateľmi zákona, ale aby s veľkou trpezlivosťou pristupovali k tým, ktorí nenapĺňajú
evanjeliové ideály.
Pápež ďalej v rozhovore s kňazmi pripustil, že v Cirkvi
sú prítomné pohoršenia, no ako povedal, je v nej aj veľa svätosti, a tá je väčšia.
Pripomenul, že je tu aj nenápadná „každodenná svätosť“. Je tu „svätosť toľkých matiek
a toľkých žien i mužov, ktorí celé dni pracujú pre rodinu.“ S plnou rozhodnosťou vyjadril
presvedčenie, že Cirkev sa nerúca: „Odvážim sa povedať, že Cirkev nikdy nebola na
tom tak dobre, ako je dnes. Cirkev sa nerúca. V tomto som si istý. Som si v tom istý!“ Aj
my prežívame v týchto dňoch chvíle kvasenia. Na jednej strane 80 tisíc ľudí v Košiciach,
ktorí vyrazili dych médiám, politikom a možno i samotnej Cirkvi na Slovensku. Pokojným
a kultivovaným spôsobom svedčili o hodnotách, ktoré nemôžu byť predmetom politických
bojov a manipulovaných hlasovaní parlamentov. Signál, ktorí sa síce viacerí snažili
oslabiť a spochybniť, no samotný hlas desaťtisícov, ktorí boli postavení do kontrastu
k niekoľko sto zástancov rozbitia rodiny je apelom, ktorý nemožno zahrabať pod zem.
Osudovou chybou tzv. LGBTI lobby bolo, že svoj pochod naplánovali na ten istý víkend
ako pochod za život. Hoci sa snažili o podsúvanie informácií, že Cirkev reaguje na
ich aktivitu, dopadli ako pred niekoľkými rokmi v Taliansku- fiaskom v priamom prenose.
A to sa neodpúšťa. Už prvé dni po pochode tomu dali za pravdu. Načasovanými informáciami,
ktoré podľa všetkého boli v rukách redakcií oveľa skôr, ako boli zverejnené. Čo robiť?
Nebáť sa i vlastnej zraniteľnosti. S pokorou prijať i ťažké skutočnosti vo vnútri
samotnej Cirkvi a snažiť sa ich riešiť tak, ako je potrebné. Pokorenie vedúce k pokániu
môže byť nakoniec oveľa viac účinné, ako túžba triumfovať. Pochod za život nebol totiž
o túžbe vyvyšovania, či zatracovania človeka s iným názorom, ale o snahe, aby si každý
z nás uvedomil zlo, ktorého sa v živote môžeme dopustiť. Ale ešte viac o sile života,
ktorý nám Boh daroval.