František v katechéze: Motorom jednoty Cirkvi je Duch Svätý

Katechéza Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri generálnej audiencii 25. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Kréde vyslovujeme: „verím v jednu Cirkev“. Vyznávame teda, že Cirkev je jediná a táto Cirkev je sama v sebe jednota. Pri pohľade na Katolícku cirkev vo svete vidíme, že ju tvorí takmer tritisíc diecéz rozšírených na všetkých kontinentoch: toľko jazykov a kultúr! Sú tu medzi nami prítomní biskupi z mnohých rozličných kultúr, z
mnohých krajín. Je tu aj biskup zo Srí Lanky, biskup z Južnej Afriky, jeden biskup z Indie. Sú tu mnohí z Latinskej Ameriky. Cirkev je rozšírená po celom svete. Tisíce katolíckych komunít vytvárajú jednotu. Ako je to možné?

1. Súhrnnú odpoveď nachádzame v Katechizme Katolíckej cirkvi, ktorý potvrdzuje: Katolícka cirkev rozšírená vo svete „má len jednu vieru, jeden sviatostný život, jedno apoštolské nástupníctvo, spoločnú nádej a tú istú lásku“ (Kompendium KKC, 161). Pekná definícia, však? Jasná! Správne nás usmerňuje. Jednota vo viere, v nádeji, v láske, jednota vo sviatostiach, v Magistériu: tieto skutočnosti sú ako oporné stĺpy, ktoré podporujú a spájajú veľkú budovu Cirkvi. Kamkoľvek ideme, aj do najmenšej farnosti, do najvzdialenejšieho kúta tejto zeme, je tu jediná Cirkev: sme doma, sme v rodine, sme bratmi a sestrami. Toto je veľký Boží dar! Cirkev je jedna pre všetkých. Nie je jedna Cirkev pre Európanov, jedna pre Afričanov, jedna pre Američanov, ďalšia pre Ázijcov, iná pre tých, ktorí žijú v Oceánii, ale všade je jedna. Podobne ako v rodine: môžeme byť vzdialení, roztratení po svete, ale hlboké putá, ktoré zjednocujú všetkých členov rodiny zostávajú pevné napriek diaľke. Myslím napríklad na skúsenosť Svetových dní mládeže v Riu de Janeiro: v tom nedohľadnom zástupe mladých na pláži Copacabana bolo počuť toľko jazykov, vidieť toľko tvárí medzi sebou veľmi odlišných, stretli sa tam rôzne kultúry a jednako tam bola hlboká jednota, vytvárala sa jediná Cirkev, boli sme zjednotení a bolo to cítiť.

Položme si otázku: Ja, ako katolík, cítim túto jednotu? Ja, ako katolík, prežívam túto jednotu Cirkvi? Alebo ma nezaujíma, pretože som sa uzavrel do svojho malého spoločenstva či do seba samého? Som jeden z tých, ktorí „privatizujú“ Cirkev pre vlastnú skupinu, pre svoj národ, vlastných priateľov? Je smutné vidieť sprivatizovanú Cirkev kvôli sebectvu a nedostatku viery, však? Je to smutné! Keď počujem o tom, že mnohí kresťania vo svete trpia, som ľahostajný alebo sa cítim tak, akoby trpel niekto z mojej rodiny? Keď si pomyslím alebo počujem o tom, že mnohí kresťania sú prenasledovaní a dokonca položia život za svoju vieru, dotýka sa to môjho srdca alebo to ku mne neprenikne? Som otvorený voči bratovi alebo sestre tejto rodiny, ktorí vydávajú svoj život pre Ježiša Krista? Modlíme sa jedni za druhých? Položím vám jednu otázku, neodpovedajte však nahlas, iba v srdci. Koľkí z vás sa modlia za prenasledovaných kresťanov? Koľkí? Každý nech si odpovie v srdci. „Modlím sa za toho brata, za túto sestru, ktorí sú v ťažkostiach, pretože vyznávajú a bránia svoju vieru?“ Je dôležité hľadieť poza hranice vlastného ovčinca, cítiť sa Cirkvou, jedinou Božou rodinou!

2. Urobme ďalší krok a opýtajme sa: Aké sú zranenia tejto jednoty? Môžeme túto jednotu raniť? Žiaľ, z dejín poznáme a aj dnes vidíme skutočnosť, že jednotu vždy neprežívame. Niekedy vznikajú nepochopenia, konflikty, napätia, rozdelenia, ktoré jej spôsobujú rany a Cirkev nemá tvár, akú by sme si priali, aby mala, neprejavuje lásku - to, čo od nej chce Boh. Tie roztržky spôsobujeme my! Pri pohľade na rozdelenia, ktoré sú doteraz prítomné medzi kresťanmi, katolíkmi, pravoslávnymi, protestantmi... cítime, že dosiahnuť plne viditeľnú jednotu je namáhavé. Je potrebné hľadať, vytvárať spoločenstvo, vychovávať sa k spoločenstvu, aby sme prekonali nepochopenia a rozdelenia, počnúc od rodiny, cirkevných spoločenstiev, v ekumenickom dialógu.

Náš svet potrebuje jednotu. Žijeme v období, v ktorom potrebujeme zmierenie, spoločenstvo a Cirkev je domom spoločenstva. Sv. Pavol kresťanom v Efeze povedal: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja” (Ef 4,1-3). Pokora, prívetivosť, veľkodušnosť, láska kvôli zachovaniu jednoty! Toto sú pravé cesty Cirkvi! Vypočujme si ich ešte raz: pokora – oproti márnivosti, oproti pýche – pokora, prívetivosť, veľkodušnosť, láska kvôli zachovaniu jednoty. Pavol pokračuje: jedno telo, Kristovo telo, ktoré prijímame v Eucharistii; jeden Duch, Duch Svätý, ktorý oživuje a neprestajne vytvára Cirkev; jediná nádej, večný život; jedna viera, jeden krst, jeden Boh, Otec všetkých (porov. Ef 4, 4-6). Bohatstvo, ktoré nás zjednocuje! Pravým bohatstvom je to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Toto je bohatstvo Cirkvi.

Každý nech sa dnes opýta: Pričiňujem sa o rast jednoty v rodine, vo farnosti, v spoločenstve, alebo som klebetník, klebetnica, som príčinou rozdelenia a nesúladu? Neviete si predstaviť zlo, ktoré v Cirkvi, vo farnostiach, v spoločenstvách zapríčiňujú klebety! Ubližujú. Klebety zraňujú. Kresťan by si mal pred klebetením zahryznúť do jazyka! To prospeje, pretože jazyk napuchne a nie je schopný rozprávať ani klebetiť! Áno či nie? Mám toľko pokory, že s trpezlivosťou a obetou zahladím rany spoločenstva?

3. Nakoniec posledný krok viac do hĺbky. Jedna pekná otázka: Kto je motorom tejto jednoty Cirkvi? Je ním Duch Svätý, ktorého sme všetci prijali v krste a vo sviatosti birmovania. Naša jednota nie je v prvom rade ovocím nášho súhlasu či demokracie vnútri Cirkvi či našej snahy o vzájomný súlad, ale prichádza od neho, pretože on vytvára jednotu v mnohorakosti. Duch Svätý je súlad, vždy vytvára súzvuk v Cirkvi a tá je harmonickou jednotou rozličnosti kultúr, jazykov a myšlienok. Duch Svätý je tým motorom. Preto je dôležitá modlitba, ktorá je dušou nášho úsilia ako mužov a žien v spoločenstve, v jednote. Modlitba k Duchu Svätému, aby prišiel a vytvoril v Cirkvi jednotu.

Prosme Pána: Pane, daj, aby sme boli čoraz viac zjednotení, aby sme neboli nástrojmi rozdelenia; daj, nech sa usilujeme, podľa slov jednej peknej františkánskej modlitby, prinášať lásku tam, kde je nenávisť, odpustenie tam, kde sú urážky, jednotu tam, kde je nesvornosť. Nech sa tak stane!
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ