Slová Svätého Otca kňazom Rímskej diecézy: „Cítim sa naozaj kňazom“

V kňazmi zaplnenej Lateránskej bazilike privítal Svätého Otca 16. septembra 2013 o 10. hod. dopoludnia kardinál Agostino Vallini. Stretnutie pápeža Františka s kňazmi Rímskej diecézy sa začalo vzývaním Ducha Svätého Veni creator Spiritus a čítaním z Jánovho evanjelia. Svätý Otec sa potom na prítomných obrátil bez papiera, v rukách so Svätým písmom. Ako povedal, aj dnes, keď je pápežom, cíti sa byť jedným z kňazov. Najprv sa zameral na otázku únavy kňazov: „Čo predstavuje únavu pre kňaza, pre biskupa, a aj pre biskupa Ríma?“ – opýtal sa prítomných. Prezradil, že myšlienka otvoriť túto tému mu prišla pri čítaní listu staršieho kňaza, ktorý mu napísal o svojej únave, o akejsi „únave v srdci“.

„Všetci poznáme únavu z práce, keď večer unavení prácou prichádzame pred Svätostánok, aby sme pozdravili Pána. Vždy je potrebné prichádzať pred Svätostánok“, zdôraznil pápež a pokračoval: „Keď je kňaz v kontakte so svojimi ľuďmi, unaví sa. Ale keď kňaz nie je v kontakte so svojimi ľuďmi, i tak sa unaví, ale nedobrým spôsobom, a na to, aby zaspal, musí si vziať tabletku na spanie. Je to tak? Naopak, ten, kto je v kontakte s ľuďmi, ten sa skutočne unaví. Ľudia majú požiadaviek naozaj veľmi veľa, sú to však Božie požiadavky. Na to, aby večer zaspal, nepotrebuje tabletky.“

Je tu však aj „záverečná únava“, ktorú môžeme vidieť v závere života, kedy „svetlo potemnieva a v tme je málo jasu“, poznamenal ďalej Svätý Otec. Toto nastáva, keď si kňaz začne klásť otázky o svojom živote, pozerá sa späť na prejdenú cestu a premýšľa nad tým, čoho všetkého sa zriekol, nad tým, že nemá deti, a pýta sa sám seba, či sa nezmýlil, či jeho život nebol „zlyhaním“. Toto je práve tá únava srdca, o ktorej písal onen kňaz vo svojom liste, povedal pápež a začal citovať zo Svätého písma príklady únavy od Eliáša a Mojžiša cez Jeremiáša až po Jána Krstiteľa. Ján v temnote väzenia prežíva tmu svojej duše a posiela svojich učeníkov, aby sa Ježiša opýtali, či je naozaj tým, ktorého očakávajú. Čo teda môže robiť kňaz, ktorý prechádza skúsenosťou Jána Krstiteľa? Modliť sa. Aj keď pred Svätostánkom zaspí, zotrváva však pred ním.

Ďalej sa Svätý Otec zameral na tému kňazského spoločenstva. Pripomenul, že pre kňaza je veľmi dôležité usilovať sa o blízkosť s inými kňazmi a tiež s biskupmi, čo platí v oboch smeroch: „My biskupi musíme byť kňazom nablízku. Máme preukazovať lásku svojim blížnym, a našimi najbližšími blížnymi sú práve kňazi. Najbližšími blížnymi biskupa sú kňazi. [potlesk] Platí to aj obrátene? [smiech, potlesk] Najbližším blížnym pre kňazov musí byť biskup. V láske k blížnemu je mojím najbližším môj biskup.“

Nasledovali otázky prítomných kňazov, ktorých Svätý Otec povzbudil, aby sa slobodne pýtali na čokoľvek. V odpovedi na prvú otázku František upozornil, že v pastoračnej službe si netreba pliesť kreativitu s tým, že budeme „robiť niečo nové“. Kreativita má byť „hľadaním cesty na ohlasovanie evanjelia“, a toto podľa jeho slov nie je jednoduché. Kreativita, to neznamená iba meniť veci. Je to niečo iné, niečo, čo pochádza od Ducha Svätého, dosahuje sa modlitbou a uskutočňuje sa v rozhovore s veriacimi - s ľuďmi. Svätý Otec to ilustroval skúsenosťou, ktorú zažil ako arcibiskup Buenos Aires, keď jeden z kňazov úspešne priblížil Cirkev k ľuďom tým, že zariadil, aby bol kostol po celý deň otvorený a zabezpečil, aby bol k dispozícii aj spovedník. Ako ďalší príklad „odvážnej kreativity“ pápež spomenul kurzy predkrstnej katechézy, pri ktorých sa treba popasovať s problémom, že nedeľa je pre mnohých otcov a matky dňom, keď si po celotýždennej práci chcú odpočinúť. V takýchto situáciách treba „hľadať nové cesty“, ako je napríklad sídlisková misia za podpory laikov. Toto predstavuje „pastorálnu konverziu“, povedal pápež František. Cirkev a aj Kódex kánonického práva nám podľa jeho slov poskytuje veľké možnosti, veľkú slobodu na hľadanie týchto vecí. Zdôraznil, že je potrebné „hľadať príležitosti na pohostinnosť v tých momentoch, keď veriaci človek musí prísť na faru kvôli tej či onej veci.“ Ďalej František ostro kritizoval to, keď sa niekto viac sústreďuje na vyberanie peňazí za vystavenie potvrdenia než na samotnú sviatosť, čím odpudzuje ľudí od Cirkvi. Potrebná je srdečná pohostinnosť, „aby každý, kto prichádza do kostola, cítil sa tam ako doma. Aby sa tam dobre cítil, aby sa necítil využívaný.“

Jeden z kňazov sa pápeža opýtal, či o ňom naďalej platí to, čo kedysi v Buenos Aires, kde ako arcibiskup s obľubou o sebe hovorieval, že je „kňazom“. Pápež František odpovedal: „Naozaj sa cítim byť kňazom. Cítim sa skutočne kňazom, biskupom. A ďakujem za to Pánovi. [potlesk] Bojím sa pomyslenia, že som o čosi dôležitejší. Mám z toho strach, pretože diabol je prefíkaný. Dá ti pocítiť, že teraz máš moc, že môžeš to či ono. Stále nás obchádza ako lev, tak ako hovorí sv. Peter. No vďaka Bohu, toto som ešte nestratil. Ak niekedy uvidíte, že som to stratil, tak mi to prosím povedzte, a ak mi to nebudete môcť povedať medzi štyrmi očami, povedzte to nahlas. Povedzte: „Daj pozor, obráť sa!“ Je to jasné?“ [potlesk]

Ďalej Svätý Otec vysvetlil, čo znamená požiadavka, aby bol kňaz skutočne milosrdný. Ako povedal, je potrebné, aby kňaz zostával stále „zamilovaný“. Vyžaduje si to, aby si neustále pripamätával svoju prvú lásku: Ježiša, ktorý je nám navždy verný a ktorý nás očakáva. Kľúčovou vecou pre „zamilovaného“ kňaza je podľa pápeža Františka „to, že je schopný vracať sa k spomienke na prvú lásku“. A ďalej dodal: „Cirkev, ktorá stratí pamäť, sa stáva cirkvou elektronickou: nemá život.“ Ako povedal, je potrebné dávať si pozor na rigoristických i na laxistických kňazov. Milosrdný kňaz je ten, ktorý povie pravdu, ale zároveň dodá: „Neboj sa, dobrotivý Boh na teba čaká. Poďme spoločne.“ František zdôraznil, že „toto potrebujeme mať stále pred očami: sprevádzať. Byť spoločníkmi na ceste.“ Obrátenie sa totiž deje „vždy takto, na ceste, nie v laboratóriu.“ Ohľadne pravdy, ktorú je kňaz povinný povedať, Svätý Otec vysvetlil: „Božia pravda je tá, ktorú môžeme nazvať pravdou dogmatickou či morálnou, no sprevádzaná vždy Božou láskou a trpezlivosťou. Vždy takto.“

Pápež ďalej v rozhovore s kňazmi pripustil, že v Cirkvi sú prítomné pohoršenia, no ako povedal, je v nej aj veľa svätosti, a tá je väčšia. Pripomenul, že je tu aj nenápadná „každodenná svätosť“. Je tu „svätosť toľkých matiek a toľkých žien i mužov, ktorí celé dni pracujú pre rodinu.“ S plnou rozhodnosťou vyjadril presvedčenie, že Cirkev sa nerúca: „Odvážim sa povedať, že Cirkev nikdy nebola na tom tak dobre, ako je dnes. Cirkev sa nerúca. V tomto som si istý. Som si v tom istý!“

Pápež potom prešiel k téme „existenciálnych periférií“, pri ktorej pripomenul svoje nedávne slová o „prázdnych kláštoroch“, ktoré majú radšej slúžiť charitatívnym dielam, než sa premeniť na hotely. Po zdôraznení štedrosti voči núdznym František prešiel k téme rodiny a osobitne sa pristavil pri citlivej otázke prípadov nulity manželstva a uzatvorenia druhého zväzku. Pripomenul ako táto záležitosť ležala pri srdci Benediktovi XVI. a vysvetlil, že tento problém nemožno zužovať iba na „otázku, či možno pristupovať k sviatostiam alebo nie, pretože ten, kto kladie otázku takýmto spôsobom, nechápe, v čom spočíva pravý problém.“ Je to vážny problém „zodpovednosti Cirkvi voči rodinám, ktoré túto situáciu prežívajú.“ Cirkev „musí v tejto chvíli niečo urobiť pre vyriešenie problémov nulity“. Ako ďalej povedal, pokračuje sa v tom, čo už naznačil pri rozhovore s novinármi v lietadle pri návrate z Ria de Janeiro. Bude sa o tom rozprávať so skupinou ôsmich kardinálov na stretnutí v prvých dňoch októbra a bude sa tomu venovať aj biskupská synoda o „antropologickom vzťahu“ evanjelia k ľudskej osobe a rodine, aby sa tento problém preskúmal synodálnym spôsobom. Podotkol, že toto predstavuje jednu z ozajstných „existenciálnych periférií“.

Svätý Otec nakoniec v atmosfére veľkej srdečnosti požiadal kňazov Rímskej diecézy, aby sa za neho modlili, a to osobitne 21. septembra, na sviatok sv. Matúša, pretože práve v tento deň, pred šesťdesiatimi rokmi, objavil povolanie ku kňazstvu. -jb-