Pápež v utorkovej homílii: Cirkev ako vdova kráčajúca k stretnutiu so svojim ženíchom
Vatikán, 17. septembra 2013 – Cirkev je matkou, ktorá privádza svoje deti na stretnutie
s Kristom. Toto prirovnanie uviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej
omše v Dome sv. Marty. Vyšiel zo stretnutia Ježiša s naimskou vdovou, o ktorom hovorí
dnešné evanjelium (Lk 7, 11-17), a hovoril o Cirkvi ako vdove, ktorá kráča dejinami
túžiac po stretnutí s Pánom.
Ježiš má schopnosť trpieť s nami, byť blízko nášmu
utrpeniu a urobiť ho svojím vlastným. Pánovi bolo ľúto tejto ženy, vdovy, ktorá stratila
aj jediného syna. Vedel, čo znamená byť vdovou v tých časoch. Svätý Otec skonštatoval,
že Pán má zvláštnu starosť o vdovy a lásku k nim. Následne poznamenal, že pri čítaní
tejto state mu prišlo na myseľ, že „vdova“ by mohla byť „obrazom Cirkvi, pretože Cirkev
je v istom zmysle vdova“: „Ženích od nej odišielaona kráča dejinamiadúfa, žehonájde, stretnesas
ním a stane sa definitívne nevestou. Ale do tejdobyje sama!Pána nemôže vidieť. Má to určitýrozmervdovstva...Nútimatouvažovaťnadvdovstvom
Cirkvi. TejtoodvážnejCirkvi, ktorábránideti, ako tá vdova,
ktorá išlakuskorumpovanému sudcovi kvôli obhajobe.
Anakoniecvyhrala. NašaMatkaCirkevjestatočná! Máodvahuženy, ktorávie, žejej detisújejamusí
ich brániťapriviesť ichnastretnutiesosvojímženíchom.“
Pápež
sa potom pozastavil pri niektorých príkladoch vdov v Biblii, najmä pri statočnej Machabejčanke
so siedmimi synmi, ktorých umučili za to, že sa nezriekli Boha. Ako poznamenal, Biblia
hovorí, že táto žena sa svojim synom prihovárala v materinskej reči, v prvom jazyku.
A poukázal na to, že aj naša matka Cirkev hovorí materinskou rečou, pravovernou,
ktorej všetci rozumieme, jazykom katechizmu, ktorý „nám skutočne dáva silu ísť vpred
v boji proti zlu“:
„Tentorozmervdovstva
Cirkvi, ktorá kráča dejinami adúfa, žestretne, nájde svojho manžela...NašaMatkaCirkevtak isto! Jeto Cirkev, ktorá, keďjeverná, vieplakať. Keď Cirkevneplače, niečonie jev poriadku.
Oplakávasvoje detiamodlísa! Cirkev, ktoráide dopreduavychováva svojedeti, povzbudzuje
ich asprevádzaich až do konca, aby ich
odovzdala do rúk svojhoženícha, ktorého nakoniec aj ona stretne.
Totojenašamatka Cirkev!
Ja ju vidímvtejtovdove, ktoráplače. AčohovoríPán Cirkvi? ‚Neplač. Jasomstebou, sprevádzamťa, očakávam
ťatamnasvadbe, na finálnej
hostine, tej Baránkovej. Prestaň plakať!Tentotvojsyn, ktorý bolmŕtvy,
terazžije.“
A toto, pokračoval, „je dialóg
Pána s Cirkvou“. Ona „obhajuje deti, ale keď vidí, že deti sú mŕtve, plače a Pán jej
hovorí: ‚Ja som s tebou a tvoj syn je so mnou.‘ Tak ako povedal naimskému mládencovi,
aby vstal z lôžka smrti, Ježiš mnohokrát hovorí aj nám, aby sme vstali, „keď sme mŕtvi
pre hriech a ideme žiadať o odpustenie“. A čo teda robí Ježiš, „keď nám odpúšťa, keď
nám navracia život?“ Vracia nás našej Matke:
„Naše zmierenie
sBohomnie je zavŕšené dialógom s kňazom,
ktorýnámdávaodpustenie.
Završuje sa, keď nás Pán navracianašejMatke.
Tamsa završujezmierenie, pretože nietživotnej cesty, nietodpustenia, nietzmiereniamimoMatky Cirkvi.
Pri pohľade na tútovdovumi prichádzajú na
myseľvšetkytietoveci. Trochu útržkovite,
alevidímvtejto vdoveobrazvdovstvaCirkvi, ktorájenaceste ku stretnutiu so svojím ženíchom.
MámtúžbupožiadaťPánaomilosť, aby smevždydôverovali tejto mame,
ktorá nás bráni, učí, pomáha nám rásťa osvojiť simaterinskú reč.“ -jk-