Príhovor pápeža Františka utečencom v Centre Astalli

Príhovor pápeža Františka pri návšteve utečencov v Centre Astalli, zariadení Jezuitskej služby utečencom v Ríme dňa 10. septembra 2013.

„Drahí bratia a sestry, pekné popoludnie!

V prvom rade pozdravujem všetkých vás, utečencov a utečenkyne! Vypočuli sme si Adama a Carol, ďakujem vám za vaše silné svedectvá o utrpení. Každý z vás, drahí priatelia, si nesie so sebou životný príbeh, ktorý hovorí o vojnových drámach, o konfliktoch, často súvisiacich s medzinárodnou politikou. No každý z vás nesie so sebou predovšetkým ľudské a náboženské bohatstvo, bohatstvo, ktorému sa treba tešiť, nie sa ho báť. Mnohí z vás ste moslimovia a príslušníci iných náboženstiev, prichádzate z rôznych krajín, z odlišných podmienok. Netreba sa nám báť rozdielností! Bratstvo nám umožňuje objaviť, že sú bohatstvom, darom pre všetkých! Prežívajme toto bratstvo!

Rím! Po Lampeduse a ďalších miestach vstupu do krajiny je pre mnohých ľudí naše mesto akoby druhou etapou. Ako sme to už počuli, často ide o cestu zložitú, vyčerpávajúcu, dokonca spojenú s násilím, ktorému musia čeliť predovšetkým ženy, matky, ktoré toto všetko podstupujú, aby zabezpečili svojim deťom budúcnosť a sebe a svojim rodinám nádej na iný život. Rím by mal byť mestom, ktoré im umožní opätovne nájsť ľudský rozmer, umožní znovu sa začať smiať. Nezriedka však tu, ako aj na iných miestach, mnohí, čo majú na povolení k pobytu uvedené, že spadajú pod „medzinárodnú ochranu“, sú nútení žiť v ťažkých situáciách, často ponižujúcich, bez možnosti začať dôstojný život, myslieť na novú budúcnosť!

Ďakujem preto všetkým, ktorí v tomto centre a podobne i v iných, cirkevných, verejných či súkromných inštitúciách s nasadením pracujú na prijatí týchto ľudí do konkrétneho projektu. Ďakujem pátrovi Giovannimu a spolubratom, vám, pracovníkom, dobrovoľníkom, dobrodincom, ktorí nedávate len nejaké materiálne veci či svoj čas, ale snažíte sa vytvoriť si so žiadateľmi o azyl a utečencami vzťah, spoznať ich ako osoby, v úsilí nájsť konkrétne odpovede na ich potreby. Udržujte v nich vždy živú nádej! Pomáhajte pri obnovení dôvery! Ukážte, že prijatím a bratským prístupom sa dá otvoriť okno budúcnosti – dokonca viac ako okno, dvere, ba ešte viac – je možné znovu nadobudnúť budúcnosť! Je pekné, že v práci pre utečencov sú spolu s jezuitmi kresťanskí muži a ženy a tiež aj neveriaci či ľudia z iných náboženstiev zjednotení v mene spoločného dobra, ktoré je pre nás kresťanov predovšetkým láska Otca v Ježišovi Kristovi. Svätý Ignác z Loyoly chcel, aby sa v priestoroch jeho rezidencie v Ríme vytvoril priestor na prijatie tých najchudobnejších a páter Arrupe založil v roku 1981 Jezuitskú službu pre utečencov, a prial si, aby jej rímske sídlo bolo práve v týchto priestoroch, v samotnom srdci mesta. V tejto chvíli si spomínam na duchovnú rozlúčku pátra Arrupeho v Thajsku, práve v centre pre utečencov.

Slúžiť, sprevádzať, obraňovať: tri slová, ktoré sú programom pre jezuitov a ich spolupracovníkov.

Slúžiť. Čo to znamená? Slúžiť znamená prijať prichádzajúceho človeka s pozornosťou, znamená to skloniť sa k núdznemu a podať mu ruku, bez vypočítavania, bez strachu, s nehou a porozumením, tak ako sa sklonil Ježiš, aby umyl nohy apoštolom. Slúžiť znamená pracovať po boku tých najnúdznejších, vytvoriť si s nimi v prvom rade ľudské vzťahy, blízkosť a puto solidárnosti. Solidárnosť, toto je slovo, ktorého sa tak bojí tento vyspelý svet. Snaží sa ho radšej nevyslovovať. Solidarita je preň takmer nadávkou. Ale je to naše slovo! Slúžiť znamená uznať a prijať otázky spravodlivosti, nádeje a spoločne hľadať cesty, konkrétne cesty k slobode.

Chudobní sú tiež privilegovanými učiteľmi nášho poznania Boha. Ich krehkosť a ich jednoduchosť demaskujú naše sebectvo, naše falošné istoty, naše nárokovanie si sebestačnosti, a vedú nás ku skúsenosti Božej blízkosti a nehy, aby sme do svojho života prijali jeho lásku, jeho milosrdenstvo, keď sa ako Otec diskrétne a s trpezlivou dôverou stará o nás všetkých.

Z tohto miesta prijatia, stretnutia a služby by som chcel všetkým ľuďom tejto rímskej diecézy položiť nasledovnú otázku: Skláňam sa k tomu, kto sa nachádza v
ťažkostiach, alebo mám strach, že si zašpiním ruky? Uzatváram sa do seba samého, do mojich vecí, záležitostí, alebo si všímam, kto potrebuje pomoc? Slúžim iba sebe samému, alebo viem slúžiť aj ostatným ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť až tak, že daroval svoj život? Pozerám sa do očí tých, ktorí žiadajú spravodlivosť alebo pohľad odvraciam bokom, aby som sa im nepozeral do očí?

Druhé slovo: sprevádzať. Počas týchto rokov prešlo Centrum Astalli kus cesty. Na začiatku ponúkalo len základné služby prvého prijatia: stravovanie v jedálni, miesto na spanie, právnu pomoc. Potom sa naučilo sprevádzať ľudí pri hľadaní práce a zapájaní sa do života spoločnosti. A potom tiež prišlo s ponukou kultúrnych aktivít, aby prispelo k rozvíjaniu kultúry prijatia, kultúry stretnutia a solidarity, počnúc ochranou ľudských práv. Iba prijatie totiž nestačí. Nestačí dať niekomu sendvič, ak ho nevedieme k tomu, aby sa postavil na vlastné nohy. Charita, ktorá nechá chudobného tak, ako je, nestačí. Skutočné milosrdenstvo, ktoré nám Boh dáva a ktorému nás učí, si vyžaduje spravodlivosť, želá si, aby chudobný našiel cestu von z jeho biedy. Žiada – a žiada to od nás, od Cirkvi, od mesta Ríma, od inštitúcií –, aby už nikto nikdy viac nepotreboval túto jedáleň, provizórne ubytovanie, právnu pomoc, aby bolo každému uznané právo na život a prácu, ktoré im patrí, právo žiť ako ľudia. Adam nám povedal: „My utečenci máme povinnosť urobiť všetko, čo sa dá, aby sme sa začlenili do života v Taliansku.“ A toto je ich právo: právo na integráciu! Carol povedala: „Sýrčania v Európe cítia veľkú zodpovednosť, aby neboli bremenom, chceme sa cítiť ako aktívna súčasť novej spoločnosti.“ Aj toto je ich právo! Táto zodpovednosť predstavuje etický základ, silu pre budovanie niečoho spoločne. Spytujem sa sám seba: sprevádzame ich na tejto ceste?

Tretie slovo: brániť. Slúžiť a sprevádzať tiež znamená brániť, znamená to postaviť sa na stranu tých, ktorí sú slabší. Koľkokrát sme pozdvihli svoj hlas na obranu svojich práv, ale koľkokrát sme ľahostajní k právam druhých! Koľkokrát nedokážeme alebo nechceme pripojiť svoj hlas k hlasu tých, ktorí – ako vy – trpeli a trpia, tých, ktorí zažili pošliapanie svojich práv, ktorí zažili toľko násilia, že to v nich udusilo aj samotnú túžbu domôcť sa spravodlivosti!

Pre celú Cirkev je dôležité, aby prijatie chudobných a podporovanie spravodlivosti neboli zverené len „špecialistom”, ale aby boli záležitosťou celej pastorácie, formácie budúcich kňazov a rehoľníkov, bežnou činnosťou všetkých farností, hnutí a cirkevných združení. Osobitne – a toto je dôležité a hovorím to zo srdca – by som chcel pozvať aj rehoľné inštitúty, aby s plnou vážnosťou a zodpovednosťou čítali toto znamenie čias.

Pán nás volá, aby sme s väčšou odvahou a veľkorysosťou žili pohostinnosť v komunitách, domoch, v prázdnych kláštoroch... Drahí rehoľníci a rehoľníčky, prázdne kláštory neslúžia Cirkvi na to, aby boli premenené na hotely a zarábali peniaze. Prázdne kláštory nie sú naše, sú pre telo Krista, ktorým sú utečenci. Pán nás volá, aby sme veľkoryso a odvážne žili pohostinnosť v prázdnych kláštoroch. Rozhodne to nie je niečo jednoduché, žiada si to kritériá, zodpovednosť, ale aj odvahu. Robíme veľa, a možno sme povolaní robiť ešte viac, keď budeme pohostinní a budeme sa cieľavedome deliť s tým, čo nám Prozreteľnosť darovala pre službu. Prekonajme pokušenie duchovnej svetskosti, aby sme boli blízki obyčajným ľuďom, a najmä tým najposlednejším. Potrebujeme solidárne komunity, ktoré budú žiť lásku konkrétnym spôsobom!

Každý deň tu a aj v iných centrách stojí mnoho ľudí, najmä mladých, v rade na teplé jedlo. Títo ľudia nám pripomínajú utrpenia a drámy ľudstva. Ale ten zástup nám tiež hovorí, že môžeme niečo urobiť, tu a teraz, my všetci. Stačí zaklopať na dvere a skúsiť povedať: „Tu som. Ako vám môžem pomôcť?”

Slová Svätého Otca pri rozlúčke s Centrom Astalli:

„Ďakujem vám za prijatie v tomto dome. Vďaka! Vďaka za svedectvo, vďaka za pomoc, vďaka za vaše modlitby, vďaka za túžbu a vôľu ísť ďalej, zápasiť a napredovať. Vďaka za obranu vašej, našej ľudskej dôstojnosti. Veľká vďaka. Boh nech vás všetkých žehná!“

Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu