46. Koncil o laikoch a o rehoľníkoch

46. časť rubriky, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ

„Posvätný cirkevný snem v snahe zintenzívniť apoštolskú činnosť Božieho ľudu obracia sa so živou starostlivosťou na veriacich laikov, o ktorých vlastnej a nevyhnutnej účasti na poslaní Cirkvi sa už zmienil na iných miestach. Lebo apoštolská činnosť laikov, ktorá vyplýva priamo z ich kresťanského povolania, nesmie v Cirkvi nikdy chýbať. Samo Sväté písmo podáva hojné dôkazy o tom, aká spontánna a plodná bola táto činnosť v prvotnej Cirkvi.“ (AA 1)Generálny tajomník koncilu Mons. Pericle Felici prečítal tieto úvodné riadky Dekrétu o apoštoláte laikov 18. novembra 1965 ihneď po jeho odhlasovaní koncilovými otcami a schválení pápežom Pavlom VI. „Apostolatus laicorum“ – „apoštolská činnosť laikov“ sa bezmála dvadsaťkrát opakuje vtomto asi tridsaťstranovom dokumente. Pričom slovo „apoštolát“ je tu spomenuté až stodvadsaťkrát. Niet preto divu, že prvý laický účastník koncilu, francúzsky mysliteľ Jean Guitton, mal koncom roka 1964 tohto výrazu dosť a v Komisii pre laický apoštolát navrhol, aby sa namiesto „laického apoštolátu“ hovorilo radšej o „misii veriaceho“. „Slovo ‚apoštol‘ má špecifický význam,“ povedal Guitton pre denník L’Avvenire d‘Italia: „a mal by byť rezervovaný dvanástim apoštolom. Slovo ‚laik‘ je naopak zľahčujúcim výrazom. Patrí do stavovského slovníka a nadobudol kontroverzný význam... Kňazi sa pokúšali definovať laikov ako tých, ktorí nie sú kňazmi. Ale tým sa vytvorilo rozdelenie medzi slovníkom kléru a realitou, ktorú veriaci prežívali. Tomuto rozdeleniu nastáva koniec. Spejeme k identite laika v pozitívnom zmysle.“

Druhý vatikánsky koncil skutočne definoval postavenie laikov v Cirkvi v pozitívnom svetle. V konštitúcii Lumen gentium im venuje štvrtú kapitolu a predstavuje ich ako tú časť Božieho ľudu, ktorá žije svoje kresťanské povolanie a krstné zasvätenie vo svete. Ich „svetskosť“ nie je vonkoncom vnímaná hanlivo či podradne, ale práve naopak – je to ich charizma, zvaná „osobitný svetský charakter“ (indoles saecularis), čo znamená, že laik je pozvaný Bohom, aby spolupracoval pri pretváraní tohto sveta v duchu evanjelia: „Laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha.“ (LG 31)
Koncilová komisia nevyhovela Guittonovmu návrhu zmeniť nadpis dokumentu z pôvodného „Dekrét o laickom apoštoláte“ na „Dekrét o misii veriacich“, pretože pomenovanie „laik“ chcel koncil očistiť a dať mu plnší význam. Taktiež výraz „apoštolát“ tu má svoje opodstatnenie, pretože každý laik je poslaný práve tak ako apoštoli Ježišom do miest a dedín, „všade tam, kam sa on sám chystá isť“. Dekrét Apostolicam actuositatem (33) sa tu odvoláva na Lukášovo evanjelium (10,1) a v scéne rozposlania apoštolov vidí obraz poslania laikov, ktorí sa stávajú apoštolmi tam, kde žijú a pracujú, a teda tam, kde by Cirkev nemohla bez nich preniknúť a nepriniesla by Kristovo svetlo do tak rozmanitých foriem pracovísk a domovov.
„Zámerom dokumentu je vzbudiť vo všetkých veriacich povedomie, že apoštolské úsilie, vyplýva zo samotného bytia kresťana.“ Vysvetľoval koncilovým otcom kardinál Cento, pod vedením ktorého komisia vypracovala návrh dekrétu. Kým Dogmatická konštitúcia Lumen gentium hovorila o laikoch a ich poslaní všeobecne, Dekrét o apoštoláte laikov mal predstaviť ich pôsobenie konkrétnejšie. Pravdaže základom života kresťana je spojenie s Kristom, ktoré sa začína krstom a prehlbuje sa sviatosťami. Veriaci laik je povolaný odkrývať dary a charizmy, ktoré mu uštedruje Boh a ktoré má vložiť do služby blížnym a Cirkvi. K tomuto pomáhajú laické organizácie a združenia, ktoré priamo spolupracujú s kňazmi, biskupmi alebo s rehoľami. Ale ako sa stať apoštolom vo svojom každodennom okolí? Dekrét odpovedá: „Toto poslanie... laici plnia predovšetkým úzkym spojením života a viery..., svojou bezúhonnosťou v každom konaní..., bratskou láskou..., plným uvedomením si úloh, ktoré majú... Tak svojím spôsobom konania postupne ovplyvňujú celé životné i pracovné prostredie... Avšak praví apoštoli sa neuspokoja iba s touto činnosťou, ale usilujú sa ohlasovať Krista blížnemu aj slovom. Lebo mnohí ľudia môžu počuť evanjelium a spoznať Krista jedine prostredníctvom laikov, ktorí sú im blízki.“ (AA 13)

Slovné spojenie „apoštolská činnosť laikov“ nebolo pre Cirkev koncilových čias novinkou, pretože už v päťdesiatych rokoch bolo bežne používané. V 51. a 57. roku sa z podnetu Pia XII. uskutočnili Svetové kongresy laického apoštolátu a vo Vatikáne už fungovala prvá stála komisia pre apoštolskú činnosť laikov, v ktorej mali vedúce postavenie samotní laici. Pápež Pius XII. veľmi podporoval apoštolské laické činnosti a v obľube mal organizáciu Katolícka akcia. Jeho nástupca Ján XXIII., keď zvolal koncil a vytváral koncilové prípravné komisie, nezabudol na zriadenie Komisie pre apoštolát laikov a na koncil pozval ako laického poslucháča svojho priateľa – spomínaného Jeana Guittona. Ďalší pápež Pavol VI. dokonca vymenoval celú delegáciu trinástich laikov, ktorej počet stále rozširoval. V roku 1964 skupina laických koncilových poslucháčov mala pätnásť žien a dvadsaťjeden mužov. V poslednom roku sa k nim pridal ešte jeden manželský pár a celkovo ich najväčší počet bol štyridsaťdva. Ich úloha okrem možnosti sledovať naživo a zblízka koncilové zasadania spočívala tiež v zapojení sa do prác niektorých komisií.
Medzi pätnástimi poslucháčkami koncilu bolo osem rehoľníc, ktoré dávali skupine laikov a celému koncilu ďalší rozmer univerzálnej Cirkvi. „Obnova Cirkvi sa aj dnes musí začať obnovou rehoľného života“ – zdôraznil mníchovský kardinál Döpfner. Podobne ako laikom, aj rehoľníkom bola venovaná osobitná kapitola v Dogmatickej konštitúcii Lumen Gentium a tiež jeden osobitný dekrét. Charizmou laikov je „svetskosť“, kým rehoľníci nasledujú Krista v zriekaní sa tohto sveta a v osobitnom zasvätení sa. Aj rehoľníci sa vyznačujú apoštolským úsilím podľa vlastnej povahy inštitútu a tento ich apoštolát vychádza z kontemplácie, z dôverného spojenia s Bohom. Popri nových formách laického apoštolátu koncil v určitom zmysle odkryl dôležitosť rehoľného života pre Cirkev a vyzval rehoľníkov k oživeniu svojich tradícií: „Dekrét o obnove rehoľného života: Snaha o dokonalú lásku zachovávaním evanjeliových rád má svoj pôvod v učení a príklade božského Majstra a javí sa ako žiarivé znamenie nebeského kráľovstva. Na to poukázal posvätný cirkevný snem už v konštitúcii Lumen gentium. Teraz však má v úmysle zaoberať sa životom a disciplínou ustanovizní, ktorých členovia skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, a postarať sa o ich potreby podľa požiadaviek našich čias. Hneď od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať, a viedli – každý svojím spôsobom – život zasvätený Bohu“ (PC 1).