Homília Františka z vigílie za pokoj: Staňme sa ľuďmi zmierenia a pokoja!

Úplné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas modlitbovej vigílie za pokoj v Sýrii, na Blízkom východe a na celom svete. Konala sa v sobotu 7. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

„Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1,12.18.21.25). Biblické rozprávanie o počiatku dejín sveta a ľudstva hovorí o Bohu, ktorý pozerá na svoje stvorenie v rozjímaní a opakuje: je to dobré. Toto nám, drahí bratia a sestry, umožňuje vstúpiť do Božieho srdca a priamo z Božieho vnútra prijať jeho posolstvo. Môžeme sa pýtať: Aký je význam tohto posolstva? Čo hovorí mne, tebe a nám všetkým?

1. Jednoducho nám hovorí, že tento náš svet je v Božom srdci a mysli „domom súladu a pokoja“. Je miestom, v ktorom môžu všetci nájsť svoje miesto a cítiť sa „doma“, pretože je „dobré“. Celé stvorenie vytvára dobrý harmonický celok, ale predovšetkým ľudia, utvorení na obraz a podobu Boha sú jednou rodinou, v ktorej vzájomné vzťahy charakterizuje skutočné, a nielen verbálne proklamované bratstvo. Ten druhý a tá druhá sú bratom a sestrou, ktorých treba milovať. Vzťah k Bohu, ktorý je láska, vernosť a dobrota, sa odráža vo všetkých medziľudských vzťahoch a vnáša harmóniu do celého stvorenia. Boží svet je svetom, v ktorom sa každý cíti zodpovedným za druhého, za dobro druhého.

V tento večer, pri uvažovaní, pôste a modlitbe premýšľajme všetci, každý z nás, vo svojom vnútri: Nie je azda toto svet, po ktorom túžim? Nie je to svet, ktorý všetci nosíme v srdci? Ten svet, ktorý si žiadame, nie je azda svetom harmónie a pokoja v nás samých, vo vzťahoch s druhými, v rodinách, v mestách, v národoch a medzi národmi? A pri voľbe ciest, ktorými v tomto svete kráčame, nie je azda pravá sloboda jedine u tej, ktorá sa zameriava na dobro všetkých a je vedená láskou?“

2. Avšak opýtajme sa teraz: Je toto svet, v ktorom žijeme? Stvorenie si uchováva svoju krásu, ktorá nás napĺňa úžasom, a zostáva dobrým dielom. Existuje však aj násilie, rozdelenie, konflikt, vojna. K tomu dochádza, keď človek, vrchol stvorenia, prestáva hľadieť na horizont krásy a dobroty a uzatvára sa do vlastného sebectva. Keď človek myslí len na seba, na svoje záujmy a stavia sám seba do stredu, keď sa necháva fascinovať modlami vlády a moci, keď sa stavia na miesto Boha, potom narušuje všetky vzťahy, všetko rúca a otvára bránu násiliu, ľahostajnosti a konfliktu. Presne to nám dáva pochopiť úryvok z knihy Genezis, popisujúci hriech človeka. Človek sa dostáva do konfliktu sám so sebou, zisťuje, že je nahý a schováva sa, pretože má strach (Gn 3,10). Má strach pred pohľadom Boha, obviňuje ženu, ktorá je telom z jeho tela (v. 12). Ničí súlad so stvorením a opovažuje sa pozdvihnúť ruku proti bratovi, aby ho zabil. Môžeme povedať, že sa od harmónie dostávame k disharmónii? Nie, neexistuje „disharmónia“. Buď je harmónia, alebo sa upadá do chaosu, kde je násilie, spor, konflikt, strach...

Práve v tomto chaose sa Boh pýta svedomia človeka: «Kde je tvoj brat Ábel?» A Kain odpovedá: «Neviem. Či som ja strážcom svojho brata?» (Gn 4,9). Aj nám je určená táto otázka a aj my by sme sa mali opýtať: Som ja azda strážcom svojho brata? – Áno! Si strážcom svojho brata! Byť človekom znamená byť si navzájom ochrancami. A naopak, keď sa harmónia rozbije, nastupuje premena: brat, ktorého treba chrániť a milovať, sa stáva protivníkom, ktorého treba premôcť a poraziť. Koľko násilia odtiaľto pochádza? Koľko konfliktov, koľko vojen poznačilo naše dejiny! Stačí pozrieť na utrpenie toľkých bratov a sestier. Nie je to záležitosť zhody okolností, ale pravda je takáto: každou násilnosťou a každou vojnou oživujeme Kaina. My všetci! Aj dnes pokračujeme v tomto bratovražednom príbehu, aj dnes dvíhame ruky proti tomu, kto je naším bratom. Aj dnes sa nechávame viesť modlami, sebectvom, vlastnými záujmami. A tento postoj má svoje pokračovanie. Zdokonalili sme svoje zbrane, naše svedomie sa uspalo a nachádzame stále rafinovanejšie dôvody na vlastné ospravedlnenie. Pokračujeme v rozsievaní deštrukcie, bolesti a smrti, akoby to bolo čosi normálne! Násilie a vojna prinášajú len smrť, hovoria o smrti! Násilie a vojna rozprávajú jazykom smrti!

Po chaose potopy, keď prestáva dážď, objavuje sa dúha a holubica prináša olivovú ratolesť. Myslím dnes i na tú olivu, ktorú sme v roku 2000 spolu s predstaviteľmi iných náboženstiev zasadili v Buenos Aires na námestí Plaza de Mayo s prosbou, aby tu už nebol chaos, aby už nebolo vojny, s prosbou o pokoj.

3. A teraz sa pýtam: Je možné kráčať cestou pokoja? Môžeme opustiť túto špirálu bolesti a smrti? Môžeme sa znova naučiť kráčať cestami pokoja? Vyprosujúc si Božiu pomoc, pred materským pohľadom „Salus populi romani“, Kráľovnej pokoja, chcem odpovedať: Áno, je to možné všetkým! V tento večer by som chcel, aby sme zo všetkých častí zeme zvolali: Áno, je to možné všetkým! A chcel by som, aby dal odpoveď každý z nás, od najmenšieho po najväčšieho, až po tých, čo sú povolaní vládnuť národom: Áno, chceme to! Moja kresťanská viera ma núti pohliadnuť na kríž! Ako by som si prial, aby všetci muži a ženy dobrej vôle na chvíľu pozreli na kríž! Tam je možné čítať Božiu odpoveď. Tam sa na násilie neodpovedalo násilím, na smrť sa neodpovedalo rečou smrti. V tichu kríža tíchne rinčanie zbraní a hovorí jazyk zmierenia, odpustenia, dialógu a pokoja.

V tento večer by som chcel prosiť Pána, aby sme my kresťania a bratia z iných náboženstiev, všetci ľudia dobrej vôle mocne zvolali: násilie a vojna nie sú nikdy cestou pokoja! Každý nech sa osmelí pozrieť do hĺbky vlastného svedomia a nech načúva tomu slovu, ktoré hovorí: vyjdi zo svojich záujmov, ktoré ochabujú srdce, prekonaj ľahostajnosť voči druhým, ktorá znecitlivuje srdce, prekonaj svoje dôvody smrti a otvor sa dialógu, zmiereniu: pozri na bolesť tvojho brata – myslím na deti, stačí len na tie... – a nepridávaj ďalšiu bolesť, zadrž svoju ruku, obnov rozbitú harmóniu, a to nie stretom, ale stretnutím! Nech skončí rinčanie zbraní! Vojna je vždy znakom zlyhania pokoja, vždy je porážkou ľudstva. Nech znovu zaznejú slová Pavla VI.: «Už nikdy viac jedni proti druhým, nikdy viac, nikdy! Už nikdy viac vojnu, nikdy viac vojnu!» (Príhovor k Organizácii Spojených národov, 4. októbra 1965). «Pokoj sa presadzuje jedine pokojom, ktorý sa nezrieka povinností spravodlivosti, ale živí sa sebaobetovaním, miernosťou, milosrdenstvom a láskou.» (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1976).

Bratia a sestry, odpustenie, dialóg a zmierenie sú slová pokoja: pre milovaný sýrsky národ, pre Blízky východ a pre celý svet! Modlime sa v tento večer za zmierenie a pokoj, pričiňme sa o zmierenie a pokoj a staňme sa všetci, v každom prostredí, ľuďmi zmierenia a pokoja. Nech sa tak stane.“

Preklad sr. Jaroslava Kochjarová CJ