František v pondelkovej homílii: Nádej kresťana má meno Ježiš

Čnosť nádeje – možno menej známu ako čnosť viery a lásky – si netreba zamieňať s bežným postojom optimizmu, povedal Svätý Otec v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty v pondelok 9. septembra 2013. Pre kresťana je nádejou osobne Ježiš, ktorý oslobodzuje a obnovuje život každého. Nádej je Ježišovým darom, nádej je Ježiš sám, nesie jeho „meno“. Sv. Pavol v Liste Kolosanom píše: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (1, 27). Nádej teda neznamená vnímať poloprázdny pohár ako napoly plný, toto je jednoducho optimizmus, ľudský postoj, ktorý závisí od mnohých okolností.

„Nádej je niečo iné, nie je to optimizmus. Nádej je dar, dar Ducha Svätého, a z tohto dôvodu Pavol povie, že „nikdy nesklame“. Nádej nikdy nesklame. Prečo? Pretože je to dar, ktorý nám dal Duch Svätý. Ale Pavol nám hovorí, že nádej má meno. Nádej je Ježiš. Nemožno hovoriť: ‚Dúfam v život, dúfam v Boha‘, ak nepovieš: ‚Mám nádej v Ježišovi, v Ježišovi Kristovi, jeho živej osobe, ktorá teraz prichádza v Eucharistii, ktorá je prítomná v jeho slove‘. To by nebola nádej, ale dobrá nálada, optimizmus...“
Z dnešného evanjelia (Lk 6, 6-11) zobral pápež František druhý bod na zamyslenie. Ježiš v sobotu uzdravuje človeka s ochrnutou rukou a ukazuje zákonníkom, že ich cesta „nie je cestou k slobode“. Sloboda a nádej idú ruka v ruke: tam, kde nie je nádej, nemôže byť žiadna sloboda, hovorí Svätý Otec a dodáva: „Ježiš uzdravuje z choroby i z rigorizmu a v oboch prípadoch vracia život.“

„Ježiš, nádej, pretvára všetko. Je to stály zázrak. Neurobil len zázraky uzdravenia, tie boli len znamením, signálmi toho, že pôsobí v Cirkvi aj teraz. Zázrak pretvárania všetkého, to, čo robí v mojom živote, v tvojom živote, v našich životoch. To, že on pretvára, obnovuje, je dôvodom našej nádeje. Kristus, ktorý všetky veci pretvára na tie najobdivuhodnejšie zo stvorenia, je dôvodom našej nádeje. A táto nádej nezahanbuje, lebo Boh je verný. Seba samého zaprieť nemôže. To je cnosť nádeje.“

Svätý Otec sa potom obrátil najmä na kňazov. „Je to trochu smutné, keď človek stretne kňaza bez nádeje“, naopak je pekné stretnúť takého, ktorý kráča do konca života nie s optimizmom, ale s nádejou. Takýto kňaz je spojený s Ježišom Kristom a Boží ľud potrebuje, aby sme my kňazi dávali toto znamenie nádeje, aby sme žili túto nádej v Ježiša, ktorý všetko obnovuje.

„Pán, ktorý je nádejou slávy, ktorý je centrom, ktorý je všetkým, nech nám pomáha na tejto ceste: dávať nádej, mať zaľúbenie v nádeji. A ako som povedal, nie len optimizmus, ale to, čo mala Panna Mária vo svojom srdci aj v najväčšej tme, od piatku večera do skorých ranných hodín v nedeľu, nádej. Táto nádej obnovila všetko. Nech nám Pán dá túto milosť.“ –jk–