Zamyslenie P. Bubáka na 23. nedeľu v cezročnom období

Zamyslenia pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými čítaniami nastávajúcej 23. nedele v
cezročnom období: „Mám na to?“

Dáte mi asi za pravdu, že prvá vec, ktorá nás zaujíma, keď ideme do obchodu alebo na trh, je cena. Až potom, keď sme si už zistili cenu a uznali sme ju za rozumnú, skúmame jej kvalitu, tj. či sme ochotní túto cenu za danú kvalitu zaplatiť. Sú ale aj takí, ktorí idú na vec presne opačne. Najprv sa pýtajú na kvalitu. Vedia presne čo chcú a sú ochotní za to zaplatiť čokoľvek. Toto je zvykom nielen u tých, ktorí majú veľa peňazí a radi sa predvádzajú, ale aj u tých – samozrejme v rozumnej a moderovanej miere – ktorí sa riadia podľa príslovia: „Nie som taký bohatý, aby som kupoval lacné veci.“ Radšej zaplatím viac a vec nech je kvalitná a nech mi vydrží dlhšie, ako zaplatiť menej a po chvíli ju vyhodiť von, lebo sa rýchlo opotrebovala. Ak nemám na kvalitnejšiu vec teraz, radšej počkám, budem šetriť a vec si kúpim, keď budem mať na ňu peniaze.
Ľudia kupujú veľa vecí, ktoré nestoja za nič nielen v materiálnej ale aj v duchovnej a existenčnej oblasti. Každý z nás stojí veľa ráz pred otázkou: do čoho investovať svoj život, svoju energiu, svoj čas? Čo stojí za to, aby som za to dal aj to posledné? Čo ma nesklame? Je to vec rozumných investícií. Na trhu je veľa ponúk. Pomaly si už zvykáme v oblasti predaja na mnohých podvodníkov, ktorí svoj tovar opradú priam zázračnými schopnosťami. A keď podľahneme, vytriezvieme.
Niečo podobné sa deje aj na poli investícií nášho života ako celku. Je toľko ponúk. Výber je naozaj široký. Podľa čoho spoznať, že nejde o podvod. Niektorí máme na to jeden neomylný kľúč: Ak je ponuka príliš vábna a bezbolestná nikdy nie je pravdivá. Veci, ktoré stoja za to, totiž aj čosi stoja.
A takto nám predstavuje evanjelium nasledujúcej nedele Ježiša. Ježiš na rozdiel od mnohých záujemcov o ľudské srdcia ľudí NEVÁBI ALE ODRÁDZA. To je jeden z jeho mnohých paradoxov.
Vyhľadávajú ho zástupy. Zrejme s úmyslom, že ho budú nasledovať. Ježiš ale nie je nimi nadšený. Pre neho sú čísla ničím. Prázdny dav je pre neho bezcennou masou. Preto v nedeľu namiesto toho, aby vyzval apoštolov, aby budovali väčšie formačné domy alebo noviciáty, sa obracia na zástup s tým, že aby si poriadne premysleli do čoho chcú ísť. Cena, ktorú bude od nich žiadať, je veľká. Pravdu povediac: chce od nich všetko. Nielen ich vlastníctvo, vzťahy a zväzky, ale aj ich samých. Takáto požiadavka pred ním ešte v dejinách neodznela. A Ježiš je tvrdý a nekompromisný. On to myslí naozaj vážne. On chce VŠETKO. Ak nie, nech sa otočia a odídu domov. Buď s tým, že viac neprídu, alebo ak prídu, nech najprv čakajú a pobojujú sami so sebou, či sú schopní naozaj dať všetko. Keď budú, potom nech sa vrátia.
Pýtame sa, prečo taká tvrdosť a prísnosť v kritériách pre prijatie ľudí do radu jeho nasledovníkov? Ide zrejme najmenej o dva dôvody: (1) Prvým je dobro toho, ktorý Ježiša nasleduje. Všimnime si to napríklad na jeho požiadavke položiť Ježiša na prvé miesto v poriadku hodnôt, ktoré jeho nasledovník vo svojom živote má. Niekedy sa nám zdá, že požiadavka Ježiša položiť svojich rodičov, súrodencov, manželských partnerov, priateľov, prácu, hobby na druhé alebo až enté miesto je príliš neopodstatnená. Lenže pozrime sa na jej logiku. Predstavte si veci, ktoré majú pre vás v živote dôležitosť: manželka, deti, práca, rodičia, záľuby a Boh. Otázka bude znieť: keďže mám toľko veľa vecí, ktoré stoja za to, aby som im venoval pozornosť, pretože majú pre mňa hodnotu, ktorej mám venovať koľko z mojej lásky, času, vzťahu, peňazí, energie…? Ak venujem svoj čas napríklad deťom, sú ukrátené iné veci, ak práci, potom sa nedostáva na ďalšie zvyšné. A najväčším problémom je to, že hoci som veriaci, nemám veľa času ani na Boha. Ako tento problém vyriešiť?
Veľmi jednoducho: Treba si kultivovať bezvýhradnú a stopercentnú lásku k Ježišovi (Bohu). Všetky ostatné veci, ktoré majú v mojom živote pre mňa cenu, môžem poukladať na akúsi priamku, ktorá je spojnicou medzi mnou a Bohom. Táto priamka je akoby potrubie, cez ktoré prechádza moja láska k Bohu a naopak Božia láska ku mne. Nakoľko toto potrubie vedie cez všetky ostatné hodnoty môjho života, aj im sa dostáva toho istého množstva lásky, aká prúdi medzi mnou a Bohom. A je tu aj zaujímavý vzťah: Čím väčšia bude moja láska k Bohu, tým väčšia bude aj moja láska k všetkým ostatným hodnotám v mojom živote, a naopak. Táto Ježišova schéma má ešte jednu výhodu: Keby sa náhodou stalo, že niektorú z mojich hodnôt stratím, nezrútim sa. Môj život sa tým nestane ohrozeným. Aj keď budem iste prežívať veľkú bolesť povedzme nad stratou rodiča, alebo – nedaj Bože – dieťaťa, predsa perspektíva môjho života sa tým nenaruší a nezrúti, pretože sa nezrútil cieľ môjho života – ktorým je Boh.
Vidím teda, že Ježiš nás svojou požiadavkou absolútnej lásky voči nemu neobmedzuje ani neokliešťuje, ale naopak ponúka nám správnu perspektívu a zdravý návod, ako sa vyrovnávať s ranami a stratami života.
Ďalšia jeho požiadavka je podobná: „Kto nenesie svoj kríž a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom.“ Je v nej vyjadrená podmienka sebazáporu a seba disciplíny. Ani táto podmienka nie je samoúčelná. Je podmienkou zdravého rozvoja a rastu. Bez sebazáporu nie je možný žiaden rast ani žiadne napredovanie. Či už ide o veci každodennej disciplíny, ako je ranné vstávanie, poriadok vo veciach, a funkčný režim dňa, alebo o veci duchovné, ako sú chvíle pre modlitbu, zamyslenie, relax, či pôst. Bez žiadnej z týchto vecí nie je možné sa zachovať zdravo sviežim a naplno sa rozvíjajúcim jedincom.
(2) Ďalším dôvodom Ježišovej tvrdosti voči svojim nasledovníkom je dobré meno, ktoré spoločenstvo, ktoré sa má nazývať podľa neho, potrebuje mať: Ak má byť Cirkev svetlom sveta a soľou zeme, musí sa skladať z členov, ktorí vedia, do čoho idú a ktorí urobia maximum pre to, aby boli vo svojom nasledovaní Ježišových požiadaviek maximalistami. Ježiš zrejme predvídal nebezpečenstvo, ktoré bude na jeho Cirkev počas celých dejín číhať: polovičatosť, ktorej dôsledkom bude falošné svedectvo. Nie je snáď práve táto polovičatosť a nedôslednosť príčinou toľkých škandálov a nepríjemností, ktoré sa v Cirkvi počas jej dejín odohrali? Preto pri reforme sa znova a znova volá po tom, aby sme nelanárili davy, ale obmedzili sa na pár kvalitných jedincov, ktorí vedia, do čoho idú, a ktorí sú ochotní platiť pre vec aj to posledné. To isté platí dnes aj v rehoľných komunitách alebo na iných miestach, kde sa jedná o radikálne rozhodnutie sa pre Boha. Možno aj toto je jeden z dôvodov, prečo klesajú povolania: ľudia nie sú ochotní platiť draho za cennú vec. A my zasa o tých, ktorí dávajú polovičato nestojíme. V takomto postoji nie je pýcha. Je tam skorej dobro aj pre jednu aj pre druhú stránku.
Kiež nám teda Ježišove slová znejú ako výzva a pozvanie k obete a obetavosti, ktorá sa vypláca.