Pastoračný prínos biskupov z Československa

39. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravil Jaroslav Mudroň SJ

Pápež Ján XXIII. pri otvorení koncilu rátal s možnosťou, že Druhý vatikánsky koncil by sa mohol ukončiť ešte niekedy pred Vianocami 1962, teda po troch mesiacoch zasadaní. Táto predstava však bola veľmi ďaleko od pravdy a ďalší pápež Pavol VI. spolu s ostatnými biskupmi pevne dúfali, že sa im po celých štyroch rokoch podarí zavŕšiť koncilové práce, t.j. do decembra 1965. Aby sa tak stalo, bolo nevyhnutné urýchliť koncilové zasadania. V poslednej fáze koncilu zostávali na prediskutovanie ešte štyri dokumenty z celkového počtu šestnásť: O náboženskej slobode, O Cirkvi v súčasnom svete, O misijnej činnosti Cirkvi, O účinkovaní a živote kňazov.

Biskupi z Československa – štyria, ktorí pricestovali z vlasti, jeden z Kanady a dvaja žijúci v Ríme – sa cítili byť natoľko spätí s koncilovými témami, že sa osmelili vyjadriť sa ku každému zo spomenutých dokumentov. Okrem kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka – ktorých príhovory sme predstavili v predchádzajúcich vysielaniach – sa na koncile podarilo prehovoriť aj ďalšiemu biskupovi zo spomínanej sedmičky. Bol ním Mons. František Tomášek z Prahy, ktorý vystúpil na koncile 30. septembra pri diskusii O Cirkvi v súčasnom svete.

Tomášek neprehovoril len v mene biskupov Československa, ale v mene až štyridsiatich biskupov z Európy, Afriky a Latinskej Ameriky. Na rozdiel od kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka sa jeho príhovor neobmedzoval len na situáciu ateizovanej socialistickej vlasti. Priam naopak vyznačoval sa univerzálnym prístupom ku problémom, ktoré trápia celé ľudstvo. „Viackrát sa koncil zaoberal biedou, hladom či negramotnosťou, ktoré postihujú celý svet.“ Začal biskup Tomášek svoj príhovor a pokračoval: „Rodiny sú vo všeobecnosti tými, ktorí na to najviac doplácajú, keď je im zabránené rozvíjať sa materiálne a duchovne. V tzv. rozvojových krajinách rodiny s dvomi a viac deťmi žijú na veľmi nízkej životnej úrovni a ich podmienky sa odrážajú na ďalších sociálnych ťažkostiach, ktoré nedokážu odstrániť ani vlády ani príslušné inštitúcie.“ Pražský administrátor preto navrhoval, aby sa v schéme O Cirkvi v súčasnom svete spomenul aj tento ťažký osud rodín. Koncilovým otcom predstavil plán s názvom „Rodina“, ktorý mal napomôcť týmto rodinám: „Idúc v ústrety rodinám... je nevyhnutné navrhnúť medzinárodný program ekonomickej, morálnej a kultúrnej pomoci... Milodary nestačia. Sú potrebné úvery na zaobstaranie si domova a na rozšírenie možnosti práce.“ Predkladaný plán „Rodina“ pritom počítal s pomocou medzinárodných organizácií ako OSN či Svetová banka.

Okrem Tomáška a spomínaných troch rečníkov Berana, Hnilicu a Rusnáka chceli v priebehu októbra 1965 prehovoriť aj Mons. Nécsey a znovu – a to dokonca dvakrát – biskup Hnilica. Pre krátkosť času sa však k slovu nedostali, resp. sami odvolali svoj príhovor, ktorý vzápätí predostreli príslušnej koncilovej komisii písomne.

Skúsenosť komunistického prenasledovania a nútenej emigrácie primäli biskupa Hnilicu čeliť zo všetkých síl ateistickej ideológii marxizmu a jej podobám. Snáď to bola aj jeho príslušnosť k jezuitskému rádu, ktorá ho povzbudzovala viac sa angažovať v tomto zápase. V tom istom roku 1965 totiž pápež Pavol VI. poveril jezuitov „bojovať proti ateizmu“, čo malo tvoriť jedno z ich novodobých poslaní. Páter Hnilica chcel prehovoriť na koncile 7. a 12. októbra. Vtedy sa končila diskusia nad schémou O Cirkvi v súčasnom svete a tento slovenský biskup navrhoval, aby dokument povzbudil katolíkov zapojiť sa do medzinárodných organizácií a prebrať tak zodpovednosť za spoločenské dianie. Nezabudol pripomenúť, že takto sa katolíci stanú konkurenciou pre aktívnych ateistov, ktorí sú „prítomní vo všetkých takýchto inštitúciách“. Pri rokovaní o dokumente O misijnej činnosti Cirkvi chcel Hnilica znovu predstaviť celú záležitosť vo svetle šíriaceho sa ateizmu. Viaceré rozvojové krajiny Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky inklinovali v tom čase k ideologickému a ateistickému zriadeniu vo forme socializmu. Propagácia týchto myšlienok – na rozdiel od tradičnej katolíckej misijnej činnosti – používala „dynamické a moderné metódy“. Preto tradičné misie podľa Hnilicu už nestačia a kresťania musia ukázať, že ich viera taktiež vedie k sociálnemu, kultúrnemu a ekonomickému rozvoju. V praxi teda musia popri kňazoch misionároch pôsobiť aj misionári laici, odborníci na poli vedy, zdravotníctva a techniky.

Biskup Hnilica predostrel koncilovej komisii ešte jednu písomnú pripomienku, ktorou komentoval dokument O účinkovaní a živote kňazov. Ako ináč, aj tu odporúča, aby sa kandidáti kňazstva dobre oboznámili s problematikou ateizmu a aby kňazi žili tak, žeby ich ateisti nemohli obviňovať z chamtivosti a bohatstva.

K dekrétu O účinkovaní a živote kňazov sa chcel vyjadriť tiež Mons. Eduard Nécsey z Nitry 16. októbra. Svoj príspevok odovzdal komisii napokon písomne. V prvom rade podotkol, že základnou úlohou kňaza nie je len „služba svojim bratom“, ako tvrdil návrh dokumentu, lebo aj pre nich platí základné povolanie človeka ku chvále a oslave Boha. Autori dekrétu uznali správnosť jeho pripomienky a včlenili doň formuláciu: „Cieľom kňazskej služby a života je sláva Boha Otca v Kristovi“ (PO 2)

Okrem vieroučnej a literárnej presnosti ďalšou veľkou starosťou biskupa Nécseya bola praktická otázka života kňazov, najmä tých nedávno vysvätených: „Pred očami mám mladých kňazov, ktorí po tom, ako sú vysvätení a odídu zo seminára, zanechajú život v spoločenstve. Ich vnútorný život je vystavený mnohým nebezpečenstvám. Cítia sa často osamotení a opustení, a preto potrebujú pomoc, aby nenasiakli otráveným materializmom...“ Vhodnou pomocou pre týchto kňazov by bolo podľa Nécseya rozšírenie formy spoločného života diecéznych kňazov pod názvom Apoštolská únia. Hoci tento návrh nitrianskeho administrátora nebol zahrnutý do dekrétu Presbyterorum Ordinis, predsa len jeho otcovská starostlivosť našla tu svoj odraz, keďže úloha vytvárať a podporovať rôzne formy spoločenstva medzi kňazmi bola zverená samotným biskupom na úrovni ich diecéz.

Rovnakou otcovsko-biskupskou starostlivosťou sa vyznačoval aj ďalší slovenský biskup Róbert Pobožný z Rožňavy. Aj on poslal koncilovej komisii – a to dokonca dvakrát – svoje pripomienky k dekrétu O účinkovaní a živote kňazov. Nechápal však, prečo dekrét len povzbudzuje a pristupuje kladne k aktuálnej situácii kňazov, namiesto toho, aby koncil riadne napomenul nehodných kňazov a vylíčil im nebezpečenstvá, ktoré im dnes hrozia. Medzi takýmito nebezpečenstvami pre kňazov sú podľa Pobožného hlavne pokušenia venovať sa obchodu a žiť v pohodlí.
Pastoračná starostlivosť a pastoračný prístup našich biskupov tak tvoria najsilnejšiu stránku a najväčší prínos pre Druhý vatikánsky koncil. O týchto ich kvalitách vedel aj pápež Pavol VI., ktorý si 26. septembra 1965 vzal na pomoc biskupov Tomáška a Lazíka pri pastoračnej návšteve Rómov v meste Pomezia, južne od Ríma. Po svätej omši a folklórnom rómskom predstavení títo naši biskupi našli medzi rómskymi pútnikmi aj takých, čo sa narodili v Československu.