2013-08-20 17:47:12

42. Koncil o Cirkvi v súčasnom svete a o misiách


RealAudioMP3 42.časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ. Dnes má názov: Koncil o Cirkvi v súčasnom svete a o misiách.
Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete: Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva, a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami. (GS 1)

Štvrtou a poslednou konštitúciou Druhého vatikánskeho koncilu bol dokument o Cirkvi v súčasnom svete s latinským názvom Gaudium et spes (Radosť a nádej). Spomedzi šestnástich koncilových dokumentov sú totiž štyri označené ako „konštitúcie“ – tzn. že podávajú podrobný a súvislý výklad stanoviska Cirkvi k určitému problému. Ak sa toto stanovisko týka nejakej vieroučnej témy, konštitúcia sa nazýva „dogmatická“. Ak však súvisí skôr s nejakým disciplinárnym či praktickým nariadením, konštitúcia nesie označenie „pastorálna“. Prvá schválená konštitúcia koncilu Sacrosanctum concilium v sebe zahŕňa obidva aspekty, a preto býva označovaná jednoducho ako „konštitúcia o posvätnej liturgii“. Ďalšie dve konštitúcie sú „dogmatické“: Dei verbum predstavuje vieroučnú náuku o Božom zjavení a Lumen gentium o povahe a poslaní Cirkvi.

Na pôvodnom programe koncilu nebola ďalšia konštitúcia, no vývoj koncilových debát vyústil do potreby napísať ďalší a najrozsiahlejší dokument týkajúci sa pohľadu Cirkvi na pálčivé otázky modernej doby. Nová konštitúcia sa tak stala „pastorálnou“ a Cirkev sa ňou priblížila k svetu v jeho aktuálnych podmienkach. A hoci hlavne kvôli tomuto dokumentu koncil predĺžil svoje zasadania a musel takmer zdvojnásobiť svoje úsilie, konciloví otcovia si uvedomovali jeho nesmiernu dôležitosť a kardinál Lercaro nazval túto konštitúciu „skutočným korunovaním koncilu“.

„Odpovedá koncil naozaj dnešným časom?“ Pýtal sa indický biskup D´Souza pri rokovaní o konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete a pokračoval: „Veď na akom medzinárodnom kongrese sú účastníci oblečení v ceremoniálnom šate, počúvajú nekončiaci sa rad monológov a hovoria pri tom mŕtvym jazykom bez možnosti otvorenej či panelovej diskusie, atď.? Irónia indického biskupa upozorňovala na istý anachronizmus medzi úmyslom koncilu priblížiť sa k súčasnej spoločnosti a pritom si zachovať svoj imidž formálne nemennej a tradičnej inštitúcie. Táto otázka „anachronizmu“ – prehlbujúcej sa časovej priepasti medzi rýchlo sa meniacou spoločnosťou a „skalou Cirkvi“ – bola veľkou výzvou pre koncilových otcov a viedla k slobodnejšiemu prístupu Cirkvi k jej dávnym tradíciám. Práve konštitúcia Gaudium et spes hľadala vyváženú odpoveď aj na tento problém. Čítame v nej: „Cirkev je v tom istom čase poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.

Pre rovnováhu medzi tradíciou a zmenou bolo potrebné rozlíšiť, ktoré skutočnosti v Cirkvi sú nemenné a podstatné, a naopak, čo v jej tradícii sa môže a má prispôsobovať aktuálnej ľudskej kultúre. Boli to hlavne dvaja kardináli, ktorí udali koncilu smer v tomto rozlišovaní. Prvým bol belgický kardinál Suenens. Tento kardinál a moderátor koncilu navrhol, aby sa na Cirkev hľadelo z dvoch strán: Najprv ako na Cirkev, ktorá vníma samú seba – ad intra (dovnútra) – a objavuje v sebe pôsobenie a prítomnosť Ježiša Krista. Následne sa Cirkev obracia na svoje okolie – ad extra (smerom von) – a volí si za základný prostriedok komunikácie „dialóg so svetom“.
Suenensov návrh dal začiatok novej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete a inšpiroval aj ďalšieho kardinála Montiniho, ktorý podobne rozlišoval medzi otázkou „čím je Cirkev“ a „čo robí Cirkev“. Na prvú otázku odpovedal výstižne kardinál Montini 5. decembra 1962: Cirkev je „pokračovaním Krista“ (continuatio Iesu Christi). Táto definícia bola rozvinutá v prvej kapitole konštitúcie Lumen gentium. Na druhú otázku – „čo robí Cirkev“ – Montini nedal odpoveď ihneď, ale až po roku, keď predsedal koncilu ako nový pápež s menom Pavol VI. Ako kardinál Suenens, aj on si zvolil dialóg za základný bod vo vzťahu medzi Cirkvou a svetom. V januári 1964 navštívil Svätú zem, kde otvoril cestu dialógu a zmierenia s východnými cirkvami a s moslimami. V decembri toho istého roku poputoval do Indie, kde sa mu partnermi dialógu stali predstavitelia východných náboženstiev, ako aj tí najchudobnejší spomedzi chudobných. V októbri 1965 zase nadväzoval dialóg s najvplyvnejšími osobami sveta v newyorskom sídle OSN.

Jeho prvá encyklika Ecclesiam suam bola skutočným rozvinutím teológie dialógu: Boh začína dialóg s človekom už len tým, že mu dáva život a komunikuje mu seba samého v zjavení. Rovnako Ježišovo poslanie možno chápať vo svetle dialógu a komunikovania dobrej zvesti. Pre Cirkev z toho vyplýva jasná úloha a podľa pápeža Pavla VI. má Cirkev viesť úprimný a láskavý dialóg dokonca aj s ateistami.

Súčasne sa dialóg, otvorenosť a komunikácia stali základom Pastorálnej konštitúcie o Cirkvi v dnešnom svete. Cirkev ponúkla spoločnosti v hrubých rysoch smernice pre niektoré naliehavé problémy, akými sú: dôstojnosť človeka, manželstva a rodiny, rozvoj kultúry, hospodársko-spoločenského a politického života, mieru a solidarity.
Dialóg ako základný predpoklad bol spomenutý aj v iných koncilových dokumentoch a našiel svoje pevné miesto tiež v Dekréte o misijnej činnosti Cirkvi. Dialogická povaha Cirkvi a úloha každého veriaceho komunikovať, deliť sa o svoju vieru vytvára priestor pre misiu Cirkvi. Misionári prenikajú do myslenia a kultúry rôznych národov a zasievajú tam slovo evanjelia. Takisto každý kresťan príkladom a slovom napĺňa svoje domáce a pracovné prostredie duchom Ježišovej dobrej zvesti a dialógu s Bohom. To je posolstvo dekrétu Ad gentes (K národom), ktorého prvý odsek znie:

„Cirkev, ktorú Boh poslal k národom, aby bola «všeobecnou sviatosťou spásy», vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa, usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. Veď sami apoštoli, na ktorých je Cirkev postavená, kráčajúc v Kristových šľapajach, «hlásali slovo pravdy a zrodili cirkvi». Povinnosťou ich nástupcov je nepretržite pokračovať v tomto diele, «aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo» (2 Sol 3, 1) a «aby sa všade na svete zvestovalo a nastolilo Božie kráľovstvo».“ (AG 1)








All the contents on this site are copyrighted ©.