42.časť rubriky o
Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ. Dnes má názov: Koncil
o Cirkvi v súčasnom svete a o misiách. „Pastorálna konštitúcia o Cirkvi
v súčasnom svete: Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných
čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami
a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich
srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie
Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva, a ktorí prijali posolstvo
spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom
a jeho dejinami.“(GS 1)
Štvrtou a poslednou konštitúciou
Druhého vatikánskeho koncilu bol dokument o Cirkvi v súčasnom svete s latinským názvom
Gaudium et spes (Radosť a nádej). Spomedzi šestnástich koncilových dokumentov
sú totiž štyri označené ako „konštitúcie“ – tzn. že podávajú podrobný a súvislý výklad
stanoviska Cirkvi k určitému problému. Ak sa toto stanovisko týka nejakej vieroučnej
témy, konštitúcia sa nazýva „dogmatická“. Ak však súvisí skôr s nejakým disciplinárnym
či praktickým nariadením, konštitúcia nesie označenie „pastorálna“. Prvá schválená
konštitúcia koncilu Sacrosanctum concilium v sebe zahŕňa obidva aspekty, a
preto býva označovaná jednoducho ako „konštitúcia o posvätnej liturgii“. Ďalšie dve
konštitúcie sú „dogmatické“: Dei verbum predstavuje vieroučnú náuku o Božom
zjavení a Lumen gentium o povahe a poslaní Cirkvi.
Na pôvodnom programe
koncilu nebola ďalšia konštitúcia, no vývoj koncilových debát vyústil do potreby napísať
ďalší a najrozsiahlejší dokument týkajúci sa pohľadu Cirkvi na pálčivé otázky modernej
doby. Nová konštitúcia sa tak stala „pastorálnou“ a Cirkev sa ňou priblížila k svetu
v jeho aktuálnych podmienkach. A hoci hlavne kvôli tomuto dokumentu koncil predĺžil
svoje zasadania a musel takmer zdvojnásobiť svoje úsilie, konciloví otcovia si uvedomovali
jeho nesmiernu dôležitosť a kardinál Lercaro nazval túto konštitúciu „skutočným
korunovaním koncilu“.
„Odpovedá koncil naozaj dnešným časom?“ Pýtal
sa indický biskup D´Souza pri rokovaní o konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete a pokračoval:
„Veď na akom medzinárodnom kongrese sú účastníci oblečení v ceremoniálnom
šate, počúvajú nekončiaci sa rad monológov a hovoria pri tom mŕtvym jazykom bez možnosti
otvorenej či panelovej diskusie, atď.?“ Irónia indického
biskupa upozorňovala na istý anachronizmus medzi úmyslom koncilu priblížiť sa k súčasnej
spoločnosti a pritom si zachovať svoj imidž formálne nemennej a tradičnej inštitúcie.
Táto otázka „anachronizmu“ – prehlbujúcej sa časovej priepasti medzi rýchlo sa meniacou
spoločnosťou a „skalou Cirkvi“ – bola veľkou výzvou pre koncilových otcov a viedla
k slobodnejšiemu prístupu Cirkvi k jej dávnym tradíciám. Práve konštitúcia Gaudium
et spes hľadala vyváženú odpoveď aj na tento problém. Čítame v nej: „Cirkev
je v tom istom čase poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto
sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký
osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám
a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami
kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.“
Pre rovnováhu
medzi tradíciou a zmenou bolo potrebné rozlíšiť, ktoré skutočnosti v Cirkvi sú nemenné
a podstatné, a naopak, čo v jej tradícii sa môže a má prispôsobovať aktuálnej ľudskej
kultúre. Boli to hlavne dvaja kardináli, ktorí udali koncilu smer v tomto rozlišovaní.
Prvým bol belgický kardinál Suenens. Tento kardinál a moderátor koncilu navrhol, aby
sa na Cirkev hľadelo z dvoch strán: Najprv ako na Cirkev, ktorá vníma samú seba –
ad intra (dovnútra) – a objavuje v sebe pôsobenie a prítomnosť Ježiša Krista.
Následne sa Cirkev obracia na svoje okolie – ad extra (smerom von) – a volí
si za základný prostriedok komunikácie „dialóg so svetom“. Suenensov návrh dal
začiatok novej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete a inšpiroval aj ďalšieho kardinála
Montiniho, ktorý podobne rozlišoval medzi otázkou „čím je Cirkev“ a „čo robí Cirkev“.
Na prvú otázku odpovedal výstižne kardinál Montini 5. decembra 1962: Cirkev je „pokračovaním
Krista“ (continuatio Iesu Christi). Táto definícia bola rozvinutá v prvej kapitole
konštitúcie Lumen gentium. Na druhú otázku – „čo robí Cirkev“ – Montini nedal
odpoveď ihneď, ale až po roku, keď predsedal koncilu ako nový pápež s menom Pavol
VI. Ako kardinál Suenens, aj on si zvolil dialóg za základný bod vo vzťahu medzi Cirkvou
a svetom. V januári 1964 navštívil Svätú zem, kde otvoril cestu dialógu a zmierenia
s východnými cirkvami a s moslimami. V decembri toho istého roku poputoval do Indie,
kde sa mu partnermi dialógu stali predstavitelia východných náboženstiev, ako aj tí
najchudobnejší spomedzi chudobných. V októbri 1965 zase nadväzoval dialóg s najvplyvnejšími
osobami sveta v newyorskom sídle OSN.
Jeho prvá encyklika Ecclesiam suam
bola skutočným rozvinutím teológie dialógu: Boh začína dialóg s človekom už len tým,
že mu dáva život a komunikuje mu seba samého v zjavení. Rovnako Ježišovo poslanie
možno chápať vo svetle dialógu a komunikovania dobrej zvesti. Pre Cirkev z toho vyplýva
jasná úloha a podľa pápeža Pavla VI. má Cirkev viesť úprimný a láskavý dialóg dokonca
aj s ateistami.
Súčasne sa dialóg, otvorenosť a komunikácia stali základom
Pastorálnej konštitúcie o Cirkvi v dnešnom svete. Cirkev ponúkla spoločnosti
v hrubých rysoch smernice pre niektoré naliehavé problémy, akými sú: dôstojnosť človeka,
manželstva a rodiny, rozvoj kultúry, hospodársko-spoločenského a politického života,
mieru a solidarity. Dialóg ako základný predpoklad bol spomenutý aj v iných koncilových
dokumentoch a našiel svoje pevné miesto tiež v Dekréte o misijnej činnosti
Cirkvi. Dialogická povaha Cirkvi a úloha každého veriaceho komunikovať, deliť
sa o svoju vieru vytvára priestor pre misiu Cirkvi. Misionári prenikajú do myslenia
a kultúry rôznych národov a zasievajú tam slovo evanjelia. Takisto každý kresťan príkladom
a slovom napĺňa svoje domáce a pracovné prostredie duchom Ježišovej dobrej zvesti
a dialógu s Bohom. To je posolstvo dekrétu Ad gentes (K národom), ktorého prvý
odsek znie:
„Cirkev, ktorú Boh poslal k národom, aby bola «všeobecnou
sviatosťou spásy», vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná
príkazu svojho Zakladateľa, usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. Veď sami
apoštoli, na ktorých je Cirkev postavená, kráčajúc v Kristových šľapajach, «hlásali
slovo pravdy a zrodili cirkvi». Povinnosťou ich nástupcov je nepretržite pokračovať
v tomto diele, «aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo» (2 Sol 3, 1) a «aby
sa všade na svete zvestovalo a nastolilo Božie kráľovstvo».“ (AG 1)