Mons. Cyril Vasiľ SJ: K jubileu krstu Kyjevskej Rusi
V predchádzajúcich
mesiacoch sa medzi správami z východných cirkví objavilo aj viacero zmienok o tom,
že tohto roku si kresťania na Ukrajine, v Rusku i Bielorusku pripomínajú 1025. výročie
krstu Kyjevskej Rusi. V niektorých pravoslávnych cirkvách prebehli tieto oslavy už
pred niekoľkými týždňami a v týchto dňoch vrcholia v Ukrajinskej gréckokatolíckej
cirkvi zasadaním synody biskupov, a posviackou nového katedrálneho chrámu Zmŕtvychvstania
Pána v Kyjeve. Tieto súvislosti sú pre nás vhodnou príležitosťou, aby sme si pripomenuli
základné údaje o zrode a rozvoji kresťanstva medzi východoslovanskými národmi, ktoré
odvodzujú svoju kresťanskú tradíciu práve od onej historickej udalosti pred 1025 rokmi.
Na
Slovensku sme akosi zvyknutí považovať za apoštolov Slovanov výlučne sv. Cyrila a
Metoda, avšak v liturgickom kalendári východnej cirkvi popri nich objavujú aj mená
inej dvojice svätcov, ktorí sa rovnako považujú za prvých apoštolov kresťanstva pre
viaceré východoslovanské národy. 11. júla je totiž spomienka sv. Oľgy, ruskej kňažnej
a 15. júla si pripomíname jej vnuka, knieža Vladimíra Kyjevského, ktorého liturgia
nazýva „ravnoapostoľnym“ - teda „čo do hodnosti, rovným apoštolom“.
Obaja títo
svätci pochádzajú z dynastie staroruských kniežat Rurikovcov, prvých vládcov nad jednotlivými
východoslovanskými kmeňmi. Podľa rozšírenej filologickej interpretácie, samotné meno
Rus pochádza zo škandinávskeho slova Ros, ktorým sa nazýval kmeň normanských
bojovníkov, kontrolujúcich kupecké cesty spájajúce Baltik s Čiernym morom. Slovania
nazývali týchto Normanov aj Varjagmi. Z ich radov sa začali formovať prvé kniežacie
rodiny, ktoré si podriadili slovanské obyvateľstvo a postupne s ním splynuli. Týmto
spôsobom aj Slovania obývajúci tieto územia a žijúci v týchto politických štruktúrach
sa začali stotožňovať s pojmom Rusi. Pôvodne sa ním označovali predovšetkým
obyvatelia dnešnej Ukrajiny, teda tzv. Kyjevskej Rusi, ale podobne sa pužívali teritoriálne
označenia aj ako Červená Rus, či Biela Rus. Dnešné centrálne Rusko vtedy ešte nebolo
súčasťou prvého centralizovaného slovanského štátu, samotná Moskva bola založená až
o 150 rokov neskôr a toto územie nadobudlo na význame najmä po tom, čo v roku 1240
tatárske nájazdy rozvrátili Kyjevé kniežatstvo.
Prvé slovanské kniežatá, ktorých
meno sa spája so šírením kresťanstva, sú teda Oľga a Vladimír. Sv. Oľga sa narodila
okolo roku 890 neďaleko Pskova. Jej meno, ktoré v staroškandinávskom jazyku znie Helga,
teda svätá (podobne ako nemecké heilig), bolo akoby predzvesťou pre jej budúce
osudy. Roku 913 sa stáva manželkou kyjevského kniežaťa Igora. Keď tento roku 945,
na jednej vojenskej výprave zomiera, Oľga preberá na seba vládu v kniežatstve namiesto
maloletého následníka trónu Svjatoslava. Stará ruská kronika Povesť vremennych
let, pri spomienke na jej vladárenie v časoch keď bola ešte pohankou, osobitne
spomína jej múdrosť, ale aj tvrdosť a neústupčivosť voči nepriateľom. Podľa tradičnej
legendy bola pokrstená v Konštantinopole roku 955 počas svojej návštevy u cisára Konštantína
Porfyrogeneta VII. Historicky je však toto tvrdenie ťažko overiteľné. Pravdepodobnejším
sa zdá byť názor niektorých historikov, ktorí uvádzajú, že v Kyjeve už od roku 941
existovala kresťanská komunita pri chráme sv. Eliáša. Bol to pravdepodobne kňaz miestnej
komunity, ktorý pokrstil kňažnú Oľgu okolo roku 954. Neskôr sa v jej sprievode spomína
domáci kaplán, kňaz Gregor. Oľga udržiavala čulé styky s kresťanským Západom, ba práve
zo Západu očakávala impulz na rozšírenie kresťanstva medzi svojim ľudom. Roku 959
vyslala napríklad posolstvo k nemeckému cisárovi Otovi I. so žiadosťou o vyslanie
biskupa a kňazov. Cisár preto nechal vysvätiť za „biskupa Rusov“ trevírskeho mnícha
Adalberta. Jeho misia sa ale v Rusku nestretla s veľkým úspechom a tak sa čoskoro
vrátil do Nemecka a neskôr sa stal arcibiskupom v Magdeburgu.
Oľga sa samozrejme
snažila získať na kresťanskú vieru nielen svojich poddaných, ale predovšetkým členov
svojej rodiny. Jej syn Svjatoslav sa však zdráhal prijať krst z obavy, že by sa mu
vysmiala družina jeho bojovníkov. V tomto smere bol zmierlivejší jej vnuk Jaropolk,
za vlády ktorého už v kniežatstve začal značne narastať počet kresťanov a ktorý na
svojom dvore roku 977 prijal aj pápežských vyslancov, ale on sám sa nestal kresťanom.
Oľga
zomrela roku 969 a ruský kronikár hodnotí jej život takto: „Bola zvestovateľkou
kresťanskej zemi, tak ako zornička predchádza slnku a žiara svetlu. Tak ako
luna v noci, aj ona žiarila uprostred pohanov, ako perla v blate, pretože ľudia
boli ušpinení a zablatení hriechmi a neobmytí svätým krstom. Ona sa ale umyla v svätom
kúpeli a zhodiac zo seba hriešny šat prvého človeka, Adama, obliekla sa v nového Adama,
teda Krista. Aj my k nej voláme: «Raduj sa ruské poznanie Boha a začiatok
nášho zmierenia sa s ním».“
Ak možno nazvať Oľgu zorničkou kresťanstva
u východných Slovanov, rozžiarilo sa slnce kresťanského učenia nad týmito národmi
za čias panovania jej vnuka Vladimíra. Vladimír, syn Svjatoslava, sa narodil okolo
roku 956 a strávil svoje detské roky práve pri sv. Oľge v Kyjeve a ňou bol aj vychovávaný.
Po rozličných domácich rozbrojoch a dvojročnom exile v Škandinávii sa ujal roku 980
vlády nad Kyjevom. Prvé roky panovania ostáva Vladimír pohanom, čomu zodpovedá aj
jeho správanie, spôsob života a vojenské výboje voči okolitým susedom. O jeho krste
sa tiež zachovali rozličné legendy, ktoré sa stali súčasťou kultúry východoslovanských
národov a donedávna boli považované za historické. Podľa nich Vladimír vyslal svojich
poslov do rozličných krajín, aby skúmali rozličné náboženstvá a podali mu o nich správu.
Po ich návrate a vypočutí poslov si zvolil pre seba a pre svoj ľud grécku formu kresťanstva,
ktorá bola podľa mienky poslov najkrajšia. Krása a okázalosť byzantských bohoslužieb
očarili poslov, ktorí odporúčali toto náboženstvo Vladimírovi aj slovami: „Keby nebolo
grécke náboženstvo najlepšie, nikdy by tvojej babičke Oľge, ktorá je predsa najrozumnejšia
zo všetkých smrteľníkov, nebolo ani prišlo na um, aby sa k nemu priklonila.“ Podľa
tejto legendy prijal Vladimír krst v Chorsune, kde sa roku 988 zosobášil s princeznou
Annou, dcérou byzantského cisára. Neskôr vo vlnách Dnepra pri Kyjeve vraj dával hromadne
pokrstiť svojich poddaných a členov družiny.
Staršie historické pramene však
opisujú priebeh Vladimírovho obrátenia oveľa pravdepodobnejšie. Podľa nich prijal
Vladimír kresťanstvo z vlastného popudu a po zrelej úvahe. Impulzom mu bolo aj osobné
svedectvo nórskeho kráľa sv. Olafa Tryggvissona, ktorého spoznal počas už spomínaného
exilu a ktorý ho navštívil v Kyjeve pri svojom návrate z Konštantinopolu. Podľa týchto
prameňov bol Vladimír vyučený vo viere a pokrstený kňazmi z kmeňa Varjagov roku 987
v Rusku a nie v Chersone.
Nech je už pravdivou v jednotlivých detailoch tá
či oná tradícia, všetky pramene sa zhodujú v tom, že Vladimírov život sa krstom zásadne
zmenil, a to ako na úrovni jeho vladárskeho a politického rozhodovania, tak aj v osobnej
rovine. Jeho zásluhou sa kresťanstvo začalo šíriť a upevňovať na celej vtedajšej Rusi.
V prvých desaťročiach sa tu stretali obe formy kresťanstva, latinská aj grécka. Vladimír
udržiaval prostredníctvom vyslancov kontakty s pápežmi i s misionármi prichádzajúcimi
zo západnej Európy. Až neskôr prevládol v živote ruskej cirkvi byzantsko-bulharský
vplyv. Nasledovníci sv. Vladimíra sa snažili udržiavať kontakty s Byzanciou, ale
rozvíjali pritom aj myšlienku istej cirkevnej nezávislosti miestnej Cirkvi. Cirkevné
spoločenstvo, ktoré sa zrodilo v Kyjevskej Rusi a neskôr rozšírilo svoje štruktúry
aj do ostatných východoslovanských národov, prešlo v histórii rôznymi krízami a deleniami,
ktoré neraz boli a aj dodnes sú poznačené politickým kontextom.
Kresťanstvo
položilo svoje základy medzi východnými Slovanmi v časoch, keď bola východná, byzantská
cirkev v plnej jednote s Rímom. Po neblahom rozdelení boli postupne vtiahnutú do následkov
tejto vnútrocirkevnej krízy aj východoslovanské národy. Unijné pokusy Florentského
koncilu priniesli novú nádej na obnovenie cirkevnej jednoty, formálne však k nej
došlo až prostredníctvom tzv. Brest-Litovskej únie v roku 1596. S tou sa však väčšina
východných Slovanov plne nestotožnila predovšetkým z politicko-nacionálnych dôvodov.
Toto malo za následok rozdelenie východných kresťanov na pravoslávnych a gréckokatolíkov.
V nedávnej minulosti aj v rámci pravoslávnej cirkvi na Ukrajine došlo k ďalšiemu rozdeleniu
na základe etnicko-politickej orientácie. Všetky tieto kresťanské spoločenstvá sa
však hlásia k historicky významnej udalosti krstu Kyjevskej Rusi, ktorú si teraz
pripomíname, spolu so spomienkou na jej protagonistov.
Tak sv. Oľga, ako aj
sv. Vladimír svojimi životnými osudmi dosvedčili túžbu človeka po poznaní a prijatí
pravdy. K tejto pravde viedli svojich blízkych a aj národ im zverený. Nech sa teda
pre každého z nás stane spomienka na týchto panovníkov a svätcov výzvou k väčšej zodpovednosti
za hľadanie a odhodlané šírenie pravdy v našom osobnom živote i pri riadení „vecí
spoločných“ a súčasne nech nás vedie k úprimnej práci na prekonaní rozdelenia kresťanov,
k realizácii Kristovej výzvy, „aby všetci boli jedno“.
Mons. Cyril Vasiľ
SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi