Duševné „poryvy“ pred operáciou a spomienka na svätú Kláru
Rubriku pre
chorých autorsky pripravila MUDr. Klára Soláriková, primárka Interného
oddelenia na Geriatrickej klinike v bratislavskej Nemocnici Milosrdných bratov, spolupracovníčka
Milosrdných bratov. Prednáša Andrea Eliášová.
Vážení poslucháči,
nedávno som mala možnosť pozorovať pacientov, ktorí sa pripravovali na operáciu na
Klinike jednodňovej chirurgie a zároveň sledovať prácu môjho kolegu, významného odborníka
v danej oblasti.
Ráno, v deň operácie pacienti prišli - niektorí v sprievode
svojich blízkych- na kliniku. Vybavili vstupné formality, príbuzní odišli a tí, ktorí
mali byť operovaní, zostali odrazu sami. Boli tichí a v napätom, ochromujúcom očakávaní.
Sestrička ich odviedla do šatne, kde sa prezliekli a potom v miestnosti pred operačnou
sálou ich usadila do pohodlných kresiel a položila pred nich pohár minerálky. Začala
sa príprava na operáciu.
Tichý a cieľavedomý pohyb sestier v svetlom zaliatej
miestnosti, biely nábytok a vkusná ozdoba na stole pred pacientmi uvoľňovali rozbúrenú
myseľ a pomáhali sústrediť sa na cieľ.
Po usadení a chvíli ticha sa medzi
pacientmi rozprúdila debata. Tí, ktorí už absolvovali podobnú operáciu v minulosti,
hovorili o zlepšení života a upokojovali tých, ktorí sa obávali bolesti. Uvedomila
som si, že napriek tomu, že okolo stola sa zišli ľudia rôzneho veku, pohlavia, vzdelania,
v danej chvíli si boli všetci rovní. Čas vyhradený na prípravu uplynul a sestrička
odprevadila prvého pacienta na operačnú sálu. Opäť nastalo ticho. Niektorí sa pozreli
na hodiny, aby vedeli, ako dlho operácia trvala, napínali uši, aby zachytili nejaký
zvuk z operačnej sály. Nebolo však počuť nič. Opäť sa upokojili a začali sa rozprávať.
Len tak, o ničom, aby „umlčali“ obavy. Vtom spoza dverí prenikli slabé zvuky, objavili
sa tiene postáv a napokon stál vo dverách prvý odoperovaný pacient. Kým do operačnej
sály odchádzal ďalší človek, tí čo mali výkon ešte pred sebou, zahrnuli „navrátilca“
otázkami. Odpovede boli uspokojujúce. Odrazu sa však ten, čo to už mal za sebou
zamyslel a ticho povedal: „ Asi sa na mňa pán doktor nahneval.“ Medzi ostatnými
nastalo oživenie- všetci hneď chceli vedieť, prečo. „Pohol som sa a on mi hlasno
povedal, nech to nerobím.“ Veta zarezonovala a všetci sa zamýšľali nad tým, či
sa im to v nevhodnú chvíľu tiež „nepritrafí.“ Chmúrne úvahy ukončila sestrička. Vysvetlila,
prečo je dôležité nehýbať sa počas výkonu a ubezpečila pacienta, že pán doktor sa
určite nehnevá, ale chce, aby operácia prebehla bez komplikácií.
Medzitým sa
vrátil z operačnej sály druhý pacient a iný tam odchádzal. Prvý už bol po výkone
oddýchnutý, ešte ho pán doktor skontroloval a mohol sa pripraviť na odchod domov.
Pre nezainteresovaného človeka tento výjav mohol budiť dojem priateľského stretnutia
starých známych pri šálke čaju. V zákulisí tohto príbehu však stál chirurg so zdravotnými
sestrami, ktorí s pravidelnosťou dobre idúcich hodín venovali svoju zručnosť a um
vždy ďalšiemu a ďalšiemu pacientovi, aby pomohli vrátiť zdravie.
Na druhý
deň ráno sa všetci opäť stretli na klinike. Pozdravili sa ako starí známi. Tváre im
žiarili spokojnosťou, keď vzorne sediac pred ambulanciou sa vzájomne zverovali so
zážitkami z predchádzajúcich hodín. S pooperačným priebehom bol lekár spokojný a pacienti
s receptom v rukách a odporúčaniami, ako sa správať v nasledujúcich dňoch, opúšťali
kliniku. Medzitým sa vo vstupnej hale formovala nová skupinka ľudí, ktorí s nádejou,
dôverou a možno aj so strachom vchádzali do priestorov kliniky. Pre chirurga a jeho
tím sa začínal nový pracovný deň...
S chorobami, rôznymi poruchami orgánov
a úrazmi sa človek stretáva od narodenia. Ich vývoj môžeme niekedy ovplyvniť vlastným
konaním alebo pomocou lekára. Inokedy sa so skutočnosťou, že už nikdy my alebo naši
blízki nebudú úplne zdraví, musíme vyrovnať. Príkladom a posilou pre tých, ktorých
na lôžko pripútala chronická choroba, môže byť aj svätá Klára, od ktorej skonu uplynie
12. augusta 760 rokov. Pochádzala z bohatého rodu, jej matka Ortolana bola v Assisi
známa ako žena hlbokej viery a vytrvalej modlitby. Klára sa už v rodičovskom dome
pripravovala na budúce povolanie, delila sa o jedlo s chudobnými a pod drahými šatami
nosila kajúce rúcho. Zapôsobilo na ňu učenie sv. Františka a túžila ho nasledovať.
Ako 18-ročná na Kvetnú nedeľu v roku 1211 opustila rodný dom, aby prijala od Františka
sivý odev a tmavý závoj a dočasne žila v kláštore benediktínok. Jej túžbou však bolo
žiť podľa františkánskej reguly v chudobe, modlitbe, práci a ochotne slúžiť. Po niekoľkých
týždňoch získal František pre Kláru kláštor s kostolíkom v San Damiane. Tieto priestory
spĺňali podmienky pre život v chudobe, ktorý si vyvolila. Boli studené, bez ozdôb,
v zime tam bol chlad a v lete teplo, chór aj stoly v refektári boli hrubo otesané
a napadnuté červotočou. Nad refektárom boli malé izbičky pre choré sestry. Klára a
sestry zostávali žiť uzavreté v kláštore, modlili sa za potreby rehole, Cirkvi a
všetkých kresťanov v núdzi, priadli, šili a vyšívali pre chudobné kostoly. Jedli to,
čo im vyžobrali menší bratia. Tam Klára žila až do svojej smrti. Dodržiavala taký
prísny pôst, že sa sestry báli o jej zdravie. K zmierneniu došlo až keď jej assiský
biskup nariadil, že musí denne zjesť aspoň päťdesiat gramov chleba. Spala na vreci
naplnenom prútmi z viniča a pod hlavou mala kameň. Napriek tvrdému životu pokánia
sa s veľkou láskavosťou starala o svoje spolusestry, najmä, ak boli slabé alebo choré.
Prísny kajúcny spôsob života, ktorý viedla, sa po niekoľkých rokoch podpísal na jej
zdravotnom stave. Keď mala 31 rokov ochorela, mohla sa pohybovať len s pomocou palice.
Postupne sa jej stav zhoršoval a posledný rok života bola pripútaná na lôžko. Jej
choroba trvala 29 rokov. Počas tohto obdobia si zachovávala veselú myseľ, nikdy nereptala,
neprestala viesť komunitu a aj keď už bola na lôžku, nechcela byť nečinná: dala sa
na posteli posadiť a priadla alebo vyšívala.
Vážení poslucháči, každý človek
má povinnosť starať sa o svoje zdravie, má právo uchádzať sa o pomoc pri zdravotných
ťažkostiach a aj pri vážnych a dlhotrvajúcich chorobách môže mnohokrát byť pomocou
pre druhých ľudí.