Zamyslenie P. Milana Bubáka: Viera a strach

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD nad liturgickými čítaniami 19. nedele v
Cezročnom období: Viera a strach

Čítania nasledujúcej nedele - či už z listu Hebrejom alebo z evanjelistu Lukáša – majú, milí priatelia, jednu zjednocujúcu myšlienku: VIERU a STRACH. Autor listu Hebrejom v druhom čítaní prechádza v stručnosti dejinami spásy a poukazuje na veľkosť viery, ktorú vlastnili naši predkovia vo viere. Ježiš v evanjeliu zasa dôrazne žiada: „Neboj sa, malé stádo...” Tieto dve veci - viera a strach - spolu súvisia, a správajú sa voči sebe ako húpačka. Kde je stopercentná viera, tam je nulový strach a zasa naopak, kde je stopercentný strach, tam je nulová viera. Čím teda väčšia viera, tým menší strach. A tak sa pozrime dnes na tieto dve veci zbližša. Myslím, že žiaden z nás nie je vyňatý spomedzi tých, ktoré vo svojom živote bojujú so strachom.
Keďže priviesť ľudí k viere je hlavným zmyslom biblického ohlasovania, potom nás neprekvapuje, že aj konfrontácia strachu vo sv. Písme obsadzuje centrálne miesto. Strach je ľudská emócia, ktorou sa Sväté Písmo zaoberá najviac. Je to téma, ktorá sa nachádza v Písme všade, od knihy Genezis až po Zjavenie sv. Jána. V rajskej záhrade vidíme Adama a Evu ako sa skryli pred Bohom po svojom páde. Aj u Abraháma, krátko po jeho povolaní opustiť rodnú zem, vidíme strach. Aj Mojžiš bol veľmi vystrašený, keď sa dozvedel o svojom povolaní a o svojej misii. Proroci, ako Jeremiáš, Izaiáš, Ezechiel, Amos a Jonáš, všetci do jedného prežívajú enormný strach z toho, k čomu ich Pán volá. Keď si všimneme Máriu, Ježišovu matku, aj tá prežíva strach, keď prijíma posolstvo Pánovo od anjela. Strach, veľký strach, nájdeme aj u apoštolov a ostatných nasledovníkov Ježišových, ako tak konfrontovali to, čo od nich Pán žiada.
Strach sám o sebe nie je negatívnou, ani zlou a škodlivou emóciou. Ak je zdravý, slúži nám k rastu. Zdravý strach nás chráni pred nebezpečenstvami nášho života a vyzýva nás, aby sme sa proti nim postavili, alebo aby sme sa pred nimi ochránili. Nezdravý strach je však emócia, ktorá je veľmi škodlivá, lebo dokáže priviesť človeka doslova do paralýzy.
Ako sa vyrovnávame s nezdravým strachom? VIEROU. Na tom trvá nedeľné Božie Slovo. Viera je veľké vlastníctvo. Aj keď pre neveriacich sú veriaci ľudia často predmetom výsmechu, pravdou je opak: človek bez viery je ako človek s hendikepom. Čosi dôležité, nejaká schopnosť alebo zručnosť, mu v živote chýba. Taktiež mu chýba horizont nekonečna, ktorý dáva zmysel mnohým na pohľad nezmyselných veciam v našom živote. Niektorí si myslia, že viera nás oberá o radosti života, alebo že nám bráni život a jeho dary naplno vychutnávať. To však nie je pravda. Ktosi sa raz vyjadril, že veriaci a neveriaci kráčajú životom ruka v ruke po tej istej ceste. Ibaže keď už neveriaci povie: „Ja som už došiel!“, veriaci mu na to povie: „Ja ešte pokračujem ďalej!“ Životom kráčali spolu, vychutnávali ho rovnako, no život pre jedného, aspoň čo sa jeho presvedčenia týka, končí, zatiaľ čo život druhého nekončí nikdy.
Čo však je viera? Viera má veľa definícií. Jedna z najkrajších je snáď táto: „Veriť znamená uznať za pravdu to, čo ti niekto hovorí pre jeho hodnovernosť!“ Táto definícia sa týka viery človeku, ale i viery Bohu. Ak mi napríklad niekto tvrdí, že vonku pred naším domom zaparkoval kamión a ja túto jeho informáciu prijmem a budem šíriť bez toho, že by som si ju overoval, znamená to, že som ju prijal od človeka, ktorý má pre mňa hodnovernosť. Jeho informáciu si nemusím overovať, je pre mňa hodnoverná. Ak by som si jeho informáciu overil a až potom ju šíril, znamenalo by to jednak, že on nemá pre mňa hodnovernosť a tiež, že to, čo teraz šírim, nie je informácia získaná na základe viery, ale informácia, ktorú som si sám overil, teda ktorú viem, nie ktorej verím. Hodnovernosť človeka však nepríde len tak naraz. Je výsledkom osobných skúseností s tým človekom, zvlášť faktu, že ma nikdy neoklamal, a že tomu, čo mi hovorí sa dalo a dá vždy veriť.
To, čo platí o viere človeku, platí i o viere Bohu. Viera Bohu, aspoň tá zrelá, je výsledkom vývoja. Neprichádza automaticky, ale je výsledkom života a našej púte s Bohom. Ak žijem s Bohom a postupne viac a viac verím jeho slovám, zistím, že Boh je verný a že Boh ma nesklame. A tak sa vlastne postupne vo mne vytvorí dôvera. Viera prerastie v dôveru. Je to ako strom, na ktorý keď vyliezam, vždy si overím, či je konár, na ktorý sa chcem postaviť dostatočne pevný. Keď to urobím zopár krát a vždy bol pevný, s overovaním prestanem. Viera sa u mňa stala dôverou.
Jedným zo základných presvedčení veriaceho človeka je to, že Boh má s každým z nás plán. Nie sme na tomto svete náhodne, ale Boh nás tu chcel mať pre isté poslanie, alebo misiu. Čo to je za misia, do ktorej nás Boh posiela? Ísť medzi ľudí a byť poslom jeho lásky. Matka Tereza sa zvykla nazývať ceruzkou v Božích rukách. Každý z nás je ako ceruzka, ktorou Boh píše do ľudských dejín. A to čo napíše, ostáva. To je náš príspevok do dejín dobra sveta.
Nie každý sa na takúto misiu samozrejme cíti. V mnohých z nás to, že sme Božími vyslancami vzbudzuje strach. Táto misia nám je však, k našej úteche, predstavená podobne ako pri všetkých mužoch a ženách sv. Písma v trojitom pohybe: „Choď! Konaj! JA-SOM-S-TEBOU!” V celom Písme stále a nepretržite nachádzame v ľuďoch strach, keď stoja tvárou-tvár svojmu povolaniu, keď prijímajú od Pána jeho misiu. Pán im však neustále opakuje nielen „Choď a konaj!“ ale ich aj uisťuje „JA SOM S TEBOU!“ To znamená: o svojej nepretržitej prítomnosti v celom tom procese.
Každý z nás, milí priatelia, sme vyvolení a každý z nás sme dostali misiu. Aj u nás sa toto povolanie rozvíja v tom trojitom pohybe: „Choď! Konaj! Ja-som-s-tebou!“ Teda vyvolenie, misia a požehnanie. Toto sa týka všetkých oblastí nášho života. Všetci sme volaní opustiť svoj úkryt a ísť von, rozvíjať svoje dary a schopnosti a tak vykonávať misiu, ktorú nám zveril Boh. Poddanie sa strachu, by bolo zradou nášho povolania a našej misie. Ježiš poslal a dal svojím učeníkom na to, aby mohli svoje povolanie a svoju misiu úspešne vykonávať, svojho Ducha s jeho darmi. Medzi nimi zvlášť sa v súvislosti so strachom vynímajú dar nádeje, odvahy a špeciálne viery. A práve viera nás uisťuje, že Boh nás nikdy nebude viesť tam, kde by nás nebol ochotný podržať svojou milosťou.
Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.