2013-08-02 19:10:29

Príhovor pápeža Františka spolubratom zo Spoločnosti Ježišovej


Plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri slávnosti Svätého Ignáca z Loyoly 31. júla 2013 v Ríme v jezuitskom kostole Chiesa del Gesù:

„Pri tejto eucharistii, ktorou oslavujeme nášho Otca Ignáca z Loyoly, by som chcel vo svetle čítaní, ktoré sme počuli (pozn.: Dt 30,15-20; Ž 118, Flp 3,8-14; Lk 9,18-26), ponúknuť tri jednoduché myšlienky zhrnuté do troch vyjadrení: dať do stredu Krista a Cirkev; dovoliť mu zmocniť sa nás, aby sme slúžili; cítiť zahanbenie za naše limity a hriechy, aby sme boli pokorní pred ním a pred bratmi.

1. Náš jezuitský znak tvorí monogram, iniciálky „Iesus Hominum Salvator“ (IHS). Každý z nás mi môže povedať: to vieme veľmi dobre! No tento znak nám neustále pripomína skutočnosť, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť: ústredné miesto Krista pre každého z nás a pre celú Spoločnosť, ktorú si sv. Ignac želal priamo nazvať „Ježišovou“, aby stanovil vzťažný bod. Okrem toho aj v úvode Duchovných cvičení nás stavia pred nášho Pána Ježiša Krista, nášho Stvoriteľa a Spasiteľa (por. DC 5). A toto vedie nás jezuitov a celú Spoločnosť k tomu, aby sme sa nesústreďovali na seba, aby sme mali pred sebou „Krista, ktorý je vždy väčší“, „Deus semper maior“, „intimior intimo meo“, ktorý nás neustále vedie von z nás samých, vedie nás k istej kenóze, k tomu, aby sme sa „oslobodili od sebalásky, od vlastnej vôle a vlastného záujmu“ (DC 189). Pre nás, pre všetkých, je tu otázka, ktorá nie je samozrejmá: Je Kristus stredom môjho života? Kladiem naozaj Krista do centra môjho života? Pretože vždy je tu pokušenie myslieť si, že v strede sme my. A keď jezuita dá do stredu seba a nie Krista, dopúšťa sa pochybenia. V prvom čítaní Mojžiš s nástojčivosťou opakuje ľudu, aby miloval Pána, kráčal po jeho cestách, „pretože on je tvoj život“ (por. Dt 30,16.20). Kristus je náš život! Centralite Krista zodpovedá aj centralita Cirkvi: sú to dve ohniská, ktoré nemožno oddeliť. Nemôžem nasledovať Krista, ak nie v Cirkvi a s Cirkvou. E tiež v tomto prípade my jezuiti a celá Spoločnosť nie sme v centre, sme takpovediac „vysunutí“, sme v službe Krista a Cirkvi, Nevesty Krista, nášho Pána, ktorou je naša svätá hierarchická Matka Cirkev (por. DC 353).

Byť mužmi zakorenenými v Cirkvi ako v základe: tak to chce Ježiš. Nemôžu jestvovať paralelné alebo izolované cesty. Áno, cesty skúmania, kreatívne cesty, áno, toto je dôležité: ísť smerom k perifériám, ktorých je množstvo. Je kvôli tomu potrebná kreativita, no vždy v spoločenstve, v Cirkvi, s touto príslušnosťou, ktorá nám dáva odvahu kráčať vpred. Slúžiť Kristovi znamená milovať túto konkrétnu Cirkev, slúžiť jej s veľkodušnosťou a duchom poslušnosti.

2. Akou cestou dospejeme k prežívaniu tejto dvojitej centrality? Pozrime na skúsenosť sv. Pavla, ktorá je aj skúsenosťou sv. Ignáca. V druhom čítaní, ktoré sme si vypočuli, apoštol píše: usilovne bežím, aby som sa zmocnil Kristovej dokonalosti, „ako sa aj Ježiš Kristus zmocnil mňa“ (por. Flp 3,12). U Pavla sa to udialo na ceste do Damasku, u Ignáca v jeho dome v Loyole. No základný bod je spoločný: nechať sa ovládnuť Kristom. Hľadám Ježiša, slúžim Ježišovi, pretože on ma už prv hľadal, pretože on sa ma zmocnil: toto je ťažiskom našej skúsenosti. On je vždy prvý. V španielčine je jedno veľmi výstižné slovo, ktoré to dobre vysvetľuje. “El nos primerea” - má voči nám prím. On je vždy prvý. Keď my dorážame na miesto, on tam už dorazil a čaká nás.

A tu chcem poukázať na meditáciu o Kráľovstve v Druhom týždni. Kristus, náš Pán, Kráľ večnosti, volá každého z nás hovoriac: „Kto chce ísť so mnou, musí sa so mnou namáhať, aby nasledujúc ma v námahe, nasledoval ma aj v sláve“ (DC 95). Buďme v moci Krista, aby sme tomuto Kráľovi obetovali celú našu osobu a celú našu námahu (por. DC 96), povedzme Pánovi, že chceme konať všetko pre jeho väčšiu službu a oslavu, pripodobňovať sa mu aj v znášaní krívd, potupy a chudoby (por. DC 98). A myslím v tejto chvíli na nášho brata v Sýrii. Dovoliť Kristovi, aby sa nás zmocnil, znamená byť stále upriamení k tomu, čo je predo mnou, k cieľu, ktorý je v Kristovi (por. Flp 3,14) a úprimne si klásť otázku: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo musím urobiť pre Krista?“ (por. DC 53).

3. A dostávam sa k poslednému bodu. V evanjeliu nám Ježiš hovorí: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho... Kto sa bude hanbiť za mňa”… atď. (Lk 9, 24.26) Zahanbenie jezuitu. To, k čomu nás Ježiš vyzýva je, aby sme sa nikdy nehanbili za neho, ale vždy ho nasledovali s úplnou oddanosťou, spoliehajúc sa na neho a zverujúc sa mu. No hľadiac na Ježiša, ako nás to učí sv. Ignác v Prvom týždni, predovšetkým hľadiac na Krista ukrižovaného, zmocňuje sa nás ten hlboko ľudský a ušľachtilý pocit, ktorým je zahanbenie, že nie sme na patričnej výške; pri pohľade na Kristovu múdrosť a na našu nevedomosť, na jeho všemohúcnosť a našu slabosť, na jeho spravodlivosť a našu nespravodlivosť, na jeho dobrotu a našu zlobu (por. DC 59). Prosme si o milosť zahanbenia. O zahanbenie, ktoré vychádza zo stáleho zakusovania jeho milosrdenstva pri rozhovore s ním, o zahanbenie, ktoré nás núti červenať sa pred Ježišom Kristom, o zahanbenie, ktoré nás privádza do súladu so srdcom Krista, ktorý sa „pre mňa“ urobil hriechom. O zahanbenie, ktoré vracia pokoj nášmu uslzenému srdcu a sprevádza nás pri každodennom nasledovaní „môjho Pána“.

A toto nás, ako jednotlivcov i ako Spoločnosť, stále vedie k pokore, aby sme žili túto veľkú cnosť. Pokoru, ktorá nás každodenne vedie k vedomiu, že to nie sme my, kto buduje Božie kráľovstvo, ale je to vždy Pánova milosť, ktorá koná v nás. Pokoru, ktorá nás pobáda, aby sme všetko, čo je v nás dali do služby nie sebe samým alebo našim ideám, ale do služby Krista a Cirkvi, ako nádoby z hliny, krehké, neprimerané, nedostatočné, no v ktorých je nesmierny poklad, ktorý nesieme a ktorý komunikujeme (por. 2 Kor 4,7).

Vždy som rád premýšľal nad zachádzaním jezuitu za obzor, keď jezuita končí svoj život, keď zachádza za obzor. A vybavujú sa mi vždy dve ikony tohto zapadania za obzor: jedna klasická, ikona sv. Františka Xaverského, hľadiaceho smerom k Číne. Výtvarné umenie toľkokrát vykreslilo tento jeho západ za obzor, toto Xavérovo finále. Aj literatúra, v krásnom diele Pemána. Na konci, bez ničoho, no pred Pánom; dobre mi padne nad tým premýšľať. Ďalším západom, ďalšou ikonou, ktorá mi prichádza na myseľ ako príklad, je obraz pátra Arrupeho pri poslednom rozhovore v utečeneckom tábore, keď nám povedal – ako to sám vravieval – „toto hovorím, akoby to bola moja labutia pieseň: modlite sa“. Modlitba, zjednotenie s Ježišom. A potom, ako toto povedal, sadol do lietadla a do Ríma prišiel už s mozgovou príhodou, ktorou sa začalo jeho zapadanie za obzor, také dlhé a také príkladné. Dva západy, dve ikony, na ktoré nám všetkým dobre padne hľadieť a k obom z nich sa vracať. A vyprosovať si milosť, aby naše zapadanie bolo ako to ich.

Drahí bratia, obráťme sa na Našu Pani, ona, ktorá nosila Krista vo svojom lone a sprevádzala prvé kroky Cirkvi, nech nám pomáha dávať vždy do stredu nášho života a našej služby Krista a jeho Cirkev. Ona, ktorá bola prvou a najdokonalejšou učeníčkou svojho Syna, nech nám pomôže nechať sa ovládnuť Kristom, aby sme ho nasledovali a slúžili mu v každej situácii. Ona, ktorá s najhlbšou pokorou odpovedala na anjelovo zvestovanie. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), nech nám dá zakúsiť zahanbenie pre našu neprimeranosť vzhľadom na poklad, ktorý nám bol zverený, aby sme žili v pokore pred Bohom. Nech naše putovanie sprevádza otcovský príhovor sv. Ignáca a všetkých svätých jezuitov, ktorí nás neprestajne učia všetko konať s pokorou, ad maiorem Dei gloriam.“


Na záver slávnosti sa Svätý Otec a spolu s ním všetci prítomní jezuiti pomodlili pred hrobom sv. Ignáca túto modlitbu:

Večný Tvorca všetkých vecí,
ktorý si inšpiroval sv. Ignáca
a prvých spoločníkov
slúžiť jedine Pánovi
a jeho neveste Cirkvi
v dispozícii Rímskemu pápežovi,
pod zástavou kríža.
Udeľ Spoločnosti tvojho Syna
silu Ducha svätosti,
aby pri zameraní len na tvoju väčšiu slávu
uskutočnila svoje povolanie
a obnovila svoje obetovanie:

Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu,
moju pamäť, môj rozum
a celú moju vôľu,
všetko čo mám a čo vlastním;
ty si mi to dal,
tebe, Pane, to vraciam;
všetko je to tvoje,
nakladaj s tým všetkým podľa svojej vôle:
daj mi len tvoju lásku a tvoju milosť,
to mi stačí.

Pápež František sa potom odobral do kaplnky s milostivým obrazom Santa Maria della Strada, kde sa v tichu modlil. Rovnako sa pomodlil aj pred relikviou sv. Františka Xaverského a na mieste pochovania P. Pedra Arrupeho SJ. –jb–







All the contents on this site are copyrighted ©.