Príhovor pápeža Františka spolubratom zo Spoločnosti Ježišovej
Plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri slávnosti Svätého Ignáca
z Loyoly 31. júla 2013 v Ríme v jezuitskom kostole Chiesa del Gesù:
„Pri
tejto eucharistii, ktorou oslavujeme nášho Otca Ignáca z Loyoly, by som chcel vo svetle
čítaní, ktoré sme počuli (pozn.: Dt 30,15-20; Ž 118, Flp 3,8-14; Lk 9,18-26),
ponúknuť tri jednoduché myšlienky zhrnuté do troch vyjadrení: dať do stredu Krista
a Cirkev; dovoliť mu zmocniť sa nás, aby sme slúžili; cítiť zahanbenie za naše limity
a hriechy, aby sme boli pokorní pred ním a pred bratmi.
1. Náš jezuitský znak
tvorí monogram, iniciálky „Iesus Hominum Salvator“ (IHS). Každý z nás mi môže
povedať: to vieme veľmi dobre! No tento znak nám neustále pripomína skutočnosť, na
ktorú nesmieme nikdy zabudnúť: ústredné miesto Krista pre každého z nás a pre celú
Spoločnosť, ktorú si sv. Ignac želal priamo nazvať „Ježišovou“, aby stanovil vzťažný
bod. Okrem toho aj v úvode Duchovných cvičení nás stavia pred nášho Pána Ježiša Krista,
nášho Stvoriteľa a Spasiteľa (por. DC 5). A toto vedie nás jezuitov a celú Spoločnosť
k tomu, aby sme sa nesústreďovali na seba, aby sme mali pred sebou „Krista, ktorý
je vždy väčší“, „Deus semper maior“, „intimior intimo meo“, ktorý nás
neustále vedie von z nás samých, vedie nás k istej kenóze, k tomu, aby sme
sa „oslobodili od sebalásky, od vlastnej vôle a vlastného záujmu“ (DC 189). Pre nás,
pre všetkých, je tu otázka, ktorá nie je samozrejmá: Je Kristus stredom môjho života?
Kladiem naozaj Krista do centra môjho života? Pretože vždy je tu pokušenie myslieť
si, že v strede sme my. A keď jezuita dá do stredu seba a nie Krista, dopúšťa sa pochybenia.
V prvom čítaní Mojžiš s nástojčivosťou opakuje ľudu, aby miloval Pána, kráčal po jeho
cestách, „pretože on je tvoj život“ (por. Dt 30,16.20). Kristus je náš život!
Centralite Krista zodpovedá aj centralita Cirkvi: sú to dve ohniská, ktoré nemožno
oddeliť. Nemôžem nasledovať Krista, ak nie v Cirkvi a s Cirkvou. E tiež
v tomto prípade my jezuiti a celá Spoločnosť nie sme v centre, sme takpovediac „vysunutí“,
sme v službe Krista a Cirkvi, Nevesty Krista, nášho Pána, ktorou je naša svätá hierarchická
Matka Cirkev (por. DC 353).
Byť mužmi zakorenenými v Cirkvi ako v základe:
tak to chce Ježiš. Nemôžu jestvovať paralelné alebo izolované cesty. Áno, cesty skúmania,
kreatívne cesty, áno, toto je dôležité: ísť smerom k perifériám, ktorých je množstvo.
Je kvôli tomu potrebná kreativita, no vždy v spoločenstve, v Cirkvi, s touto príslušnosťou,
ktorá nám dáva odvahu kráčať vpred. Slúžiť Kristovi znamená milovať túto konkrétnu
Cirkev, slúžiť jej s veľkodušnosťou a duchom poslušnosti.
2. Akou cestou dospejeme
k prežívaniu tejto dvojitej centrality? Pozrime na skúsenosť sv. Pavla, ktorá je aj
skúsenosťou sv. Ignáca. V druhom čítaní, ktoré sme si vypočuli, apoštol píše: usilovne
bežím, aby som sa zmocnil Kristovej dokonalosti, „ako sa aj Ježiš Kristus zmocnil
mňa“ (por. Flp 3,12). U Pavla sa to udialo na ceste do Damasku, u Ignáca v jeho dome
v Loyole. No základný bod je spoločný: nechať sa ovládnuť Kristom. Hľadám Ježiša,
slúžim Ježišovi, pretože on ma už prv hľadal, pretože on sa ma zmocnil: toto je ťažiskom
našej skúsenosti. On je vždy prvý. V španielčine je jedno veľmi výstižné slovo, ktoré
to dobre vysvetľuje. “El nos primerea” - má voči nám prím. On je vždy prvý. Keď my
dorážame na miesto, on tam už dorazil a čaká nás.
A tu chcem poukázať na meditáciu
o Kráľovstve v Druhom týždni. Kristus, náš Pán, Kráľ večnosti, volá každého z nás
hovoriac: „Kto chce ísť so mnou, musí sa so mnou namáhať, aby nasledujúc ma v námahe,
nasledoval ma aj v sláve“ (DC 95). Buďme v moci Krista, aby sme tomuto Kráľovi obetovali
celú našu osobu a celú našu námahu (por. DC 96), povedzme Pánovi, že chceme konať
všetko pre jeho väčšiu službu a oslavu, pripodobňovať sa mu aj v znášaní krívd, potupy
a chudoby (por. DC 98). A myslím v tejto chvíli na nášho brata v Sýrii. Dovoliť Kristovi,
aby sa nás zmocnil, znamená byť stále upriamení k tomu, čo je predo mnou, k cieľu,
ktorý je v Kristovi (por. Flp 3,14) a úprimne si klásť otázku: „Čo som urobil pre
Krista? Čo robím pre Krista? Čo musím urobiť pre Krista?“ (por. DC 53).
3. A
dostávam sa k poslednému bodu. V evanjeliu nám Ježiš hovorí: „Kto by si chcel život
zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho... Kto sa
bude hanbiť za mňa”… atď. (Lk 9, 24.26) Zahanbenie jezuitu. To, k čomu nás Ježiš vyzýva
je, aby sme sa nikdy nehanbili za neho, ale vždy ho nasledovali s úplnou oddanosťou,
spoliehajúc sa na neho a zverujúc sa mu. No hľadiac na Ježiša, ako nás to učí sv.
Ignác v Prvom týždni, predovšetkým hľadiac na Krista ukrižovaného, zmocňuje sa nás
ten hlboko ľudský a ušľachtilý pocit, ktorým je zahanbenie, že nie sme na patričnej
výške; pri pohľade na Kristovu múdrosť a na našu nevedomosť, na jeho všemohúcnosť
a našu slabosť, na jeho spravodlivosť a našu nespravodlivosť, na jeho dobrotu a našu
zlobu (por. DC 59). Prosme si o milosť zahanbenia. O zahanbenie, ktoré vychádza zo
stáleho zakusovania jeho milosrdenstva pri rozhovore s ním, o zahanbenie, ktoré nás
núti červenať sa pred Ježišom Kristom, o zahanbenie, ktoré nás privádza do súladu
so srdcom Krista, ktorý sa „pre mňa“ urobil hriechom. O zahanbenie, ktoré vracia pokoj
nášmu uslzenému srdcu a sprevádza nás pri každodennom nasledovaní „môjho Pána“.
A toto nás, ako jednotlivcov i ako Spoločnosť, stále vedie k pokore, aby sme
žili túto veľkú cnosť. Pokoru, ktorá nás každodenne vedie k vedomiu, že to nie sme
my, kto buduje Božie kráľovstvo, ale je to vždy Pánova milosť, ktorá koná v nás. Pokoru,
ktorá nás pobáda, aby sme všetko, čo je v nás dali do služby nie sebe samým alebo
našim ideám, ale do služby Krista a Cirkvi, ako nádoby z hliny, krehké, neprimerané,
nedostatočné, no v ktorých je nesmierny poklad, ktorý nesieme a ktorý komunikujeme
(por. 2 Kor 4,7).
Vždy som rád premýšľal nad zachádzaním jezuitu za obzor,
keď jezuita končí svoj život, keď zachádza za obzor. A vybavujú sa mi vždy dve ikony
tohto zapadania za obzor: jedna klasická, ikona sv. Františka Xaverského, hľadiaceho
smerom k Číne. Výtvarné umenie toľkokrát vykreslilo tento jeho západ za obzor, toto
Xavérovo finále. Aj literatúra, v krásnom diele Pemána. Na konci, bez ničoho, no pred
Pánom; dobre mi padne nad tým premýšľať. Ďalším západom, ďalšou ikonou, ktorá mi prichádza
na myseľ ako príklad, je obraz pátra Arrupeho pri poslednom rozhovore v utečeneckom
tábore, keď nám povedal – ako to sám vravieval – „toto hovorím, akoby to bola moja
labutia pieseň: modlite sa“. Modlitba, zjednotenie s Ježišom. A potom, ako toto povedal,
sadol do lietadla a do Ríma prišiel už s mozgovou príhodou, ktorou sa začalo jeho
zapadanie za obzor, také dlhé a také príkladné. Dva západy, dve ikony, na ktoré nám
všetkým dobre padne hľadieť a k obom z nich sa vracať. A vyprosovať si milosť, aby
naše zapadanie bolo ako to ich.
Drahí bratia, obráťme sa na Našu Pani, ona,
ktorá nosila Krista vo svojom lone a sprevádzala prvé kroky Cirkvi, nech nám pomáha
dávať vždy do stredu nášho života a našej služby Krista a jeho Cirkev. Ona, ktorá
bola prvou a najdokonalejšou učeníčkou svojho Syna, nech nám pomôže nechať sa ovládnuť
Kristom, aby sme ho nasledovali a slúžili mu v každej situácii. Ona, ktorá s najhlbšou
pokorou odpovedala na anjelovo zvestovanie. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane
podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), nech nám dá zakúsiť zahanbenie pre našu neprimeranosť
vzhľadom na poklad, ktorý nám bol zverený, aby sme žili v pokore pred Bohom. Nech
naše putovanie sprevádza otcovský príhovor sv. Ignáca a všetkých svätých jezuitov,
ktorí nás neprestajne učia všetko konať s pokorou, ad maiorem Dei gloriam.“
Na záver slávnosti sa Svätý Otec a spolu s ním všetci prítomní jezuiti
pomodlili pred hrobom sv. Ignáca túto modlitbu:
Večný Tvorca všetkých vecí, ktorý
si inšpiroval sv. Ignáca a prvých spoločníkov slúžiť jedine Pánovi a jeho
neveste Cirkvi v dispozícii Rímskemu pápežovi, pod zástavou kríža. Udeľ Spoločnosti
tvojho Syna silu Ducha svätosti, aby pri zameraní len na tvoju väčšiu slávu uskutočnila
svoje povolanie a obnovila svoje obetovanie:
Vezmi, Pane, a prijmi celú
moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu, všetko čo mám a čo
vlastním; ty si mi to dal, tebe, Pane, to vraciam; všetko je to tvoje, nakladaj
s tým všetkým podľa svojej vôle: daj mi len tvoju lásku a tvoju milosť, to mi
stačí.
Pápež František sa potom odobral do kaplnky s milostivým obrazom
Santa Maria della Strada, kde sa v tichu modlil. Rovnako sa pomodlil aj pred relikviou
sv. Františka Xaverského a na mieste pochovania P. Pedra Arrupeho SJ. –jb–