Príhovor pápeža Františka biskupom celej Latinskej Ameriky - CELAM
Plný text príhovoru Svätého Otca biskupom zodpovedným za Radu biskupských konferencií
Latinskej Ameriky CELAM, ktorý im adresoval 28. júla 2013 v Sumaré v Riu de Janeiro
pred začiatkomgenerálneho zhromaždenia koordinačného výboru
CELAM:
Úvod
Ďakujem Pánovi za túto možnosť rozprávať
sa s vami, bratia biskupi, ktorí ste zodpovední za Radu biskupských konferencií Latinskej
Ameriky v štvorročnom období 2011-2015. Už 57 rokov slúži táto Rada dvadsiatim dvom
biskupským konferenciám Latinskej Ameriky a desiatim v Karibiku, spolupracujúc jednomyseľným
a napomáhajúcim spôsobom pri podporovaní, stimulovaní a dynamickom napredovaní biskupskej
kolegiality a spoločenstva medzi cirkvami tejto oblasti aj ich Pastiermi. Podobne
ako vy, aj ja som svedkom silného podnetu Ducha počas Piatej generálnej konferencie
episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku v Aparecide v máji 2007, ktorý neprestajne
oživuje práce tejto Rady na žiadanej obnove miestnych cirkví. Táto obnova je v mnohých
z nich už v procese. Chcel by som túto konverzáciu zamerať na zdedené vlastníctvo
z uvedeného bratského stretnutia, ktoré sme všetci pokrstili ako Kontinentálna misia.
Osobitné charakteristiky Aparecidy
Piata
konferencia má štyri vlastné charakteristiky. Sú ako štyri stĺpy rozvoja Aparecidy
a vtláčajú jej vlastnú originalitu.
1) Začiatok bez dokumentu Medellín,
Puebla a Santo Domingo začali vlastné práce cestou prípravy, ktorá vyvrcholila v istom
Instrumentum laboris, vďaka ktorému sa rozvinula diskusia, reflexia a schválenie
záverečného dokumentu. Aparecida zatiaľ podporila účasť partikulárnych cirkví ako
prípravný spôsob, ktorý vyvrcholil v zhrňujúcom dokumente. Tento dokument, i keď bol
referenčným textom počas Piatej generálnej konferencie, nebol prijatý ako dokument
východiskový. Počiatočná práca pozostávala v spoločnom predložení starostí Pastierov
stojac pred zmenou epochy a v potrebe obnovy učeníckeho a misionárskeho života, ktorým
Kristus založil Cirkev.
2) Prostredie modlitby s Božím ľudom Je dôležité spomenúť prostredie modlitby, ktoré vychádzalo z každodenného
slávenia Eucharistie a ďalších liturgických momentov, kde sme boli vždy sprevádzaní
Božím ľudom. Z druhej strany, keďže práce prebiehali v suteréne svätyne, „funkčnou
hudbou“, ktorá ich sprevádzala, boli spevy a modlitby veriacich.
3) Dokument,
ktorý pokračuje ako záväzok prostredníctvom Kontinentálnej misie V tomto kontexte
modlitby a života viery sa zrodila túžba po nových Turícach pre Cirkev a záväzok Kontinentálnej
misie. Aparecida sa nekončí Dokumentom, ale pokračuje v Kontinentálnej misii.
4)
Prítomnosť Našej Panej, Matky Ameriky Bola to prvá konferencia episkopátu Latinskej
Ameriky a Karibiku, ktorá sa uskutočnila v nejakej mariánskej svätyni.
Rozmery Kontinentálnej misie
Kontinentálna misia sa predstavuje
v dvoch dimenziách: programovej a paradigmatickej. Programová misia, ako naznačuje
jej meno, spočíva v realizácii skutkov misionárskej povahy. Paradigmatická misia zasa
v sebe zahŕňa misionársky kľúč pre bežné aktivity partikulárnych cirkví. Je zrejmé,
že odtiaľ ako dôsledok vychádza celá dynamika reformy cirkevných štruktúr. „Zmena
štruktúr“ (zo zatuchnutých na nové) nie je výsledkom akéhosi štúdia o organizácii
funkčného cirkevného podniku, z ktorého by vyšla statická reorganizácia, ale je dôsledkom
dynamiky poslania. To, čo spôsobí, že skostnatené štruktúry padnú, to, čo privádza
k zmene srdcia kresťanov, je práve misionárskosť. Odtiaľ pramení dôležitosť paradigmatickej
misie. Kontinentálna misia, či už programová alebo paradigmatická, si vyžaduje
vytvorenie takého vedomia Cirkvi, ktorá sa disponuje slúžiť všetkým pokrsteným a ľuďom
dobrej vôle. Kristov učeník nie je izolovanou osobou v nejakej intimistickej spiritualite,
ale je človekom v spoločenstve, aby sa dával druhým. Kontinentálna misia preto v sebe
zahŕňa cirkevnú príslušnosť. Táto formulácia, ktorá začína misionárskym
učeníctvom a zahŕňa pochopenie kresťanskej identity ako cirkevnej príslušnosti, si
vyžaduje, aby sme si ujasnili, aké sú aktuálne výzvy misionárskosti a učeníctva. Uvediem
iba dve: vnútorná obnova Cirkvi a dialóg s dnešným svetom.
Vnútorná obnova
Cirkvi Aparecida predstavila ako nevyhnutné pastoračné obrátenie. Toto obrátenie
v sebe obsahuje potrebu uveriť Dobrej zvesti, veriť v Ježiša Krista, nositeľa Božieho
Kráľovstva v jeho príchode na svet, v jeho prítomnosti, ktorá víťazí nad zlom, veriť
v pomoc a vedenie Ducha Svätého, veriť v Cirkev, Kristovo telo a pokračovateľku dynamizmu
Vtelenia. V tomto duchu je dôležité, aby sme si ako Pastieri položili otázky, ktoré
sa budú týkať cirkví, ktorým predsedáme. Tieto otázky poslúžia ako návod, prostredníctvom
ktorého preskúšame stav našich diecéz v prijatí duchu Aparecidy. Bude vhodné, ak si
tieto otázky často vezmeme na spytovanie svedomia: 1. Konáme takým spôsobom, aby
bola naša práca a práca našich kňazov viac pastoračná ako administratívna? Kto je
hlavným užívateľom cirkevnej práce, Cirkev ako organizácia alebo celkový Boží ľud?
2. Prekonávame pokušenie reaktívne riešiť zložité problémy, ktoré vznikajú? Zaujímame
proaktívny postoj? Podporujeme priestor a príležitosti, aby sa prejavilo Božie milosrdenstvo?
Uvedomujeme si zodpovednosť za prehodnotenie pastoračných aktivít a funkcie cirkevných
štruktúr, snažiac sa o dobro veriacich a spoločnosti? 3. Zapájame v praxi do Misie
veriacich laikov? Ponúkame Božie slovo a sviatosti s jasným vedomým a presvedčením,
že sa v nich prejavuje Duch? 4. Je pastoračné rozlišovanie obvyklým kritériom
diecéznych rád? Sú tieto rady, ako aj farské pastoračné a ekonomické rady, reálnym
priestorom pre účasť laikov na konzultáciách, organizácii a pastoračnom plánovaní?
Dobré fungovanie týchto rád je rozhodujúce. Myslím, že tu sme veľmi pozadu. 5.
My, Pastieri, biskupi a kňazi, uvedomujeme si a sme presvedčení o poslaní laikov a
dávame im slobodu, aby kráčali rozlišujúc v súlade s ich cestou učeníkov, poslaním,
ktoré im Pán zveruje? Podporujeme ich a sprevádzame, prekonávajúc akékoľvek pokušenie
manipulovania a nevhodného podriaďovania? Sme vždy otvorení nechať sa aj spochybniť
v našej snahe o dobro Cirkvi a jej poslania vo svete? 6. Pastorační pracovníci
a veriaci celkovo sa cítia byť súčasťou Cirkvi, identifikujú sa s ňou, približujú
ju dištancovaným a vzdialeným pokrsteným? Vidíme, že tu sú v hre postoje. Pastoračné
obrátenie sa týka v prvom rade prístupov a reformy života. Zmena postojov je nevyhnutne
dynamická: „vstupuje do procesu“ a usmerniť ju je možné iba prostredníctvom sprevádzania
a rozlišovania. Je dôležité mať stále na mysli, že kompasom, ktorý potrebujeme, aby
sme sa nestratili na ceste, je katolícka identita chápaná ako cirkevná príslušnosť.
Dialóg
s dnešným svetom Je užitočné pripomenúť si slová Druhého vatikánskeho koncilu:
„Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých,
ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov“
(porov. konšt. Gaudium et spes, 1). Tu spočíva základ dialógu s dnešným svetom.
Odpoveď na bytostné otázky dnešného človeka, osobitne nových generácií, upriamiac
pozornosť na spôsob ich reči, si vyžaduje účinnú zmenu, ktorú treba uskutočniť s pomocou
evanjelia, Magistéria a sociálnej náuky Cirkvi. Pódiá a aeropágy sú veľmi rozmanité.
Napríklad, v jednom meste existujú rozličné imaginárne zoskupenia, ktoré vytvárajú
„rôzne mestá“. Ak sa budeme i naďalej pohybovať iba v parametroch „tradičnej kultúry“,
ktorá je podstatne vidiecka, v konečnom dôsledku anulujeme silu Ducha Svätého. Boh
je všade: musíme vedieť, ako ho nájsť, aby sme ho mohli ohlasovať jazykom každej kultúry.
A každá realita, každá reč má odlišný rytmus.
Niektoré pokušenia
proti misionárskemu učeníctvu
Rozhodnutie sa pre misionárskosť učeníka
bude podrobené pokušeniu. Je dôležité vedieť porozumieť stratégii zlého ducha, aby
nám to pomohlo pri rozlišovaní. Nejde o vyháňanie démonov, ale jednoducho o zreteľnosť
a evanjeliovú dôvtipnosť. Spomeniem niektoré postoje, ktoré spôsobujú Cirkev „pokúšanú“.
Je potrebné poznať niektoré aktuálne návrhy, ktoré sa môžu zamaskovať do dynamiky
učeníctva a zdržiavať proces pastoračného obrátenia, až kým ho nakoniec celkom zničia.
1) Ideologizácia evanjeliového posolstva. Toto pokušenie je prítomné
v Cirkvi od jej počiatkov: hľadať hermeneutiku evanjeliovej interpretácie mimo samotného
posolstva evanjelia. Jeden príklad: Aparecida v istom momente trpela týmto pokušením
v podobe „asepsy“. Použila sa, a bolo to správne, metóda „vidieť, posúdiť, konať“
(b.19). Pokušenie spočívalo v rozhodovaní sa pre „vidieť“ čisto asketické, „vidieť“
neutrálne, čo je neuskutočniteľné. Videnie je vždy ovplyvnené pohľadom. Nejestvuje
akási asketická hermeneutika. Otázka teda znela: Akým pohľadom sa dívame na túto skutočnosť?
Aparecida odpovedala: očami učeníka. V tomto duchu sa vyjadrujú body 20 – 32. Sú tu
ešte iné spôsoby ideologizácie tohto posolstva, a momentálne sa objavujú v Latinskej
Amerike a v Karibiku myšlienky tejto povahy. Uvediem iba niektoré: a) Socializačný
redukcionizmus. Ide najjednoduchšie rozpoznateľnú ideologizáciu. V niektorých momentoch
bola veľmi mocná. Spočíva v interpretačnom predpoklade na základe hermeneutiky podľa
spoločenských vied. Zahŕňa najrozmanitejšie oblasti: od trhového liberalizmu až po
marxistické kategorizácie. b) Psychologická ideologizácia. Ide o elitárnu hermenutiku,
ktorá v konečnom dôsledku redukuje „stretnutie s Ježišom Kristom“ a jeho ďalší rozvoj
na istú dynamiku sebapoznania. Jeho výsledkom je podstatne autoreferenčný postoj.
Nemá nič do činenia s transcendetnom a teda ani s misionárskosťou. c) Gnostický
návrh. Je dosť prepojený s predchádzajúcim pokušením. Zvyčajne sa vyskytuje v elitných
skupinách, kde predkladá akúsi vyššiu spiritualitu, značne odtelesnenú, ktorej sa
darí vnášať do pastoračných postojov istú „questionis disputatae“. Toto bola
prvá odchýlka prvotného spoločenstva a objavuje sa v priebehu dejín Cirkvi vo vylepšených
a upravovaných podobách. Ľudovo sa nazýva „katolíci osvietenci“ (pretože sú dedičmi
osvieteneckej kultúry). c) Pelagiánsky návrh. Objavuje sa ako podoba istého reštaurovania.
Čeliac ťažkostiam v Cirkvi sa hľadá riešenie čisto disciplinárne, prostredníctvom
obnovenia zastaraných spôsobov a foriem, ktoré už ani na kultúrnej úrovni nemajú význam.
V Latinskej Amerike sa tomuto smeru darí v malých skupinách, v niektorých nových rehoľných
kongregáciách, v tendenciách mať doktrinálnu alebo disciplinárnu istotu. Vo svojej
podstate je statický, hoci môže priniesť istú dynamiku ad intra, ktorá však
prispieva k zhoršeniu. Snaží sa o „znovu nadobudnutie“ stratenej minulosti.
2)
Funkcionalizmus. Jeho účinok v Cirkvi je paralyzujúci. Viac ako pre realitu
cesty sa nadchýna pre „plán pochodu na ceste“. Funkcionalistická koncepcia nepripúšťa
tajomstvo, zameriava sa na výkonnosť. Redukuje skutočnosť Cirkvi na štruktúru mimovládky.
To, na čom záleží je konštatovateľný výsledok a štatistiky. Odtiaľ vychádzajú všetky
podnikateľské modality v Cirkvi. Vytvára sa istý druh „teológie prosperovania“ v organizačnom
aspekte pastorácie.
3) Klerikalizmus je tiež jedným z pokušení dnešného
sveta v Latinskej Amerike. Je zaujímavé, že vo väčšine prípadov ide o isté hriešne
spolupáchateľstvo: farár klerikalizuje a laik ho prosí, aby ho láskavo klerikalizoval,
pretože v podstate je to preňho pohodlnejšie. Fenomén klerikalizmu vo veľkej miere
vysvetľuje nedostatok zrelosti a kresťanskej slobody v značnej časti latinskoamerických
laikov. Buď nerastú (vo väčšine) alebo sa uchyľujú pod prikrývky ideologizácií, aj
tých, čo sme už spomenuli, alebo do čiastkových a obmedzených spôsobov príslušnosti.
V našich krajinách jestvuje istá forma laickej slobody prostredníctvom skúseností
ľudu: katolík ako ľud. Tu je evidentná väčšia, vo všeobecnosti zdravá autonómia, ktorá
sa podstatne vyjadruje v ľudovej zbožnosti. Túto dimenziu do hĺbky opisuje kapitola
Aparecidy o ľudovej zbožnosti. Návrh biblických skupín, základných cirkevných spoločenstiev
a pastoračných rád ide v línii prekonania klerikalizmu a rastu zodpovednosti laikov. Mohli
by sme pokračovať opisom ďalších pokušení proti misionárskemu učeníctvu, myslím si
však, že tieto sú v tomto momente v Latinskej Amerike a Karibiku najdôležitejšie a
najsilnejšie.
Niektoré ekleziologické kritériá
1.
Misionárske učeníctvo, ktoré Aparecida navrhla Cirkvi Latinskej Ameriky a Karibiku
je cestou, ktorú chce Boh pre tento „dnešok“. Celá utopistická projekcia (vzhľadom
na budúcnosť) ako aj projekcia reštaurovania (vzhľadom na minulosť) nie sú od dobrého
ducha. Boh je reálny a ukazuje sa „dnes“. V súvislosti s minulosťou sa jeho prítomnosť
javí ako „spomienka“ na veľké dielo spásy či už voči jeho ľudu alebo voči každému
z nás. Vzhľadom na budúcnosť je nám darovaná ako „prisľúbenie“ a nádej. V minulosti
bol Boh prítomný a zanechal svoju stopu: pamäť nám pomáha stretnúť sa s ním. Do budúcnosti
máme iba prísľub... a ten nespočíva v akejsi tisíc a jednej „budúcej udalosti“. „Dnes“
je najviac podobné večnosti, dokonca ešte viac: „dnes“ je iskrou večnosti. V „dnes“
sa hrá o večný život. Misionárske učeníctvo je povolanie: volanie a pozvanie. Uskutočňuje
sa „dnes“ avšak „v napätí“. Nejestvuje statické misionárske učeníctvo. Misionársky
učeník nemôže vlastniť seba samého, jeho podstata je v napätí smerom k transcendentnu
učeníctva a transcendentnu poslania. Nepripúšťa si vzťahovanie na seba. Alebo sa zameriava
na Ježiša Krista, alebo sa vzťahuje na ľudí, ktorým treba ohlasovať. Je subjektom,
ktorý sa stáva nadprirodzeným. Subjektom zameraným na stretnutie: stretnutie s Majstrom
(ktorý nás pomazáva za učeníkov) a stretnutie s ľuďmi, ktorí očakávajú ohlasovanie.
Preto rád hovorievam, že pozícia misionárskeho učeníka nie je pozíciou stredu,
ale periférií: žije v napätí smerom k perifériám... vrátane periférií večnosti v stretnutí
s Ježišom Kristom. Rozprávanie o perifériách pri ohlasovaní evanjelia vyvádza zo stredu
a zvyčajne máme strach vyjsť zo stredu. Misionársky učeník je „decentrovaný“: centrom
je Ježiš Kristus, ktorý zvoláva a posiela. Učeník je poslaný na existenciálne periférie.
2.
Cirkev je inštitúcia, ale keď sa postaví do „centra“ sfunkcionalizuje sa a postupne
sa premení na mimovládku. Vtedy si Cirkev začne nárokovať, aby mala vlastné svetlo
a prestane byť tým „mysterium lunae“, o ktorom hovoria cirkevní otcovia. Čoraz
viac sa bude stávať autoreferečnou a jej potreba byť misionárskou sa oslabí. Z „inštitúcie“
sa premení na „dielo“. Prestane byť nevestou a stane sa správkyňou; zo služobnice
sa premení na kontrolórku. Aparecida chce Cirkev nevestu, matku, služobníčku, uľahčovateľku
viery a nie jej kontrolórku.
3.Aparecida relevantným spôsobom predkladá dve
pastoračné kategórie, ktoré pramenia zo samotnej originálnosti evanjelia a môžu nám
zároveň poslúžiť ako kritérium na prehodnotenie spôsobu, akým cirkevne prežívame misionárske
učeníctvo: blízkosť a stretnutie. Ani jedna z týchto kategórií nie
je nová, tvoria však modalitu, prostredníctvom ktorej sa Boh zjavil v dejinách. Je
Bohom blízkym svojmu ľudu a táto blízkosť dosahuje svoje maximum vo Vtelení. Boh vychádza
v ústrety svojmu ľudu. V Latinskej Amerike a v Karibiku jestvujú „vzdialené“ pastorácie,
pastorácie disciplinárne, ktoré uprednostňujú princípy, riadenie, organizačné postupy...
očividne však bez blízkosti, bez nehy, bez pohladenia. Ignoruje sa „revolúcia nežnosti“,
ktorú spôsobilo vtelenie Slova. Máme toľko pastoračných koncepcií s takou dávkou vzdialenosti,
ktorá nie je schopná dosiahnuť stretnutie: stretnutie s Ježišom Kristom, stretnutie
s bratmi. Od takého druhu pastorácie sa dá očakávať iba ak istý rozmer prozelytizmu,
nikdy však neprinesú vloženie sa do Cirkvi ani príslušnosť do nej. Blízkosť vytvára
spoločenstvo a príslušnosť, umožňuje stretnutie. Blízkosť nadobúda podobu dialógu
a tvorí kultúru stretnutia. Skúšobným meradlom blízkosti a schopnosti stretnutia každej
pastorácie je homília. Aké sú naše homílie? Približujú nás k príkladu nášho Pána,
ktorý „hovoril ako ten, čo má moc“ alebo sú čisto predpisové, vzdialené, abstraktné?
4.
Ten, ktorý vedie pastoráciu, Kontinentálnu misiu (či už programovú a či paradigmatickú)
je biskup. Biskup musí viesť, čo však neznamená pánovite si počínať. Okrem toho, že
podčiarknem veľké postavy latinskoamerického episkopátu, ktoré všetci poznáme, chcem
ešte naznačiť niektoré línie profilu biskupa, o ktorých som sa už zmienil počas stretnutia
s nunciami v Ríme. Biskupi musia byť pastieri, blízki ľuďom, otcovia a bratia, s veľkou
jemnosťou; trpezliví a milosrdní. Majú byť mužmi, ktorí milujú chudobu, či už chudobu
vnútornú ako slobodu pred Pánom alebo chudobu vonkajšiu ako jednoduchosť a prostotu
života. Mužmi, ktorí nemajú „psychológiu kniežat“. Mužmi, ktorí nie sú ambiciózni
a sú ženíchmi jednej Cirkvi bez toho, aby očakávali inú. Mužmi schopnými bdieť nad
stádom, ktoré im bolo zverené a zveľaďovať všetko, čo ho udržiava v jednote: pozorne
strážiť svoj ľud pred možnými nebezpečenstvami, ktoré mu hrozia, predovšetkým však
kvôli rozmnoženiu nádeje: nech majú slnko a svetlo v srdciach. Mužmi, ktorí dokážu
s láskou a trpezlivosťou podporovať Božie kroky vo svojom ľude. Biskup má stáť pri
svojom ľude trojitým spôsobom: buď vpredu, aby mu naznačoval cestu, alebo v strede,
aby ho udržiaval zjednotený a neutralizoval vychýlenia, či vzadu, aby zabránil tomu,
aby niekto zaostal a tiež, čo je podstatné, pretože stádo má svoj vlastný zmysel
pre nachádzanie nových ciest. Nechcem pridávať ďalšie podrobnosti o osobe biskupa,
iba chcem jednoducho dodať, použijúc toto vyjadrenie, že sme trocha pozadu v súvislosti
s pastoračným obrátením. Je dôležité, aby sme sa trochu viac snažili robiť kroky,
ktoré od nás chce Pán v tomto „dnes“ Latinskej Ameriky a Karibiku. A bolo by vhodné
začať odtiaľto.
Ďakujem vám za trpezlivé počúvanie. Prepáčte mi neusporiadanosť
v príhovore a, prosím vás, vezmime vážne naše povolanie služobníkov svätého Božieho
ľudu, pretože práve v tomto sa vykonáva a prejavuje naša autorita: v schopnosti slúžiť.
Veľká vďaka.