2013-07-29 18:11:22

Príhovor pápeža Františka biskupom celej Latinskej Ameriky - CELAM


Plný text príhovoru Svätého Otca biskupom zodpovedným za Radu biskupských konferencií Latinskej Ameriky CELAM, ktorý im adresoval 28. júla 2013 v Sumaré v Riu de Janeiro pred začiatkom generálneho zhromaždenia koordinačného výboru CELAM:

    Úvod

Ďakujem Pánovi za túto možnosť rozprávať sa s vami, bratia biskupi, ktorí ste zodpovední za Radu biskupských konferencií Latinskej Ameriky v štvorročnom období 2011-2015. Už 57 rokov slúži táto Rada dvadsiatim dvom biskupským konferenciám Latinskej Ameriky a desiatim v Karibiku, spolupracujúc jednomyseľným a napomáhajúcim spôsobom pri podporovaní, stimulovaní a dynamickom napredovaní biskupskej kolegiality a spoločenstva medzi cirkvami tejto oblasti aj ich Pastiermi.
Podobne ako vy, aj ja som svedkom silného podnetu Ducha počas Piatej generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku v Aparecide v máji 2007, ktorý neprestajne oživuje práce tejto Rady na žiadanej obnove miestnych cirkví. Táto obnova je v mnohých z nich už v procese.
Chcel by som túto konverzáciu zamerať na zdedené vlastníctvo z uvedeného bratského stretnutia, ktoré sme všetci pokrstili ako Kontinentálna misia.

    Osobitné charakteristiky Aparecidy

Piata konferencia má štyri vlastné charakteristiky. Sú ako štyri stĺpy rozvoja Aparecidy a vtláčajú jej vlastnú originalitu.

1) Začiatok bez dokumentu
Medellín, Puebla a Santo Domingo začali vlastné práce cestou prípravy, ktorá vyvrcholila v istom Instrumentum laboris, vďaka ktorému sa rozvinula diskusia, reflexia a schválenie záverečného dokumentu. Aparecida zatiaľ podporila účasť partikulárnych cirkví ako prípravný spôsob, ktorý vyvrcholil v zhrňujúcom dokumente. Tento dokument, i keď bol referenčným textom počas Piatej generálnej konferencie, nebol prijatý ako dokument východiskový. Počiatočná práca pozostávala v spoločnom predložení starostí Pastierov stojac pred zmenou epochy a v potrebe obnovy učeníckeho a misionárskeho života, ktorým Kristus založil Cirkev.

2) Prostredie modlitby s Božím ľudom
Je dôležité spomenúť prostredie modlitby, ktoré vychádzalo z každodenného slávenia Eucharistie a ďalších liturgických momentov, kde sme boli vždy sprevádzaní Božím ľudom. Z druhej strany, keďže práce prebiehali v suteréne svätyne, „funkčnou hudbou“, ktorá ich sprevádzala, boli spevy a modlitby veriacich.

3) Dokument, ktorý pokračuje ako záväzok prostredníctvom Kontinentálnej misie
V tomto kontexte modlitby a života viery sa zrodila túžba po nových Turícach pre Cirkev a záväzok Kontinentálnej misie. Aparecida sa nekončí Dokumentom, ale pokračuje v Kontinentálnej misii.

4) Prítomnosť Našej Panej, Matky Ameriky
Bola to prvá konferencia episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku, ktorá sa uskutočnila v nejakej mariánskej svätyni.

    Rozmery Kontinentálnej misie

Kontinentálna misia sa predstavuje v dvoch dimenziách: programovej a paradigmatickej. Programová misia, ako naznačuje jej meno, spočíva v realizácii skutkov misionárskej povahy. Paradigmatická misia zasa v sebe zahŕňa misionársky kľúč pre bežné aktivity partikulárnych cirkví. Je zrejmé, že odtiaľ ako dôsledok vychádza celá dynamika reformy cirkevných štruktúr. „Zmena štruktúr“ (zo zatuchnutých na nové) nie je výsledkom akéhosi štúdia o organizácii funkčného cirkevného podniku, z ktorého by vyšla statická reorganizácia, ale je dôsledkom dynamiky poslania. To, čo spôsobí, že skostnatené štruktúry padnú, to, čo privádza k zmene srdcia kresťanov, je práve misionárskosť. Odtiaľ pramení dôležitosť paradigmatickej misie.
Kontinentálna misia, či už programová alebo paradigmatická, si vyžaduje vytvorenie takého vedomia Cirkvi, ktorá sa disponuje slúžiť všetkým pokrsteným a ľuďom dobrej vôle. Kristov učeník nie je izolovanou osobou v nejakej intimistickej spiritualite, ale je človekom v spoločenstve, aby sa dával druhým. Kontinentálna misia preto v sebe zahŕňa cirkevnú príslušnosť.
Táto formulácia, ktorá začína misionárskym učeníctvom a zahŕňa pochopenie kresťanskej identity ako cirkevnej príslušnosti, si vyžaduje, aby sme si ujasnili, aké sú aktuálne výzvy misionárskosti a učeníctva. Uvediem iba dve: vnútorná obnova Cirkvi a dialóg s dnešným svetom.

Vnútorná obnova Cirkvi
Aparecida predstavila ako nevyhnutné pastoračné obrátenie. Toto obrátenie v sebe obsahuje potrebu uveriť Dobrej zvesti, veriť v Ježiša Krista, nositeľa Božieho Kráľovstva v jeho príchode na svet, v jeho prítomnosti, ktorá víťazí nad zlom, veriť v pomoc a vedenie Ducha Svätého, veriť v Cirkev, Kristovo telo a pokračovateľku dynamizmu Vtelenia.
V tomto duchu je dôležité, aby sme si ako Pastieri položili otázky, ktoré sa budú týkať cirkví, ktorým predsedáme. Tieto otázky poslúžia ako návod, prostredníctvom ktorého preskúšame stav našich diecéz v prijatí duchu Aparecidy. Bude vhodné, ak si tieto otázky často vezmeme na spytovanie svedomia:
1. Konáme takým spôsobom, aby bola naša práca a práca našich kňazov viac pastoračná ako administratívna? Kto je hlavným užívateľom cirkevnej práce, Cirkev ako organizácia alebo celkový Boží ľud?
2. Prekonávame pokušenie reaktívne riešiť zložité problémy, ktoré vznikajú? Zaujímame proaktívny postoj? Podporujeme priestor a príležitosti, aby sa prejavilo Božie milosrdenstvo? Uvedomujeme si zodpovednosť za prehodnotenie pastoračných aktivít a funkcie cirkevných štruktúr, snažiac sa o dobro veriacich a spoločnosti?
3. Zapájame v praxi do Misie veriacich laikov? Ponúkame Božie slovo a sviatosti s jasným vedomým a presvedčením, že sa v nich prejavuje Duch?
4. Je pastoračné rozlišovanie obvyklým kritériom diecéznych rád? Sú tieto rady, ako aj farské pastoračné a ekonomické rady, reálnym priestorom pre účasť laikov na konzultáciách, organizácii a pastoračnom plánovaní? Dobré fungovanie týchto rád je rozhodujúce. Myslím, že tu sme veľmi pozadu.
5. My, Pastieri, biskupi a kňazi, uvedomujeme si a sme presvedčení o poslaní laikov a dávame im slobodu, aby kráčali rozlišujúc v súlade s ich cestou učeníkov, poslaním, ktoré im Pán zveruje? Podporujeme ich a sprevádzame, prekonávajúc akékoľvek pokušenie manipulovania a nevhodného podriaďovania? Sme vždy otvorení nechať sa aj spochybniť v našej snahe o dobro Cirkvi a jej poslania vo svete?
6. Pastorační pracovníci a veriaci celkovo sa cítia byť súčasťou Cirkvi, identifikujú sa s ňou, približujú ju dištancovaným a vzdialeným pokrsteným?
Vidíme, že tu sú v hre postoje. Pastoračné obrátenie sa týka v prvom rade prístupov a reformy života. Zmena postojov je nevyhnutne dynamická: „vstupuje do procesu“ a usmerniť ju je možné iba prostredníctvom sprevádzania a rozlišovania. Je dôležité mať stále na mysli, že kompasom, ktorý potrebujeme, aby sme sa nestratili na ceste, je katolícka identita chápaná ako cirkevná príslušnosť.

Dialóg s dnešným svetom
Je užitočné pripomenúť si slová Druhého vatikánskeho koncilu: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov“ (porov. konšt. Gaudium et spes, 1). Tu spočíva základ dialógu s dnešným svetom.
Odpoveď na bytostné otázky dnešného človeka, osobitne nových generácií, upriamiac pozornosť na spôsob ich reči, si vyžaduje účinnú zmenu, ktorú treba uskutočniť s pomocou evanjelia, Magistéria a sociálnej náuky Cirkvi. Pódiá a aeropágy sú veľmi rozmanité. Napríklad, v jednom meste existujú rozličné imaginárne zoskupenia, ktoré vytvárajú „rôzne mestá“. Ak sa budeme i naďalej pohybovať iba v parametroch „tradičnej kultúry“, ktorá je podstatne vidiecka, v konečnom dôsledku anulujeme silu Ducha Svätého. Boh je všade: musíme vedieť, ako ho nájsť, aby sme ho mohli ohlasovať jazykom každej kultúry. A každá realita, každá reč má odlišný rytmus.

    Niektoré pokušenia proti misionárskemu učeníctvu

Rozhodnutie sa pre misionárskosť učeníka bude podrobené pokušeniu. Je dôležité vedieť porozumieť stratégii zlého ducha, aby nám to pomohlo pri rozlišovaní. Nejde o vyháňanie démonov, ale jednoducho o zreteľnosť a evanjeliovú dôvtipnosť. Spomeniem niektoré postoje, ktoré spôsobujú Cirkev „pokúšanú“. Je potrebné poznať niektoré aktuálne návrhy, ktoré sa môžu zamaskovať do dynamiky učeníctva a zdržiavať proces pastoračného obrátenia, až kým ho nakoniec celkom zničia.

1) Ideologizácia evanjeliového posolstva. Toto pokušenie je prítomné v Cirkvi od jej počiatkov: hľadať hermeneutiku evanjeliovej interpretácie mimo samotného posolstva evanjelia. Jeden príklad: Aparecida v istom momente trpela týmto pokušením v podobe „asepsy“. Použila sa, a bolo to správne, metóda „vidieť, posúdiť, konať“ (b.19). Pokušenie spočívalo v rozhodovaní sa pre „vidieť“ čisto asketické, „vidieť“ neutrálne, čo je neuskutočniteľné. Videnie je vždy ovplyvnené pohľadom. Nejestvuje akási asketická hermeneutika. Otázka teda znela: Akým pohľadom sa dívame na túto skutočnosť? Aparecida odpovedala: očami učeníka. V tomto duchu sa vyjadrujú body 20 – 32. Sú tu ešte iné spôsoby ideologizácie tohto posolstva, a momentálne sa objavujú v Latinskej Amerike a v Karibiku myšlienky tejto povahy. Uvediem iba niektoré:
a) Socializačný redukcionizmus. Ide najjednoduchšie rozpoznateľnú ideologizáciu. V niektorých momentoch bola veľmi mocná. Spočíva v interpretačnom predpoklade na základe hermeneutiky podľa spoločenských vied. Zahŕňa najrozmanitejšie oblasti: od trhového liberalizmu až po marxistické kategorizácie.
b) Psychologická ideologizácia. Ide o elitárnu hermenutiku, ktorá v konečnom dôsledku redukuje „stretnutie s Ježišom Kristom“ a jeho ďalší rozvoj na istú dynamiku sebapoznania. Jeho výsledkom je podstatne autoreferenčný postoj. Nemá nič do činenia s transcendetnom a teda ani s misionárskosťou.
c) Gnostický návrh. Je dosť prepojený s predchádzajúcim pokušením. Zvyčajne sa vyskytuje v elitných skupinách, kde predkladá akúsi vyššiu spiritualitu, značne odtelesnenú, ktorej sa darí vnášať do pastoračných postojov istú „questionis disputatae“. Toto bola prvá odchýlka prvotného spoločenstva a objavuje sa v priebehu dejín Cirkvi vo vylepšených a upravovaných podobách. Ľudovo sa nazýva „katolíci osvietenci“ (pretože sú dedičmi osvieteneckej kultúry).
c) Pelagiánsky návrh. Objavuje sa ako podoba istého reštaurovania. Čeliac ťažkostiam v Cirkvi sa hľadá riešenie čisto disciplinárne, prostredníctvom obnovenia zastaraných spôsobov a foriem, ktoré už ani na kultúrnej úrovni nemajú význam. V Latinskej Amerike sa tomuto smeru darí v malých skupinách, v niektorých nových rehoľných kongregáciách, v tendenciách mať doktrinálnu alebo disciplinárnu istotu. Vo svojej podstate je statický, hoci môže priniesť istú dynamiku ad intra, ktorá však prispieva k zhoršeniu. Snaží sa o „znovu nadobudnutie“ stratenej minulosti.

2) Funkcionalizmus. Jeho účinok v Cirkvi je paralyzujúci. Viac ako pre realitu cesty sa nadchýna pre „plán pochodu na ceste“. Funkcionalistická koncepcia nepripúšťa tajomstvo, zameriava sa na výkonnosť. Redukuje skutočnosť Cirkvi na štruktúru mimovládky. To, na čom záleží je konštatovateľný výsledok a štatistiky. Odtiaľ vychádzajú všetky podnikateľské modality v Cirkvi. Vytvára sa istý druh „teológie prosperovania“ v organizačnom aspekte pastorácie.

3) Klerikalizmus je tiež jedným z pokušení dnešného sveta v Latinskej Amerike. Je zaujímavé, že vo väčšine prípadov ide o
isté hriešne spolupáchateľstvo: farár klerikalizuje a laik ho prosí, aby ho láskavo klerikalizoval, pretože v podstate je to preňho pohodlnejšie. Fenomén klerikalizmu vo veľkej miere vysvetľuje nedostatok zrelosti a kresťanskej slobody v značnej časti latinskoamerických laikov. Buď nerastú (vo väčšine) alebo sa uchyľujú pod prikrývky ideologizácií, aj tých, čo sme už spomenuli, alebo do
čiastkových a obmedzených spôsobov príslušnosti. V našich krajinách jestvuje istá forma laickej slobody prostredníctvom skúseností ľudu: katolík ako ľud. Tu je evidentná väčšia, vo všeobecnosti zdravá autonómia, ktorá sa podstatne vyjadruje v ľudovej zbožnosti. Túto dimenziu do hĺbky opisuje kapitola Aparecidy o ľudovej zbožnosti. Návrh biblických skupín, základných cirkevných spoločenstiev a pastoračných rád ide v línii prekonania klerikalizmu a rastu zodpovednosti laikov.
Mohli by sme pokračovať opisom ďalších pokušení proti misionárskemu učeníctvu, myslím si však, že tieto sú v tomto momente v Latinskej Amerike a Karibiku najdôležitejšie a najsilnejšie.

    Niektoré ekleziologické kritériá

1. Misionárske učeníctvo, ktoré Aparecida navrhla Cirkvi Latinskej Ameriky a Karibiku je cestou, ktorú chce Boh pre tento „dnešok“. Celá utopistická projekcia (vzhľadom na budúcnosť) ako aj projekcia reštaurovania (vzhľadom na minulosť) nie sú od dobrého ducha. Boh je reálny a ukazuje sa „dnes“. V súvislosti s minulosťou sa jeho prítomnosť javí ako „spomienka“ na veľké dielo spásy či už voči jeho ľudu alebo voči každému z nás. Vzhľadom na budúcnosť je nám darovaná ako „prisľúbenie“ a nádej. V minulosti bol Boh prítomný a zanechal svoju stopu: pamäť nám pomáha stretnúť sa s ním. Do budúcnosti máme iba prísľub... a ten nespočíva v akejsi tisíc a jednej „budúcej udalosti“. „Dnes“ je najviac podobné večnosti, dokonca ešte viac: „dnes“ je iskrou večnosti. V „dnes“ sa hrá o večný život.
Misionárske učeníctvo je povolanie: volanie a pozvanie. Uskutočňuje sa „dnes“ avšak „v napätí“. Nejestvuje statické misionárske učeníctvo. Misionársky učeník nemôže vlastniť seba samého, jeho podstata je v napätí smerom k transcendentnu učeníctva a transcendentnu poslania. Nepripúšťa si vzťahovanie na seba. Alebo sa zameriava na Ježiša Krista, alebo sa vzťahuje na ľudí, ktorým treba ohlasovať. Je subjektom, ktorý sa stáva nadprirodzeným. Subjektom zameraným na stretnutie: stretnutie s Majstrom (ktorý nás pomazáva za učeníkov) a stretnutie s ľuďmi, ktorí očakávajú ohlasovanie.
Preto rád hovorievam, že pozícia misionárskeho učeníka nie je pozíciou stredu, ale periférií: žije v napätí smerom k perifériám... vrátane periférií večnosti v stretnutí s Ježišom Kristom. Rozprávanie o perifériách pri ohlasovaní evanjelia vyvádza zo stredu a zvyčajne máme strach vyjsť zo stredu. Misionársky učeník je „decentrovaný“: centrom je Ježiš Kristus, ktorý zvoláva a posiela. Učeník je poslaný na existenciálne periférie.

2. Cirkev je inštitúcia, ale keď sa postaví do „centra“ sfunkcionalizuje sa a postupne sa premení na mimovládku. Vtedy si Cirkev začne nárokovať, aby mala vlastné svetlo a prestane byť tým „mysterium lunae“, o ktorom hovoria cirkevní otcovia. Čoraz viac sa bude stávať autoreferečnou a jej potreba byť misionárskou sa oslabí. Z „inštitúcie“ sa premení na „dielo“. Prestane byť nevestou a stane sa správkyňou; zo služobnice sa premení na kontrolórku. Aparecida chce Cirkev nevestu, matku, služobníčku, uľahčovateľku viery a nie jej kontrolórku.

3.Aparecida relevantným spôsobom predkladá dve pastoračné kategórie, ktoré pramenia zo samotnej originálnosti evanjelia a môžu nám zároveň poslúžiť ako kritérium na prehodnotenie spôsobu, akým cirkevne prežívame misionárske učeníctvo: blízkosť a
stretnutie. Ani jedna z týchto kategórií nie je nová, tvoria však modalitu, prostredníctvom ktorej sa Boh zjavil v dejinách. Je Bohom blízkym svojmu ľudu a táto blízkosť dosahuje svoje maximum vo Vtelení. Boh vychádza v ústrety svojmu ľudu. V Latinskej Amerike a v Karibiku jestvujú „vzdialené“ pastorácie, pastorácie disciplinárne, ktoré uprednostňujú princípy, riadenie, organizačné postupy... očividne však bez blízkosti, bez nehy, bez pohladenia. Ignoruje sa „revolúcia nežnosti“, ktorú spôsobilo vtelenie Slova. Máme toľko pastoračných koncepcií s takou dávkou vzdialenosti, ktorá nie je schopná dosiahnuť stretnutie: stretnutie s Ježišom Kristom, stretnutie s bratmi. Od takého druhu pastorácie sa dá očakávať iba ak istý rozmer prozelytizmu, nikdy však neprinesú vloženie sa do Cirkvi ani príslušnosť do nej. Blízkosť vytvára spoločenstvo a príslušnosť, umožňuje stretnutie. Blízkosť nadobúda podobu dialógu a tvorí kultúru stretnutia. Skúšobným meradlom blízkosti a schopnosti stretnutia každej pastorácie je homília. Aké sú naše homílie? Približujú nás k príkladu nášho Pána, ktorý „hovoril ako ten, čo má moc“ alebo sú čisto predpisové, vzdialené, abstraktné?

4. Ten, ktorý vedie pastoráciu, Kontinentálnu misiu (či už programovú a či paradigmatickú) je biskup. Biskup musí viesť, čo však neznamená pánovite si počínať. Okrem toho, že podčiarknem veľké postavy latinskoamerického episkopátu, ktoré všetci poznáme, chcem ešte naznačiť niektoré línie profilu biskupa, o ktorých som sa už zmienil počas stretnutia s nunciami v Ríme. Biskupi musia byť pastieri, blízki ľuďom, otcovia a bratia, s veľkou jemnosťou; trpezliví a milosrdní. Majú byť mužmi, ktorí milujú chudobu, či už chudobu vnútornú ako slobodu pred Pánom alebo chudobu vonkajšiu ako jednoduchosť a prostotu života. Mužmi, ktorí nemajú „psychológiu kniežat“. Mužmi, ktorí nie sú ambiciózni a sú ženíchmi jednej Cirkvi bez toho, aby očakávali inú. Mužmi schopnými bdieť nad stádom, ktoré im bolo zverené a zveľaďovať všetko, čo ho udržiava v jednote: pozorne strážiť svoj ľud pred možnými nebezpečenstvami, ktoré mu hrozia, predovšetkým však kvôli rozmnoženiu nádeje: nech majú slnko a svetlo v srdciach.
Mužmi, ktorí dokážu s láskou a trpezlivosťou podporovať Božie kroky vo svojom ľude. Biskup má stáť pri svojom ľude trojitým spôsobom: buď vpredu, aby mu naznačoval cestu, alebo v strede, aby ho udržiaval zjednotený a neutralizoval vychýlenia, či vzadu, aby zabránil tomu, aby niekto zaostal a tiež, čo je podstatné, pretože stádo má svoj vlastný zmysel pre nachádzanie nových ciest.
Nechcem pridávať ďalšie podrobnosti o osobe biskupa, iba chcem jednoducho dodať, použijúc toto vyjadrenie, že sme trocha pozadu v súvislosti s pastoračným obrátením. Je dôležité, aby sme sa trochu viac snažili robiť kroky, ktoré od nás chce Pán v tomto „dnes“ Latinskej Ameriky a Karibiku. A bolo by vhodné začať odtiaľto.

Ďakujem vám za trpezlivé počúvanie. Prepáčte mi neusporiadanosť v príhovore a, prosím vás, vezmime vážne naše povolanie služobníkov svätého Božieho ľudu, pretože práve v tomto sa vykonáva a prejavuje naša autorita: v schopnosti slúžiť. Veľká vďaka.



Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ







All the contents on this site are copyrighted ©.