38. časť rubriky o Druhom
vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň, SJ:
„Nie
málo spomedzi tých, ktorí tu mali byť prítomní spolu s vami, drahí bratia,
chýbajú, pretože im bolo nespravodlivo zabránené prijať naše pozvanie. Jasne
to dokazuje, že vo viacerých národoch je Katolícka cirkev vystavená prenasledovaniu,
že jej sloboda je obmedzovaná a že sa podnikajú kroky, aby bola celkom vykynožená.
Zmocňuje sa nás smútok, keď si pomyslíme, ako ďaleko je ešte svet od pravdy,
spravodlivosti, slobody a lásky, t.j. od mieru – použijúc vyjadrenie nášho predchodcu
Jána XXIII.“ Prívetivý a povzbudivý tón príhovoru pápeža Pavla VI. pri otvorení
poslednej fázy koncilu bol prerušený trpkou spomienkou na biskupov, ktorí nemohli
zaujať svoje miesto v Bazilike sv. Petra. Počas úvodnej ceremónie 14. septembra 1965
hovoril pápež o koncile ako o nástroji lásky – trojakej lásky: k Bohu, k Cirkvi a
k svetu. Táto láska pritom nie je zahriaknutým ústupkom či všetko tolerujúcou ľahostajnosťou,
pretože ona má svoj originálny prístup aj k jej protivníkom. Podľa slov Pavla VI.:
„Prečo by mal tento koncil jasne a pevne chrániť správnosť
učenia voči tým, ktorých ženú protináboženské či proticirkevné názory?
Veď títo tak veľmi sužujú Cirkev! No so zreteľom na nich hovoríme, že
koncil, radšej než by niekoho odsúdil, vyjadrí v zmysle dobroty a pokoja želanie,
svedectvo a modlitbu za týchto prenasledovateľov... Napriek všetkému láska napokon
zvíťazí!“
Právom môžeme predpokladať, že pri týchto
slovách mal pápež na mysli taktiež Cirkev v Československu. Totiž v roku 1965 venoval
situácii tejto Cirkvi za železnou oponou osobitnú pozornosť. V januári vymenoval za
kardinála pražského arcibiskupa Josefa Berana, ktorý tak vymenil domáce väzenie v
Radvanove za nútený exil v Ríme. Začiatkom apríla prijal Pavol VI. na audiencii nitrianskeho
biskupa Eduarda Nécseya. Vláda mu vtedy dovolila zúčastniť sa na prácach koncilovej
komisie pre laický apoštolát. Podobne koncom apríla navštívil pápeža biskup František
Tomášek, ktorý po rokoch na fare v Moravskej Huzovej mohol konečne pôsobiť ako biskup
v Prahe, hoci len v úlohe apoštolského administrátora. Aj on pricestoval do Ríma na
zasadnutie koncilovej komisie pre semináre. V častom styku s Pavlom VI. bol biskup
Pavol Hnilica SJ. Práve jeho poverili biskupi z Československa, aby referoval Svätej
stolici o nábožensko-politickej situácií v ich vlasti. Páter Hnilica sa so zápalom
zmocnil tejto úlohy a stal sa živým hlasom československej Cirkvi v emigrácií.
V
septembri 1965 prileteli na koncilové zasadania štyria biskupi, rovnako ako tomu bolo
v rokoch 1963 aj 1964: František Tomášek z Prahy, Eduard Nécsey z Nitry, Ambróz Lazík
z Trnavy a Róbert Pobožný z Rožňavy. K nim možno pripočítať troch biskupov z emigrácie:
kardinála Josefa Berana, biskupa Pavla Hnilicu SJ a vladyku Michala Rusnáka CSsR.
Na koncile zaznelo meno aj ďalšieho slovenského biskupa – Jána Vojtašáka. Koncom októbra
ho spomenuli v rámci zoznamu nedávno zosnulých biskupov. Keďže jeho osobu možno označiť
za ikonu prenasledovanej Cirkvi na Slovensku, pietna spomienka na jeho úmrtie názorne
dopĺňala osobné svedectvá, ktoré zazneli z úst troch československých biskupov v exile:
Berana, Hnilicu a Rusnáka. „Dovolím si tu so všetkou pokorou uviezť moju
vlastnú skúsenosť.“ Povedal na koncile Josef Beran 20. septembra: „Od
okamihu, keď bola sloboda v mojej vlasti radikálne obmedzená, bol som svedkom ťažkých
pokušení. V celom mojom ovčinci, ale tiež medzi kňazmi, pozoroval som
nielen veľké nebezpečenstvo pre vieru, ale tiež veľké pokúšanie
ku klamstvu, k pokrytectvu a k ďalším mravným vadám, ktoré ľahko podrývajú národ zbavený
práva na slobodu svedomia.“ Kardinál Beran touto analýzou prežitej totality
apeloval na koncilové zhromaždenie, aby neváhalo prijať Deklaráciu o náboženskej
slobode. Biskupi Hnilica a Rusnák zasa prehovorili pri diskusii o ateizme a predstavili
svoju skúsenosť z barbarskej noci, keď štát likvidoval kláštory a rehoľné domy: „Ja
a so mnou sedemsto kňazov a rehoľníkov,“ uviedol páter
Hnilica: „nasilu zhromaždení v sústreďovacom a pracovnom tábore sme
v ateizme rozpoznali akési pseudo-mystické telo Satana a pochopili sme, proti nemu
treba postaviť pravé Kristovo mystické telo.“
V ten istý
deň 28. septembra po Hnilicovi požiadal o slovo aj biskup Rusnák, pôsobiaci medzi
Ukrajincami a Slovákmi v Toronte. „Hovorí k vám ten,“ rečnícky začal svoje
spomienky: „čo z vlastnej skúsenosti mohol okúsiť príklad ich skutočného
prenasledovania. Pretože on spolu so všetkými mužmi zČeskoslovenska,
ktorí patrili k rehoľným rádom, bol odvlečený štátnymi úradmi do sústreďovacieho tábora
za jedinú noc 13. apríla 1950, z ktorého ho Božia prozreteľnosť vyviedla až do Kanady.
Všetky rehoľné rády a kongregácie v Československu boli za jedinú noc zničené a ani
dnes im nie je dovolené existovať. Kto o tom vie na západe?“ Biskup
Rusnák prehovoril v mene gréckokatolíckych biskupov Československa, z ktorých nažive
zostal len Vasiľ Hopko a ktorý samozrejme nemohol pricestovať na koncil: „Celá
Prešovská diecéza na Slovensku byzantínsko-slovanského obradu, ktorá rátala viac než
tristotisíc duší, bola jediným administratívnym úkonom vlády v roku 1950 vyhlásená
za neexistujúcu a doteraz je tak chápaná.“ – predstavil koncilovým otcom tragický
osud slovenských gréckokatolíkov vladyka Rusnák. Odvážne svedectvá troch biskupov
na koncile vyvolali ihneď tvrdú reakciu komunistických úradov Československa a prostredníctvom
rozhlasu Praha ich vyhlásili za vlastizradcov. Ba ostatní štyria biskupi – Tomášek,
Nécsey, Lazík a Pobožný – boli nútení podpísať na Československom veľvyslanectve v
Ríme vyhlásenie, že sa od týchto prejavov dištancujú.
O ich veľkej opatrnosti
svedčí tiež písomná pripomienka biskupa Nécseya k dokumentu O náboženskej slobode.
Už v úvode tejto pripomienky nitriansky biskup žiadal o diskrétnosť, aby sa obsah
jeho listu nedostal na verejnosť: „(len) pre komisiu a nie preto, aby to
bolo čítané v (koncilovej) aule“. Nécsey tu nevyjadruje protest či nejaké
výčitky voči totalitnému zriadeniu, jednoducho ako účastník koncilu si všíma právnicky
nedostatok vo vyjadrení: „zneužitie práva z titulu náboženskej slobody“ (invocato
titulo libertas religiosae). Veď ak sa náboženská sloboda skutočne zachováva,
nemôže len tak dôjsť k jej zneužitiu. Biskup Nécsey pokračuje: „Občianska spoločnosť
má právo bdieť, aby náboženská sloboda bola zachovávaná v rámci spravodlivých zákonov,
lebozachovávanie spravodlivých zákonov vyžaduje spoločné dobro a spravodlivý
verejný poriadok.“
Na základe tejto písomnej pripomienky, v ktorej je
cítiť nostalgiu za slobodnou a spravodlivou spoločnosťou, tvorcovia dokumentu O
náboženskej slobode zmenili výraz – „z titulu“ na viac výstižné – „pod
zámienkou“ (sub praetextu). Kardinál Beran a biskupi Hnilica a Rusnák využili
pôdu koncilu na otvorený protest proti socialistickému zriadeniu. No bola to nakoniec
Nécseyova taktná poznámka a tichá námietka, ktoré našli zvečnenie v koncilovom vyjadrení:
„chrániť proti zneužitiam, ktoré by sa mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej
slobody“ (DH 7).