Spiritualita súčasného človeka: Slovanská spiritualita

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:

Človeka, ktorý žije v medzinárodnom prostredí môže prekvapiť skutočnosť, ako si jednotliví ľudia chránia svoju náboženskú, kultúrnu ale i národnú identitu. I keď pracujú v medzinárodnom prostredí, vyhľadávajú možnosť stretnúť sa s rodákmi. Nechcú stratiť vedomie príslušnosti k svojmu národu, pretože akosi cítia, že touto stratou by prišli i o kus seba samých, zriekli by sa vlastných koreňov.
My sme si v uplynulý piatok slávnosťou sv. Cyrila a Metoda pripomenuli naše slovanské korene, ktoré sú úzko spojené s ich misiou a súvisia s identitou každého jedného z nás. Možno hovoriť o slovanskej spiritualite. Dnes si všimnime tri jej črty charakterizovane slovami začínajúcimi rovnakým písmenom: srdce, slovo, skúsenosť. Všimnime si ich trochu bližšie

1. Srdce: Ako študent konzervatória som sa s orchestrom niekoľkokrát zúčastnil medzinárodných súťaží v rôznych krajinách. Prekvapilo ma, že naše výkony boli často vysoko hodnotené. Nebolo to len ovocie nášho dobrého hudobného školstva, ale podľa vyjadrenia odbornej komisie, Slovania vedia vložiť do hry i srdce, cit, čo nie je samozrejmosťou pre hudobníkov z iných krajín.
Niečo podobné môžeme sledovať i v duchovnej oblasti. U slovanských autorov sa stretávame s výrazom srdce. Niektorí z týchto autorov používajú srdce ako symbol, ktorý sa líši od racionalistického západu a zachytáva predovšetkým osobný, až citový vzťah človeka k Bohu. Podľa nich je skutočné spojenie s Bohom možné len v „hĺbke srdca“. Blaise Pascal bol presvedčený o tom, že iba tam ho môžeme pocítiť. Viera je podľa neho bezprostredná dispozícia srdca.
Výraz srdce sa v Biblii objavuje viac ako tisíckrát. Srdce myslí, uvažuje, vytvára plány, rozhoduje sa, vedie k jednaniu, preberá zodpovednosť. Srdce je sídlom mravného a náboženského života. Srdce pociťuje bázeň pred Bohom. I napriek tomu, že srdce je ukryté, správanie človeka prezrádza niečo o jeho srdci. Poznávame človeka podľa výrazu jeho tváre, podľa jeho jednania.
Zrenica oka je styčným bodom medzi dvoma svetmi – viditeľným a neviditeľným. Podľa duchovných autorov jestvuje podobný tajomný bod, ktorým Boh vstupuje do ľudského života so všetkým svojím bohatstvom. A týmto bodom je srdce človeka. Tu sa stretáva Boh s človekom, a preto je toto miesto ukazovateľom kvality nášho kresťanského života. Majster Eckhart hovorí: „Nesnívaj o tom, že nadobudneš svätosť na základe nejakej činnosti. Skutky nás totiž neposväcujú. My musíme posväcovať skutky prostredníctvom čistoty nášho srdca.“
Všetko, čo sa deje v nás alebo v našom okolí, zanecháva stopy v našom srdci. Srdce dáva nasmerovanie pestrým citom, ktoré sa v ňom rodia a dáva orientáciu budúcim rozhodnutiam. Srdce je stále v pohybe, ale i napriek tomu je pôvodcom určitej stálosti. Orientuje náš život konkrétnym smerom a vytvára v človeku pevne určenú vnútornú štruktúru. Ak sa v ňom zakorení dobro, srdce sa stane už v tomto živote zárukou našej budúcej spásy. Preto od samotného začiatku duchovného života je v slovanskej spiritualite nesmierne dôležitá formácia srdca.
A tak v tejto spiritualite dominuje presvedčenie, že nestačí konať dobré skutky len navonok, ale predovšetkým strážiť naše myšlienky, aby boli dobré, pestovať dobré city. Máme sa naučiť umeniu riadiť hnutia nášho srdca. Toto umenie má najprv svoju negatívnu časť. Odstraňovať každú zlú myšlienku. Ide o bdelú pozornosť pri bráne nášho srdca. Umenie riadiť hnutia nášho srdca má však i svoju pozitívnu časť, ktorou sú čnosti. I oni sa v ňom môžu natrvalo usadiť. A práve toto zdôrazňuje slovanská spiritualita, keď používa výraz srdce.

Ďalší výraz, ktorý charakterizuje Slovanskú spiritualitu je slovo.
2. Slovo: U Slovanov dominovala veľká úcta k slovu a to najmä k Božiemu slovu. I podobnosť výrazov Slovo a Slovan to naznačuje. Jeden z duchovných autorov východu hovorí, že ak počuješ múdre slová a nemáš pri sebe kúsok papiera, neváhaj si ich zapísať na vlastnú kožu, aby si ich nezabudol. A Origenes je presvedčený o tom, že pod skromným znakom jednotlivých písmen sa nachádza veľkosť Božieho slova. Túto vážnosť a hodnotu Božieho slova vyjadruje i východná liturgia, pri ktorej má Biblia svoje miesto na oltári. Liturgia má dve časti: liturgiu slova a liturgiu obety. V prvej časti Boh prichádza pod znakom slova. V druhej časti prichádza pod spôsobmi chleba a vína. Je možno trochu zvláštne, ako sa niektorí kňazi obávajú toho, aby ani mikro-čiastočka z premenenej hostie nepadla na zem, avšak pri svojom príhovore majú k Božiemu slovu minimálnu úctu. Božie slovo je zneuctené ich nepripravenosťou a frázovitosťou. Bez úcty padá na zem. A to je niečo, čo slovanská spiritualita odmieta.
U Slovanov sa úcta k Božiemu slovu prejavovala i častým opakovaním, meditovaním jednotlivých úsekov Svätého písma. Pre jednoduchých ľudí bolo v minulosti stretnutie s Božím slovom sviatočnou udalosťou. Slová, ktoré zachytili počas nedeľnej liturgie, si opakovali a pripomínali pri bežných činnostiach. Istý profesor si spomínal, ako si jeho matka celý týždeň pripomínala slová vypočuté na nedeľnej svätej omši. Aplikovala ich na rôzne udalosti dna. Keď napríklad bola plná starostí a zhonu, zrazu sa zastavila a s povzdychom povedala: „Marta Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, ale je potrebné iba jedno.“ I v kláštoroch bola tendencia naučiť členov spoločenstva jednotlivé úseky Svätého písma naspamäť. Išlo o techniku opakovania jednotlivých veršov tak, aby natrvalo zostali v pamäti. Premeditované Božie slovo už nebolo len v pamäti, ale dostalo sa i do srdca človeka, a tak nadobudlo svoju silu a váhu. Pomaly začalo meniť celého človeka.

Tretí výraz, ktorý charakterizuje Slovanskú spiritualitu je skúsenosť.
3. Skúsenosť. Semitským národom, na rozdiel od Grékov, bolo cudzie abstraktné poznanie. V Biblii poznať znamená mať skúsenosť. U Slovanov je to podobné. Poznať dobro a zlo znamená mať skúsenosť s dobrom i zlom. Poznať vojnu, znamená mať skúsenosti s ňou a podobne je to i s človekom. Poznať človeka znamená mať s ním skúsenosť.
Evagrio Pontico je presvedčený o tom, že i teológ musí mať predovšetkým skúsenosť a až na druhom mieste vedomosti. Hovorí: „Ak sa modlíš, si teológ a ak sa nemodlíš, nie si teológ.“ Pre duchovných autorov najvyšším (mystickým) stupňom poznania je kontemplovanie Najsvätejšej trojice. Toto nie je teológia, ktorú sa možno naučiť v školách, ale ide o skúsenosť modlitby.
Ikona Najsvätejšej Trojice od známeho ikonografa Andreja Rubleva symbolicky vyjadruje duchovnú skúsenosť, ktorú možno zažiť počas liturgie. Na ikone Boh Otec je pohľadom spojený so Synom, ktorý zasa hľadí na tretiu božskú osobu - Ducha Svätého. Tá upiera svoj pohľad na obetný stôl, na ktorom je kalich. Takto symbolickým spôsobom Andrej Rublev vyjadruje jednotu, ktorá sa uskutočňuje práve prostredníctvom eucharistickej obety, ktorou je každý jej účastník akoby vtiahnutý do života Najsvätejšej Trojice. Ide o duchovnú skúsenosť, ktorú možno zažiť počas liturgie. Milí priatelia, prajem nám všetkým, aby sme dobre využili toto obdobie prázdnin a dovoleniek. Aby sme stále viac čerpali z bohatstva slovanskej spirituality, ktorú možno čiastočne zhrnúť do slov srdce, slovo a skúsenosť.