Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štrnástu nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD s názvom Sedemdesiati dvaja:

Stretol sa raz kresťan so židovským biblistom. Rozprávali sa o mnohých témach, najviac však o náboženstve, pretože práve takéto témy ho zaujímali. najviac. V rámci náboženstva vďačnou témou bol pre nich Ježiš a apoštol Pavol a tiež Biblia a jej chápanie a výklad. Podľa neho kresťania nerozumejú Biblii. Hovorí doslova: „Vy kresťania Biblii nerozumiete. Chýba vám správna optika. Iba vo veľmi zriedkavých prípadoch sa vám podarí porozumieť, čo Biblia naozaj hovorí. A to sa netýka len Starého zákona, ale aj zákona Nového. Myslím, že Ježiša vôbec nechápete správne a ani Pavla. A to preto, lebo vám chýba poznanie židovského prostredia, ktorom Ježiš a Pavol žili, kázali a pôsobili.“
Tento dialóg židovského a kresťanského biblistu mi prišiel na myseľ, keď som čítal nedeľné evanjelium zo sv. Lukáša, hlavne myšlienku, že Ježiš poslal na misijnú cestu sedemdesiatdva svojich učeníkov. Evanjelium hovorí: Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.“ Ježiš teda poslal na misijnú cestu sedemdesiatdva svojich učeníkov. Ježiš si vybral presne sedemdesiatdva učeníkov; ani menej, ani viacej, presne sedemdesiatdva. Prečo? Prečo práve toto číslo? A posiela ich vo vidine žatvy. Posiela ich preto, aby túto žatvu pozbierali a zrno poznášali na jedno miesto a zosypali ho dovedna: A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov.“
Teda prečo sedemdesiatdva? Povedal som si: tu musí byť nejaký súvis s niečím. To číslo tu nie je náhodou. Snažil som sa nájsť nejaké hlbšie vysvetlenie. A aj som ho našiel. Našiel som vysvetlenie, ktoré robí nedeľné evanjelium nielen veľmi zaujímavým, ale aj veľmi dôležitým.

V Starom zákone v Knihe Genezis nájdeme zaujímavé miesto, kde má podľa všetkého misia sedemdesiatich dvoch svoj pôvod. Ak spočítame synov Noema, ktorý prežil potopu, okrem tých jeho známych troch synov Sema, Chama a Jafeta ich v Knihe Genezis, narátame sedemdesiatdva. Samozrejme dosť to závisí aj od toho, ako mená, ktoré sú v Biblii spomenuté podelíme. Písmo hovorí, že po potope sa do celého sveta rozišlo sedemdesiatdva ľudí. Týchto sedemdesiatdva ľudí reprezentuje všetky národy sveta. Obrazne každý národ, hoci dnes ich je viac než sedemdesiatdva, keby išiel vo svojej genealógii dozadu do histórie musí nájsť svoj koreň v niektorom z týchto sedemdesiatich dvoch ľudí.
A práve túto vec treba zobrať do úvahy, keď čítame slová evanjelistu Lukáša o rozoslaní sedemdesiatich dvoch zo svojich učeníkov na misijnú cestu. V tomto čine mal určite na mysli tých sedemdesiatdva synov Noema, z ktorých vznikli potomkovia sedemdesiatich dvoch národov sveta – a z nich potom všetky ostatné existujúce národy. Títo sedemdesiati dvaja učeníci pokryli celý svet.
Čo bolo úlohou týchto sedemdesiatich dvoch učeníkov? Títo učeníci dostali veľmi konkrétnu misiu. Podľa evanjelia mali ohlasovať, že „Božie kráľovstvo je blízko!“

Verím, že každý z nás vie, čo toto Božie kráľovstvo presne obsahuje. Znamená to, že prichádza chvíľa, keď sa všetky národy, ba všetci ľudia sveta zhromaždia pospolu a budú mať účasť na jednej hostine, ktorú pre nich pripravil ich Boh, ich spoločný otec, darca a pôvodca života každého jedného z nich.
To však nie je všetko, čo povedal Ježiš. Ježiš im tiež povedal, že oni sú aj robotníkmi, ktorí majú zozbierať a priniesť z polí úrodu. A pripomenul im, že táto úroda je bohatá, že je už zrelá a teda pripravená na zber.
Rastliny na poli, klásky obilia, kukurica na klasoch, zemiaky v tme pod zemou, hrozno žiariace na slnku, jablká na stromoch, melóny a tekvice na poliach, paradajky na kríčkoch... toto všetko je zrelé a pripravené na zber. Žiaľ, robotníkov je málo. Je nám jasné, čo táto obrazná reč znamená? Znamená to, že podľa Ježiša v každej krajine a kultúre sveta sú hnutia a javy, ktoré ľudí robia hladnými a smädnými po pokrme, ktorý nám všetkým je pripravený a ktorý máme konzumovať spoločne s naším nebeským Otcom, s naším Bohom, ktorý je zároveň pre nás aj našou matkou, ako to hovorí prorok Izaiáš v prvom čítaní. Je matkou, ktorá si túli a láska svoje dieťa, ktorým je ľudstvo ako celok.

Pavol, apoštol národov pochopil túto myšlienku snáď zo všetkých najlepšie. Keď kázal v Aténach, odvolávajúc sa na to isté miesto z knihy Genezis povedal: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17, 24-28)
Tí sedemdesiati dvaja boli poslaní, aby všetky tieto národy zhromaždili, aby každý jeden z nich pozvali, aby pozbierali úrodu a priniesli ju z polí domov. Každý jeden z nás, milí priatelia, je poslaný do sveta tým istým spôsobom, a preto každý jeden z nás by mal byť zhromažďovateľom a tvorcom pokoja. Každý jeden z nás je jedným z tých sedemdesiatich dvoch.