Homília kardinála Franca Rodého zo slávnosti sv. Cyrila a Metoda v Nitre

V Nitre dnes 5. júla 2013 vrcholia oslavy cyrilo-metodského jubilejného roku. Svätej omši na Svätoplukovom námestí predsedal kardinál Franc Rodé, osobitný vyslanec Svätého Otca na oslavách 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy. Zverejňujeme plné znenie jeho homílie.

1. Vám „všetkým, Bohom milovaným, povolaným svätým: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista“ (Rim 1, 7). Týmito slovami apoštola Pavla srdečne pozdravujem všetkých tu prítomných pri príležitosti osláv 1150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda na slovenskú zem. Milo a vďačne pozdravujem predovšetkým Apoštolského nuncia, Jeho Excelenciu Monsignora Mario Giordana, Monsignora Stanislava Zvolenského, Bratislavského arcibiskupa metropolitu a Predsedu Biskupskej konferencie Slovenska, ostatných slovenských biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľnice a všetok Boží ľud tejto krajiny. Zvlášť pozdravujem aj štátnych predstaviteľov, zástupcov kultúrnych inštitúcií, ako aj predstaviteľov iných náboženských spoločenstiev.
Mojimi prvými dnešnými slovami sú slová vďačnosti Svätému Otcovi Františkovi za poctu a dôveru, ktorú mi preukázal menovaním za svojho zvláštneho legáta pre oslavy tohto jubilejného roka v radostnom povedomí slobodného a suverénneho národa.

2. Okolo roku 861–862, mladý cisár z Konštantínopolu, Michal III., dostal nezvyčajné posolstvo. Knieža Veľkej Moravy, Rastislav, pýtal biskupa a kňazov, aby sa usadili a pôsobili na jeho území: „Náš ľud“ – písalo knieža – „sa zriekol pohanstva a zachováva kresťanský zákon, ale nemáme učiteľa, ktorý by nás poúčal v pravej kresťanskej viere v našom jazyku.“
Zámer kniežaťa Rastislava bol kultúrny a náboženský. V snahe uchovať slovanskú identitu svojho ľudu i zdravú politickú rovnováhu v oblasti, obrátil sa na cisára Východu, aby dosiahol vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie a inkulturoval kresťanstvo v slovanskom priestore.

3. Odpovedajúc Rastislavovej žiadosti, Michal III. vybral dve osobnosti, dobre známe na Byzantskom dvore, nakoľko už uskutočnili dôležité misie pre ríšu. Metoda, ktorý potom, ako bol miestodržiteľom svojho rodného kraja, sa uchýlil do kláštora, a jeho mladšieho brata Konštantína, lepšie známeho pod rehoľným menom Cyril. On, ako významný lingvista, už vykonal delikátne misie u Arabov a u Chazarov na Kryme. Obaja sú typickými predstaviteľmi byzantskej kultúry svojej doby, patria medzi intelektuálnu elitu a sú presvedčení o univerzálnom poslaní Východnej ríše. Počas svojej misie v roku osemsto šesťdesiat jeden (861), Konštantín – Cyril povedal Chazarskému vládcovi: „Naša ríša je Kristova ríša, ako povedal prorok; Boh vzbudí kráľovstvo, ktoré sa nikdy nerozpadne a inému ľudu sa nedostane.“ (Por. Dan 2, 44).
Napriek hrdosti z príslušnosti do brilantného byzantského spoločenstva, dvaja bratia sú otvorení aj voči iným kultúram. Treba spomenúť skutočnosť, že Solún, ich rodné mesto, bol apoštolským vikariátom pod autoritou pápeža až do roku 732, a že v okolí mesta bolo slovanské obyvateľstvo vo väčšine. Keď ich Michal III. požiadal, aby odišli na Veľkú Moravu, povedal: „Obaja ste zo Solúna a všetci Solúnčania hovoria slovansky.“ V deviatom IX. storočí sa rôzne slovanské dialekty navzájom málo odlišovali, takže obyvateľ Moravy poľahky porozumel reči, ktorou sa hovorilo v okolí Solúna.
Prv než odišli na misiu, Cyril zložil slovanskú abecedu, aby sa dala používať aj v liturgii. Avšak túto jeho iniciatívu nie všetci schvaľovali. Naopak, väčšina teológov – či už na Východe alebo na Západe – bola tej mienky, že posvätné liturgické texty sa nemajú prekladať do iných jazykov, a že platne možno používať jedine hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu. Napriek tomuto odporu, Cyril bol presvedčený, že pre úspešnú inkulturáciu kresťanskej viery medzi slovanskými národmi je neodmysliteľné ohlasovať kresťanské posolstvo v ich jazyku, takisto ako aj používať slovanský jazyk v liturgii. Z toho dôvodu dvaja bratia preložili do staroslovienčiny časť Svätého Písma, niektoré texty patristickej literatúry i liturgické texty a tým vytvorili literárny slovanský jazyk, ktorý sa stal základom národnej literatúry východných Slovanov.

Cyril a Metod ostali na Veľkej Morave od roku 863 do roku 867, približne tri roky. Potom, následkom politických zmien, prešli k Slovanom do Panónie, kde ich s nadšením prijal knieža Koceľ, Pribinov syn. Toto krátke obdobie bolo jednou etapou v ich ceste do Ríma, kde ich s láskou prijal pápež Hadrián II., ktorý slávnostne schválil slovanskú liturgiu. Tu však, vo veku štyridsať dva rokov, 14. februára 869 umiera Cyril, vyzývajúc brata Metoda, aby pokračoval v misionárskom diele u slovanských národov.
Potom nasledujú smutné dejiny závisti, obvinení, násilia a prenasledovania. Metod, hoci ho pápež vymenoval za arcibiskupa a apoštolského legáta pre Moravu a Panóniu, je tri roky väznený, až kým ho neprepustia na rozhorčený zásah pápeža Jána VIII. Medzitým sa zmenila i politická situácia. Po smrti Rastislava, jeho nástupca Svätopluk obmedzí pôsobenie a vplyv Metoda, ktorý sa preto venoval hlavne prekladaniu. Po jeho smrti 6. apríla 885 boli jeho učeníci vyhnaní z Veľkej Moravy a uchýlili sa do Bulharska, kde pokračovali vo svojom misionárskom a kultúrnom diele.

4. Keď knieža Rastislav žiadal od Byzantského cisára biskupa a kňazov pre misiu na svojom území, mal v úmysle presný politický zámer a nepriamo aj náboženskú víziu: vytvoriť podmienky pre politickú a kultúrnu samostatnosť, zriadením nezávislej cirkevnej provincie s vlastnou hierarchiou a slovanským liturgickým jazykom. Táto nová politická formácia v srdci Európy by slúžila ako most medzi latinským Západom a byzantským Východom. Štát oslobodený od tlaku Franskej ríše a cirkevná provincia priamo podriadená Svätej Stolici. Takáto politicko-náboženská vízia zodpovedala aj cieľom pápeža Mikuláša I. i Hadriána II., ktorí si želali väčšiu nezávislosť od západného cisára, ako aj rozšírenie vplyvu Apoštolskej Stolice k byzantskému Východu.
Proti tomuto plánu sa rozhodne postavil germánsky klérus, ktorý už niekoľko desaťročí evanjelizoval slovanské kmene v aktuálnom Slovinsku, Chorvátsku, Čechách, na Morave a v Panónii. Svedčí o tom polemický text nazvaný Obrátenie Bavorov a Korutáncov (De Conversione Bagoariorum et Carantanorum), napísaný v roku 871 kronikárom zo Salzburgu. Text dosvedčuje, že istý arcipresbyter Rihpald pôsobil dlhší čas na území slovanského kniežaťa Pribinu „horlivo vykonávajúc úrad z poverenia arcibiskupa. Potom však akýsi Grék Metod po nedávnom vynájdení slovienskeho písma, na spôsob filozofov podceňujúc latinský jazyk, rímske učenie a latinské autoritatívne písmo, spôsobil, že omše, evanjeliá a cirkevné hodinky odbavované tými, čo ich slúžili po latinsky, stratili čiastočne vážnosť pre všetok ľud.“ Svätí bratia zo Solúna boli zjavne vnímaní ako votrelci na území, ktoré kánonicky patrilo germánskemu kléru.

5. Misijné a kultúrne dielo dvoch Solúnskych bratov a ich učeníkov má hlboký význam pre východné slovanské národy. V pomerne krátkom čase sa im podarilo vytvoriť základy slovanského literárneho jazyka, ktorý sa stal podkladom moderných slovanských kultúr.
Veľký význam má aj ich prínos k idei jednoty Cirkvi. Vyslaní z Byzantskej cirkvi na Veľkú Moravu, uznávajú najvyššiu autoritu Petrovho nástupcu a od neho žiadajú schválenie liturgie v slovanskom jazyku. A pápež Hadrián II., napriek odporcom, s veľkou odvahou schvaľuje ich zámer.

6. Hovoriac o Cyrilovi a Metodovi sa často opakujú výrazy ako politický kontext, kultúrny zámer a podobne. Ale kde je ich svätosť, ktorú uznáva univerzálna Cirkev? Zaiste, dvaja bratia zo Solúna predstavujú zvláštny prípad kresťanskej svätosti, ktorá vznikla v konfliktnej situácii.
V dobe, kedy je Cirkev ešte formálne jedna, ale so silným vnútorným napätím medzi jej východnou a západnou časťou, dvaja bratia z Byzancie prichádzajú na slovanské územie, kde nevyhnutne narážajú na politické záujmy západného impéria. Ich priblíženie k slovanským národom je o to nebezpečnejšie, že slovo Evanjelia je odovzdávané v zrozumiteľnom jazyku a napísané vlastnou abecedou. Násilné reakcie teda nemohli chýbať.
A svätosť pri tom všetkom? Tá sa prejavuje v úprimnej láske k menej vzdelanému ľudu vzhľadom na vyššiu a učenejšiu Byzantskú spoločnosť. „Zdá sa zvláštne a podivuhodné, že svätí bratia“ – napísal Ján Pavol II. – „nijako sa neusilovali vnucovať národom, ktorým mali hlásať evanjelium, nepopierateľne vyššiu úroveň gréckeho jazyka a byzantskej kultúry alebo zvyky a obyčaje pokročilejšej spoločnosti, v ktorej vyrástli.“ Ich svätosť sa prejavuje v túžbe priblížiť Krista a jeho posolstvo spásy, aby bolo prijaté nie ako cudzia reč, ale ako vrelé pozvanie, ktoré preniká do srdca. Ich svätosť sa prejavuje v trpezlivom a dôstojnom znášaní nepriateľstva a nespravodlivostí, ktoré nerobia česť ich pôvodcom. Ich svätosť sa prejavuje v otcovskej láske a dobrote, na ktorú slovanské národy nikdy nezabudli.

7. Kult svätých solúnskych bratov zostal živý u slovanských národov počas stáročí. Na Západe ich kult vyzdvihol a poctil pápež Lev XIII. v roku 1880 encyklikou Grande Munus. Ale od pontifikátu Jána Pavla II. majú zvláštne postavenie v Cirkvi. 31. decembra 1980, práve sto rokov po encyklike Leva XIII. a 1100 rokov po liste Jána VIII., ktorým schválil slovanský jazyk v liturgii, slovanský pápež vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy spolu so svätým Benediktom. A v roku 1985, na 1100. výročie smrti svätého Metoda, vydáva encykliku Slavorum Apostoli, v ktorej ich nazýva predchodcami ekumenizmu a tvorcami jednoty medzi Východnou a Západnou Cirkvou.

8. Na konci tejto encykliky sa Ján Pavol II. obracia na Pána Boha touto modlitbou: „Veľký, trojjediný Bože, tebe zverujem poklad viery slovanských národov: zachovaj a požehnaj toto dielo! … Daj, aby ľudia a národy, ktoré vďaka apoštolskému dielu svätých solúnskych bratov poznali a prijali teba, opravdivého Boha, a krstom vstúpili do svätého spoločenstva tvojich detí, mohli aj naďalej bez prekážok, s nadšením a dôverou prijímať tento evanjeliový program a uplatňovať všetky ľudské možnosti na základe ich učenia.“
Považujeme za podstatné posolstvo, ktoré nám zanechal takmer pred tridsiatimi rokmi Blahoslavený pápež Ján Pavol Druhý II. keď prosil Pána, aby slovanské národy „mohli aj naďalej bez prekážok, s nadšením a dôverou prijímať tento evanjeliový program“.

Drahí bratia a sestry, ako syn slovinského národa, v mnohých okolnostiach vám blízkeho a s dejinami veľmi podobnými vašim, vás vyzývam k vernosti Kristovmu evanjeliu v silnom povedomí príslušnosti k Cirkvi svätej. Toto má podstatný význam nielen pre budovanie spravodlivej a prosperujúcej vlasti, ale je aj najistejšou zárukou pre budúcnosť našej európskej civilizácie. Prijatie evanjelia s nadšením a dôverou je cestou budúcnosti našej európskej vlasti. Panna Mária, ktorú vzývate ako našu Paniu z Levoče, nech nám dá citlivé srdce, aby sme ostali verní evanjeliu jej Syna teraz i navždy.
Amen.