Z utorkovej homílie pápeža: Musíme byť silní v slabosti a utiecť od hriechu bez nostalgie

Kresťan je povolaný byť odvážny vo svojej vlastnej slabosti, povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v utorok 2. júla 2013. V Dome sv. Marty ju s ním koncelebrovali kardinál Manuel Monteiro de Castro a Mons. Beniamino Stella a zúčastnili sa na nej kňazi a zamestnanci tribunálu Apoštolskej penitenciárie a tiež skupina z Pápežskej cirkevnej akadémie. Svätý Otec poznamenal, že neraz musíme uznať, že sme slabí, a teda musíme utiecť bez nostalgie za hriechom, bez obzerania sa dozadu.

Postupovať pomaly, obzerať sa, mať strach obrátiť sa na Pána, spoľahnúť sa na milosť Ducha Svätého – z týchto obrazov dnešných čítaní vyšiel pápež František vo svojej homílii. Pozastavil sa pri štyroch „možných postojoch v konfliktných, ťažkých situáciách“. Prvým je prístup „váhavosti“ Lota. On bol rozhodnutý opustiť mesto pred tým, než bude zničené, ale robí to váhavo, pomaly. Anjel mu povie, aby utiekol, ale je neschopný odpútať sa od zla a hriechu. Aj my chceme ísť, sme rozhodnutí, ale je tu niečo, čo nás ťahá späť. Tak ako Lot, ktorý začne s anjelom vyjednávať.

„Je ťažké dištancovať sa od hriešnej situácie. Je to ťažké! Aj v pokušení je to podobne ťažké! Ale Boží hlas nám hovorí: uniknúť! Tu nemôžeš zápasiť, pretože ťa zabije oheň, síra. Unikni! Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša nás učí, že niekedy v niektorých pokušeniach je jediným riešením útek a nemáme sa hanbiť zutekať; uznať, že sme slabí a musíme utiecť. Naši ľudia v ich jednoduchej múdrosti hovoria trochu ironicky: Vojak, ktorý uteká z boja, neunikne ďalšiemu. Utekaj, aby si napredoval po ceste Ježiša Krista.“

Anjel potom Lotovi hovorí, aby sa „neobzeral späť“, aby utekal a pozeral dopredu. Toto je rada ako zvíťaziť nad nostalgiou hriechu. Myslime na Boží ľud na púšti, poznamenal Svätý Otec: „Mali všetko, prísľub, všetko.“ Napriek tomu „mali nostalgiu za cibuľou v Egypte“, a pre túto nostalgiu „zabudli, že cibuľu jedli zo stola otroctva“. Mali nostalgickú „túžbu vrátiť sa, vrátiť sa“. A anjelova rada, povedal pápež, „je múdra: Neobzeraj sa! Len choď.“ Nemôžeme konať ako Lotova žena, musíme „sa zbaviť každej nostalgie, pretože existuje aj pokušenie zvedavosti“.

„Utiecť pred hriechom bez nostalgie. Zvedavosť nepomôže, uškodí! Ale ako sa to dá v tomto hriešnom svete? Ale ako to bude s týmto hriechom? Chcel by som vedieť... Nie, nie! Zvedavosť ti uškodí! Uteč a neobzeraj sa! Sme slabí, všetci, a musíme sa brániť. Tretia situácia je na lodi: je to strach. Keď sa more rozbúrilo, loď bola zaliata vlnami. ‚Zachráň nás, Pane, sme stratení!‘ – hovoria. Strach! Aj to je pokušenie diabla: báť sa pohnúť dopredu na Pánovej ceste.“

Existuje pokušenie, ktoré hovorí, že je „lepšie zostať tu“, kde mám istotu. „Ale toto“ – varoval Svätý Otec – „je Egypt otroctva!“ Mám „strach z kroku vpred. Obávam sa, kam ma povedie Pán.“ Strach však „nie je dobrý radca“. Ježiš toľkokrát povedal: ‚Nebojte sa.‘ Strach nám nepomôže. Štvrtý postoj, povedal napokon Svätý Otec, „je milosť Ducha Svätého“. Keď Ježiš utíšil nepokojné more, učeníkov na lodi sa zmocnila bázeň. „Vždy zoči-voči hriechu, nostalgii, strachu“ – povedal Svätý Otec – sa musíme obrátiť na Pána:

„Hľadieť na Pána, kontemplovať Pána. To nám dá krásne ohúrenie z nového stretnutia s Pánom. ‚Pane, mám toto pokušenie: chcem zostať v tejto situácii hriechu; Pane, som zvedavý, chcem poznať tieto veci, Pane, mám strach.‘ A oni pozreli na Pána: ‚Zachráň nás, Pane, sme stratení!‘ A prišiel ten úžas z nového stretnutia s
Ježišom. Nebuďme naivní, ani vlažní kresťania, buďme statoční. Sme slabí, ale musíme byť odvážni v našej slabosti. A naša odvaha musí byť toľkokrát vyjadrená únikom a neobzeraním sa dozadu, aby sme neupadli do zlej nostalgie. Nebojte sa vždy hľadieť na Pána!“ –jk-