Svätý Otec počas generálnej audiencie: V živom chráme Cirkvi nie je nik zbytočný
Počas pravidelnej stredajšej generálnej audiencie, ktorá sa uskutočnila na Námestí
sv. Petra vo Vatikáne, sa s pápežom Františkom stretli mnohí pútnici, aby ho pozdravili
a vypočuli si jeho katechézu. V sérii zamyslení o Cirkvi Svätý Otec upriamil pozornosť
na obraz chrámu, ktorý je ďalším z koncilových vyjadrení opisujúcich povahu a tajomstvo
Cirkvi. Nasleduje plné znenie jeho katechézy:
Drahí bratia a sestry, dobrý
deň! Dnes by som chcel v krátkosti priblížiť ďalší z obrazov, ktorý nám pomáha
opísať tajomstvo Cirkvi: obraz chrámu (porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 6).
Čo nám naznačuje slovo chrám? Predstavíme si stavbu, budovu. Mnohým osobitným
spôsobom pripomína dejiny izraelského národa, o ktorých rozpráva Starý zákon. V Jeruzaleme
bol miestom stretnutia s Bohom v modlitbe veľký Šalamúnov chrám. Vo vnútri chrámu
bola Archa zmluvy, znamenie Božej prítomnosti uprostred jeho ľudu. V Arche sa uchovávali
tabule Zákona, manna a Áronova palica ako pripomienka skutočnosti, že Boh bol vždy
v dejinách svojho ľudu, sprevádzal ho na ceste a viedol jeho kroky. Chrám pripomína
tieto dejiny. Tak aj my, keď ideme do chrámu, máme si tieto dejiny pripomenúť, každý
z nás svoju vlastnú históriu, ako ma Ježiš stretol, ako kráčal so mnou, ako ma miluje
a požehnáva. To, čo bolo naznačené Starým zákonom, sa uskutočnilo mocou Ducha
Svätého v Cirkvi: Cirkev je domom Boha, miestom jeho prítomnosti, kde môžeme nájsť
a stretnúť Pána. Cirkev je chrámom Ducha Svätého, ktorý ju oživuje, vedie a usmerňuje.
Keď si kladieme otázku: Kde môžeme stretnúť Boha? Kde môžeme vstúpiť do spoločenstva
s ním Kristovým prostredníctvom? Kde môžeme nájsť svetlo Ducha Svätého, ktoré osvecuje
náš život? Odpoveď je takáto: V Božom ľude, medzi nami, ktorí sme Cirkev. Tu stretneme
Ježiša, Ducha Svätého a Otca.
Starozákonný chrám bol postavený ľudskými rukami:
chceli „dať dom“ Bohu, aby mali viditeľný znak jeho prítomnosti uprostred ľudu. Vtelením
Božieho Syna sa plní Nátanovo proroctvo kráľovi Dávidovi (porov. 2 Sam 7,1-29). Nie
kráľ, nie my sme tí, ktorí Bohu „dáme dom“, ale Boh sám postaví „svoj dom“, aby prišiel
bývať medzi nás, ako píše sv. Ján vo svojom evanjeliu (porov. 1,14). Kristus je živým
chrámom v Otcovi. Kristus sám buduje svoj „duchovný dom“, Cirkev, postavenú nie z
hmotných kameňov, ale z „kameňov živých“, a nimi sme my. Apoštol Pavol píše kresťanom
do Efezu: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom
je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi,
v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2,20-22). Toto je nádherná
skutočnosť! Sme živé kamene v Božej stavbe, hlboko spojené s Kristom, ktorý je kameňom
uholným, a zároveň je naším oporným pilierom. Čo to znamená? Značí to, že chrámom
sme my, sme živou Cirkvou a keď sme spolu, prebýva medzi nami Duch Svätý, ktorý nám
pomáha rásť ako Cirkvi. Duch Svätý prostredníctvom svojich darov načrtáva rôznorodosť.
Dôležité je uvedomiť si: Čo koná Duch Svätý medzi nami? Spôsobuje rozličnosť, ktorá
je bohatstvom Cirkvi, všetkých a všetko zjednocuje a tak buduje duchovný chrám, v
ktorom neprinášame hmotné obety, ale seba, náš život (porov. 1 Pt 2,4-5). Cirkev nie
je akýmsi pletencom vecí a záujmov, ale je chrámom Ducha Svätého, chrámom, v ktorom
pôsobí Boh a v ktorom je každý z nás vďaka krstu živým kameňom. To znamená, že tu
nie je nik, kto by bol nepotrebný. Keby niekto povedal inému: „Choď domov, si zbytočný“,
to nie je pravda, pretože v Cirkvi nikto nie je zbytočný, všetci sme potrební na to,
aby sme budovali tento chrám!
Nik nie je druhoradý. Nikto v Cirkvi nie je
viac dôležitý, všetci sme rovnakí v Božích očiach. Niekto z vás by mohol povedať:
„Počujte, pán pápež, vy nie ste taký ako my“. Som, som ako každý z vás, všetci sme
rovnakí, sme bratia! Nie je nik, kto by bol neznámy. Všetci tvoríme a budujeme Cirkev.
Táto skutočnosť nás pozýva zamyslieť sa nad tým, že ak chýba kameň nášho kresťanského
života, chýba niečo z nádhery Cirkvi. Niektorí povedia: „Nemám s Cirkvou nič spoločné“,
takýmto spôsobom však z tohto chrámu vypadáva živý kameň. Nik nemôže odísť, všetci
musíme priniesť do Cirkvi náš život, naše srdce, našu lásku, našu myseľ, našu prácu,
všetci spoločne.
Chcem, aby sme si položili otázku: Ako prežívame skutočnosť,
že sme Cirkvou? Sme živé kamene alebo, takpovediac, kamene unavené, unudené, ľahostajné?
Všimli ste si, aký nepekný je pohľad na unaveného, unudeného a ľahostajného kresťana?
Taký kresťan nie je v poriadku. Kresťan musí byť živý, šťastný z toho, že je kresťanom.
Musí prežívať nádheru skutočnosti, že je súčasťou Božieho ľudu, ktorým je Cirkev.
Otvárame sa pôsobeniu Ducha Svätého, aby sme boli aktívnou zložkou v našich spoločenstvách
alebo sa uzatvárame do seba samých a povieme si: „Mám veľa práce a toto nie je mojou
úlohou“? Pán nám všetkým dáva svoju milosť a silu, aby sme mohli byť
hlboko spojení s Kristom, ktorý je uholným kameňom, pilierom, oporným bodom nášho
života a života celej Cirkvi. Modlime sa, aby sme, oživovaní Duchom Svätým, boli vždy
živými kameňmi jeho Cirkvi.