Z utorkovej homílie pápeža: Byť kresťanom nie je náhoda, ale volanie lásky

V homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v utorok 25. júna nás pápež František uistil, že kresťan nikdy nie je sám. Táto naša istota vyplýva zo skutočnosti, že byť kresťanom nie je náhoda, je to pozvanie z lásky, pozvanie stať sa Božími deťmi. Pán nás nikdy nenechá samých a pobáda nás, aby sme napredovali, a to aj uprostred problémov. Na svätej omši, ktorú koncelebrovali kardinál Robert Sarah, kardinál Camillo Ruini a Mons. Ignacio Carrasco de Paula, sa zúčastnili zamestnanci Pápežskej rady Cor unum a Pápežskej akadémie pre život.

Svätý Otec sa pozastavil pri prvom čítaní z Knihy Genezis, kde sa rozpráva o tom, ako si Abram a Lot delia krajinu. „Keď toto čítam“ – povedal Svätý Otec – „myslím na Blízky východ a prosím Pána, aby dal všetkým múdrosť, túto rozumnosť, aby sa neškriepili. Ja tu a ty tam... pre pokoj.“ Abram pokračuje v ceste. Zanechal svoju krajinu, aby šiel nevediac kam, ale tam, kam ho Pán povedie. Pokračuje v ceste, pretože verí v Božie slovo, ktoré ho vyzvalo, aby odišiel zo svojej krajiny. Tento muž, azda deväťdesiatnik, vyzerá zem, ktorú mu ukáže Pán a verí.

„Abram odchádza zo svojej krajiny s prísľubom. Celé jeho putovanie je kráčaním smerom k tomuto prísľubu. Jeho putovanie je tiež modelom našej cesty. Boh povoláva Abrama, jedného človeka, a z tohto človeka urobí národ. Keď sa vrátime v Knihe Genezis na začiatok, ku stvoreniu, zisťujeme, že Boh stvorí hviezdy, utvára rastliny, zvieratá, všetko sa vymenúva v pluráli... Ale stvorí človeka, jedného, v singulári. Boh vždy hovorí k nám v jednotnom čísle, pretože nás stvoril na jeho obraz a podobu. Boh hovorí v jednotnom čísle. Prehovoril k Abramovi, dal mu prísľub a vyzval ho, aby odišiel zo svojej krajiny. Aj my kresťania sme povolaní v jednotnom čísle: nikto z nás nie je kresťanom čisto náhodou! Nikto!“

Je to pozvanie „s menom, s prísľubom“, povedal pápež. „Choď, ja som s tebou! Kráčam vedľa teba.“ A Ježiš toto vedel, „aj v najťažších momentoch sa obracia na Otca“.

„Boh nás sprevádza, Boh nás volá po mene, Boh sľubuje potomstvo. A toto je istotou kresťana. To nie je náhoda, je to pozvanie! Volanie, ktoré nás pobáda ísť ďalej. Byť kresťanom je volanie lásky, priateľstva, volanie stať sa Božím dieťaťom, bratom Ježiša, aby sme sa stali plodnými v odovzdávaní tejto výzvy ostatným, aby sme sa stali nástrojmi tejto výzvy. Existuje toľko problémov, sú ťažké chvíle, Ježiš ich zažil veľa! Ale vždy s touto dôverou: Pán ma povolal. Pán je ako ja. Pán mi dal prísľub.“

Pán je verný, zopakoval pápež, pretože nikdy nemôže zaprieť sám seba: on je vernosť sama. Uvažujúc nad týmto úryvkom, v ktorom je Abram „prvým pomazaným otcom, otcom ľudí, uvažujme aj nad sebou, že sme boli v krste pomazaní, uvažujme nad naším kresťanským životom“:

„Niekto povie: ‚Otče, som hriešnik‘... Ale všetci sme hriešnici, to vieme. Hriešnici, napredujte! S Pánom! Choďte ďalej s tým prísľubom, s prísľubom plodnosti, ktorý nám dal, a povedzte ostatným, že Pán je s nami, že Pán si nás vyvolil, že on nás nenecháva osamote, nikdy! Táto istota kresťana nám urobí dobre. Kiežby nám všetkým Pán dal túto ochotu ísť ďalej, ktorú mal Abram, aj napriek problémom; ísť ďalej s tou istotou, že on ma povolal, sľúbil mi toľko krásnych vecí a je so mnou.“ –jk-