Pápež František Rímskej diecéze: Ostala nám iba jedna ovečka, tých 99 musíme ísť hľadať

Uplynulý pondelok (17. júna) sa vo Vatikáne začalo trojdňové výročné Diecézne pastoračné stretnutie Rímskej diecézy na tému Krista ako našej nevyhnutnosti, v kontexte zodpovednosti pokrstených za ohlasovanie Ježiša. V Aule Pavla VI. ho otvoril pápež František. Prinášame vám zhrnutie jeho dlhšej katechézy, ktorú predniesol pri tejto príležitosti. Vychádzal z úryvku Listu sv. apoštola Pavla Rimanom. Ako povedal:

„Apoštol Pavol zakončil úryvok svojho listu našim predkom teda Rimanom: už nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. Toto je náš život. Kráčať pod milosťou, pretože Pán nás má rád, spasil nás, odpustil nám. To všetko urobil Pán a je to milosť, Božia milosť. Podľa slov pápeža Františka nám práve milosť dáva slobodu a už viac nie sme otrokmi zákona.“ Potom vysvetlil, čo znamená žiť pod milosťou. Začína to krstom. „Krst, tento prechod ’spod zákona‛ ’pod milosť‛ je revolúcia. V dejinách už boli toľkí revolucionári. Nikto z nich však nepriniesol takú revolúciu, akú urobil Ježiš. Revolúcia, ktorá zmenila dejiny, revolúcia, ktorá mení srdce človeka v jeho hĺbke. Revolúcie v dejinách zmenili politické, ekonomické systémy, ale žiadna z nich skutočne nezmenila srdce človeka. Pravú revolúciu, ktorá radikálne mení život, uskutočnil Ježiš Kristus skrze zmŕtvychvstanie: kríž a zmŕtvychvstanie. (...) Je to najväčšia zmena v ľudských dejinách, je to skutočná revolúcia a my sme revolucionármi v tejto revolúcii, pretože ideme po tejto ceste najväčšej zmeny ľudských dejín. Ak kresťan v týchto časoch nie je revolucionárom, nie je kresťanom! Musí sa stať revolucionárom kvôli milosti.“ Na príklade Šavla, ktorý sa z horlivého prenasledovateľa Cirkvi stáva Pavlom, ohlasovateľom evanjelia ochotným položiť svoj život za Krista, ukázal pápež František silu Božej milosti, ktorá mení kamenné srdce na srdce z mäsa. To isté robí Boh s našim srdcom. Ako povedal: „Na to, aby sme sa stali svätými, nepotrebujeme obracať oči smerom do neba a tváriť sa ako na svätom obrázku! Iba jedno jediné je potrebné, aby sme sa stali svätými: prijať milosť od Otca, ktorú nám dáva v Ježišovi Kristovi. Táto milosť, mení naše srdce. Ostávame hriešni, pretože všetci sme slabí, ale táto milosť, ktorá nám dáva pocítiť, že Pán je dobrý, že Pán je milosrdný, že nás čaká a odpúšťa nám, táto milosť mení naše srdce.“ Pápež dôrazne pripomenul, že milosť sa nedá ani predať ani kúpiť. „Je to dar od Boha v Ježišovi Kristovi. (...) On nám ho ponúka. Vezmime si ho. Taká je Ježišova láska: dáva nám milosť zadarmo. My ju musíme dať zadarmo našim bratom a sestrám. Je však smutné, keď niekto stretne tých, ktorí milosť predávajú. V dejinách Cirkvi sa to viackrát prihodilo a spôsobilo to veľa zla.“

„Uprostred toľkej bolesti, toľkých problémov, ktoré sú tu v Ríme, je mnoho ľudí, ktorí žijú bez nádeje. Každý z nás môže v tichu myslieť na ľudí bez nádeje, ponorených do hlbokého smútku, z ktorého hľadajú východisko, mysliac, že nájdu šťastie v alkohole, drogách, v hazarde, v moci peňazí, sexualite bez pravidiel. My im musíme priniesť nádej našou radosťou, povedal pápež zhromaždeným veriacim, ktorí ho často prerušovali potleskom. Ako? Úsmevom a nadovšetko svedectvom. „Musíme ponúknuť kresťanskú nádej prostredníctvom nášho svedectva, našej slobody, našej radosti.“ (...) Musíme „vyjsť zo seba, vyjsť zo svojich komunít a ísť tam, kde títo muži a ženy žijú, pracujú, trpia a ohlasovať im milosrdenstvo Otca, ktorý sa dal ľuďom poznať v Ježišovi Kristovi. Slová bez svedectva sú iba vzduch a nestačia.“ Ohlasovanie evanjelia je predovšetkým určené chudobným, tým, ktorým chýba to, čo potrebujú k dôstojnému životu, povedal Svätý Otec a pokračoval: „Im je predovšetkým určené radostné posolstvo, že Boh ich miluje a prichádza k nim skrze charitatívnu činnosť, ktorú Ježišovi učeníci vykonávajú v jeho mene. (...) Niektorí si však myslia, že Ježišovo posolstvo je pre tých, ktorí nie sú veľmi kultúrne vzdelaní. Nie! Apoštol hovorí, že sila evanjelia je pre všetkých, aj pre vzdelaných. Múdrosť, ktorá vychádza zo zmŕtvychvstania, nie je v rozpore s tou ľudskou. Práve naopak, prvá očisťuje a pozdvihuje druhú.“
Pápež František pripomenul, že Cirkev vždy bola prítomná na miestach, kde vzniká kultúra, vždy však treba začať od chudobných a zároveň ísť na hranice intelektu, kultúry, dialógu, ktorý vytvára pokoj, zmysluplného dialógu. „Ísť k chudobným neznamená, že sa musíme stať bedármi alebo istým druhom „duchovných vagabundov“! Nie! Znamená to, že máme ísť k Ježišovmu telu, ktoré trpí. A Ježišovo telo trpí aj v tých, ktorí ho nepoznajú prostredníctvom svojich štúdií, svojou inteligenciou a kultúrou. Preto rád používam výraz ’ísť na periférie‛ existenciálne periférie. To značí, že musíme byť odvážni. Pavol VI. hovorieval, že nevedel pochopiť ustráchaných kresťanov. Ustráchaných, skľúčených, tých, o ktorých sa vlastne nevie či veria v Krista alebo v tzv. „bohyňu sťažností“. Každý deň sa sťažujú; pozri kam speje svet, aká hrôza. Uvedomte si však: svet nie je horší, ako bol pred päťsto rokmi! Svet je svet! Vždy to bol svet. Niekto povie: keď to takto ide ďalej, nemôžeme nič urobiť, ach tá mládež.“ Svätý Otec však hovorí, že v takejto situácii musí byť kresťan odvážny. Odvážne a s trpezlivosťou čeliť sociálnej, náboženskej a akejkoľvek inej kríze. S trpezlivosťou vstúpiť do situácii, v ktorých sa nedá nič robiť a s trpezlivosťou to znášať. Je nevyhnutné vyjsť zo seba samých a ísť k ľuďom tam, kde žijú, pracujú, trpia a ohlasovať Otcovo milosrdenstvo. Ako ďalej pokračoval: „Nerozumiem tým kresťanským spoločenstvám, ktoré ostávajú uzavreté vo farnosti. Chcem vám povedať jednu vec. V evanjeliu je nádherné podobenstvo o pastierovi, ktorý pri návrate z paše zistí, že mu chýba jedna ovečka. Nechá zvyšných 99 a ide hľadať tú jedinú. Bratia a sestry, my však máme iba tú jednu. Tých 99 nám chýba! Preto musíme vyjsť. Povedzme si pravdu – v tejto kultúre máme iba jednu, preto musíme ísť hľadať ďalších 99. Je to veľká zodpovednosť, preto musíme prosiť Pána o milosť veľkodušnosti, odvahy a trpezlivosti, aby sme vyšli ohlasovať evanjelium. Je to ťažké. Ľahšie je ostať doma s jednou ovečkou. Je jednoduchšie túto ovečku česať, maznať... ale my, kňazi, a všetci ostatní: Pán chce, aby sme boli pastiermi, nie tými, ktorí češú ovečky! Preto, ak spoločenstvo ostane uzatvorené iba samo v sebe, stáva sa sterilným a neplodným.“

„Musíme si povedať pravdu. Dielo evanjelizácie, prinášanie milosti zadarmo nie je ľahké, pretože nie sme s Ježišom Kristom sami. Je tu aj nepriateľ, ktorý chce udržať ľudí odlúčených od Boha. Preto vnáša do sŕdc sklamanie, ak hneď nevidíme výsledok našej apoštolskej práce. Diabol každý deň zasieva do našich sŕdc semená pesimizmu, horkosti a potom strácame odvahu. ’Urobili sme to a nefunguje to; urobili sme tamto a opäť nič! Pozri sa, ako iné náboženstvo priťahuje ľudí a my nič!‛ Toto všetko spôsobuje diabol. Musíme sa pripraviť na duchovný zápas. Je to veľmi dôležité. Nemôžeme ohlasovať evanjelium bez tohto duchovného zápasu. Každodenný zápas proti smútku, trpkosti, pesimizmu. Je to každodenný boj! Zasievať nie je ľahké. Je oveľa krajšie zbierať úrodu ako zasievať, ale toto je každodenný zápas kresťanov.“ Pápež ďalej pokračoval, že aj sv. Pavol o sebe hovoril, že mu bol do tela daný satanov osteň, ktorý mu spôsoboval utrpenie a ťažkosti pri jeho ohlasovaní evanjelia. Rovnaký osteň, ktorý nám berie odvahu máme všetci. Duchovný zápas si však vyžaduje, aby sme boli pripravení aj na vlastný vnútorný boj modlitbou, sebazapieraním, ochotou nasledovať Ježiša a hovoriť mu: Ďakujem ti za tvoju milosť a chcem ju dávať druhým. Toto je práca, ktorú pápež František nazval doslova mučeníctvom. „Toto je mučeníctvo: zápasiť každý deň, aby sme vydávali svedectvo. Od niektorých Pán žiada mučeníctvo života, ale existuje aj každodenné mučeníctvo, mučeníctvo každej hodiny: svedectvo proti duchu zla, ktorý nechce, aby sme boli evanjelizátormi“.

V závere svojej katechézy venoval pozornosť gratuite – veľkodušnosti, ktorú je ťažké nájsť v dnešnom svete, kde sa iba nakupuje a predáva. „Ježiš od nás žiada jedinú vec: aby sme ho prijali. Pozrime sa na tých, ktorí žijú v beznádeji preto, že nikdy nestretli niekoho, kto by im preukázal záujem, kto by ich utešil, kto by im dal pocítiť, že sú vzácni a dôležití. Môžeme my, učeníci Ukrižovaného, odmietnuť ísť na tie miesta, na ktoré nechce ísť nikto, pretože sa bojí kompromitácie alebo posudzovania druhými, a takýmto spôsobom brániť, aby bolo našim bratom ohlasované Božie slovo? Veľkodušnosť! Milosť sme dostali zadarmo, preto ju musíme veľkodušne dávať. Na záver vám chcem povedať toto: Nebojte sa. Nebojte sa Božej lásky, nášho Otca. Nebojte sa prijať milosť Ježiša Krista, nebojte sa vlastnej slobody, ktorá pochádza z milosti Ježiša Krista, alebo ako hovoril Pavol: ’Už nie ste viac pod zákonom, ale pod milosťou‛. Drahí bratia a sestry, nebojme sa! Poďme ďalej, aby sme našim bratom a sestrám povedali, že sme pod milosťou, že Ježiš nám dáva milosť a nemusíme za ňu platiť: iba ju prijať. – js –