Čo s vládnymi dlhmi?
- je názov ekonomického komentára, ktorý pripravil člen klubu kresťanských ekonómov
CEBSI a pápežskej nadácie Centesimus annus, Juraj Kotian.
Pomerne dosť dlho
sa považovali investície do vládneho dlhu za najmenej rizikovú investíciu. Štát predsa
garantuje návratnosť. Štát má veľa majetku, ktorý môže speňažiť. Štát môže kedykoľvek
zvýšiť alebo zaviesť nové dane aby získal dodatočné finačné zdroje. A ak ani to nepomôže,
tak si môže požičať od medzinárodného menového fondu. Niektoré štáty si dokonca môžu
natlačiť toľko peňazí koľko sa im zachce. Prečo teda stále hovoríme o dlhovej kríze?
V histórii, najčastejším dôvodom bankrotu štátu nebola ani tak celková výška štátneho
dlhu ale skôr schopnosť a ochota splácať svoje záväzky v cudzej mene. Pokiaľ išlo
o narastajúce dlhy výhradne v domácej mene, vládam sa väčšinou podarilo plniť svoje
záväzky za pomoci centrálnej banky alebo vyššej inflácie. Aj z tohto pohľadu,
sa prikladala malá pravdepobnosť tomu, že by štát mohol zbankrotovať. Nanajvýš jeho
mena by mohla prudko oslabiť alebo krajine by mohla hroziť vyššia inflácia.
Situácia
v Európe je však odlišná. Prechodom na euro národné vlády stratili záchrancu poslednej
inštancie, ktorými dovtedy boli ich centrálne banky. Keď dojdú peniaze, nemôžu si
ich už sami vytlačiť. Čelia oveľa väčšiemu riziku, že nebudú mať z čoho financovať
základné funkcie štátu.
Pod vplyvom tejto ťažoby požiadalo Grécko a neskôr
aj Írsko či Portugalsko o medzinárodnú finančnú pomoc a zaviazali sa k plneniu ozdravného
plánu.
Práve na prípade Grécka sa ukázalo niekoľko nedostatkov takéhoto riešenia.
Nie, že by Grécko nepotrebovalo ozdravný plán, nie že by Grécko bolo príliš lajdácke
a vyhýbalo sa plneniu plánu, nie že by pre Grécko bolo oveľa lepšie vystúpiť z menovej
únie aby si mohli tlačiť vlastné peniaze. Jednoducho plány na zníženie dlhu formou
ozdravných opatrení boli nerealistické. Grécku by v tom čase oveľa viac pomohlo čiastočné
odpustenie dlhu, než získanie peňazí formou ďalšieho úveru.
Grécko sa nakoniec
nevyhlo čiastočnému odpísaniu dlhu, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou nebolo posledné.
Pri ďalších vysoko zadĺžených štátoch sa teda otvára otázka, či poskytnutiu finančnej
pomoci by nemalo predchádzať čiastočné odpustenie dlhov. Inak budú mať krajiny aj
pri tej najlepšej vôli len malú šancu vymaniť sa z dlhovej špirály.
Reštrukturalizácia
dlhu alebo riadený bankrot vskutku nie je katastrofou. Netreba sa na neho pozerať
negatívne s predsudkami, že ide o čistú stratu, lebo odpísaním dlhu aj niekto niečo
získa. V celospoločenskom meradle sú straty plne kompenzované úľavami na dlhu, teda
finančný efekt je neutrálny. Hlavný rozdiel v porovnaní s bezvýchodiskovou situáciou
kedy krajina len navyšuje neudržateľný dlh je, že čiastočné odpísanie dlhu ponúka
šancu na nový začiatok.
Je ale správne, aby krajine ktorá nezodpovedne hospodárila
bolo umožnené odpustenie dlhu? Nepodporí to jej nezodpovednosť aj do budúcna? Práve
naopak. Poučenie z toho, že investori môžu utrpieť straty aj pri investíciach do vládneho
dlhu zabezpečí, že pri ďalších investíciách budú oveľa opatrnejší a neumožnia vládam
bezbreho si požičiavať. Svoje riziká dokážu aj lepšie oceniť a teda prípadnú reštrukturalizáciu
dlhu už nebudú brať ako anomáliu, ktorá zruinuje svet.
Nie je nič horšie, ako
niekomu nedať druhú šancu. A nie je nič účinnejšie v ľudskom poznaní ako poučiť sa
na vlastných chybách. Aj z tohto dôvodu, vládne dlhy by nemali byť považované za bezrizikové
a možnosť reštrukturalizovať svoj dlh by mala byť jednou z legitímnych ciest ako znížiť
dlh vysoko zadĺžených krajín. V takom prípade by sa jednalo o skutočnú pomoc daným
krajinám. Zatiaľ sa ale ostatné európske krajiny k takejto forme pomoci hanbia otvorene
prihlásiť. Populárnejšie je zdôrazňovať tvrdý postup voči rozpočtovým hriešnikom,
namiesto toho, aby veriteľské krajiny otvorene zreálnili straty a odpísali časť dlhu
o ktorom už dnes vedia, že z neho aj tak veľa neuvidia. Európa má šancu na hlbšiu
integráciu, ale reštrukturalizácia dlhu a zreálnenie ocenenia rizík je jej nutnou
podmienkou.