Zamyslenie P. Milana Bubáka na Jedenástu nedeľu v
cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Poznáš svoje zázemie?

Je známe, milí priatelia, že to, čo sa z filmu v kine pozerá najmenej, to sú záverečné titulky, t.j. mená všetkých tých, ktorí sa na výrobe filmu podieľali: hercov, režisérov, kameramanov, strihačov, kulisárov, osvetľovačov a mnohých ďalších. Práve sme dopozerali film, zanechal na nás všetkých hlboký dojem, no vo chvíli, keď sa na plátne objavia mená tých, ktorí mali na vzniku filmu zásluhu, zažnú sa svetlá a my všetci zo svojich sedadiel vstávame a odchádzame. A pritom bez týchto ľudí tam na konci uvádzaných by film nebol vznikol. Zapamätáme si ešte tak meno hlavného hrdinu alebo režiséra, no ostatní nám buď uniknú alebo ich nepokladáme za až tak dôležitých.

Na konci evanjelia nasledujúcej nedele, ktoré pochádza od sv. Lukáša, nám tiež pred očami prebiehajú titulky: sú tam mená tých, bez ktorých by Ježišova služba nebola bývala možná. Po silnom príbehu o farizejovi Šimonovi a jeho nedostatočnej pohostinnosti, o žene hriešnici, ktorá Ježišovi alabastrovým olejom mazala nohy a umývala mu ich vlastnými slzami nám evanjelista Lukáš hovorí: „Potom Ježiš chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a s ním Dvanásti a niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb: Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné, ktoré im vypomáhali zo svojich prostriedkov.“ Tieto slová, aj keď Lukáš ich nezaradil do svojho evanjelia len tak náhodou, sú pre väčšinu z nás len iba akýmsi doplnkom, pri ktorom sa možno ani veľmi nezastavíme. Nakoniec svedčí o tom i to, že táto časť v nedeľu nemusí ani čítať; kazateľ má možnosť čítať i kratšiu verziu bez tohto doplnku.

A predsa, ide naozaj iba o bezvýznamný doplnok, pri ktorom sa nestojí za to zastaviť a nad ním meditovať? Je to naozaj miesto, ktoré je možné prehliadnuť bez toho, že by sme to pocítili na svojom živote? Odpoveď je jednoduchá a jasná: toto miesto je dôležitejšie, než by sme si to mysleli a to presne preto, lebo nás upriamuje na vec, ktorú máme pokušenie prehliadať ba priam ignorovať, a na čo potom ťažko doplácame. O čo tu ide?

Evanjelisti nám popísali veľa o veľkých, významných a často zázračných činoch Ježišových. Predstavovali nám ho ako konal, kázal, cestoval, modlil sa, zhováral sa s ľuďmi. Ježiš bol veľmi aktívny. No snáď máloktorého z nás pri čítaní tohto všetkého napadne, že Ježiš a apoštoli, ktorí s ním chodili a Ježišova jeho služba mali aj svoje potreby. A o tieto potreby sa musel ktosi starať. Niekto im musel variť a prispievať na jedlo, niekto im musel prať a prispievať im na ich ošatenie, nakupovať. A to aj v prípade, že by žili naozaj jednoducho a svoje potreby by zredukovali úplne len na to najzákladnejšie. Nejaké potreby však vždy mali. Nemohli žiť zo vzduchu. Kto to boli títo ľudia?

Mnohých mená sa nikdy nedozvieme. Vieme, že Ježiš rád chodieval do Betánie do domu súrodencov Márie, Marty a Lazára. Ježiš sa u nich dobre cítil a určite si v ich dome dobre oddýchol, hlavne keď bol unavený. Nedeľné evanjelium nám dvere pootvára trocha viac. Sú v ňom spomínané tri ženy s dodatkom „a mnohé iné“, ktoré sa Ježiša a jeho učeníkov starali a vypomáhali im, podľa všetkého i peňažne. Lukáš hovorí doslova: „Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné, ktoré im vypomáhali zo svojich prostriedkov.“

Pýtame sa teda ešte raz: prečo je táto myšlienka dôležitá? Je dôležitá kvôli uvažovaniu o Ježišovom živote a je dôležitá aj pre náš život. Rozprávanie evanjelií o Ježišovi by bez týchto žien boli neúplné. Táto myšlienka nám hovorí o tom, že Ježiš potreboval a mal svoje zázemie. Potreboval ho pre svoju službu, ale potreboval ho aj ako jedinec. Kedysi som čítal jednu zaujímavú myšlienku: „Za každým veľkým mužom hľadaj ženu!“ Táto myšlienka nemusí byť nevyhnutne provokatívna, ako by si to niektorí mohli myslieť. Ženy sú naozaj tou časťou ľudskej rodiny, ktorá vie byť veľmi nápomocná, účinná a hlavne nenápadná. A to nielen pre svojich manželov, otcov a synov, ale aj pre nás kňazov, ktorí pracujeme vo farnostiach na evanjelizačných projektoch. Bez týchto tichých no veľmi usilovných pomocníčok by sme si nepomohli a neporadili. Každé dobré dielo, potrebuje svoje zázemie. Potrebuje hlavných protagonistov, ktorí sú viditeľní, no potrebuje i ľudí v zákulisí, ktorí viditeľní nie sú. Nemusia to byť samozrejme len ženy, no ženy sú dosť často tou výraznejšou a spoľahlivejšou časťou.

Zázemie ale potrebuje nielen dielo. Potrebuje ho aj človek ako jedinec. Človek, ktorý nemá zázemie sa nikdy naplno nevyvinie. Predstavme si človeka, ktorý by vyrástol kdesi na pustom ostrove. Nikdy by nemal nikoho, kto by ho naozaj miloval, kto by sa o neho staral, kto by mu poskytoval spätnú väzbu ohľadom toho, ako vyzerá, ako navonok pôsobí, ako sa správa. Nikdy by nemal nikoho, kto by ho pokarhal, ani pochválil, povzbudil ani varoval, kto by napĺňal jeho potreby a aj naopak prijímal napĺňanie svojich potrieb od neho. Každý z nás sme tým, čím sme zásluhou ľudí, ktorí boli naším zázemím počas rokov nášho rastu a dozrievania. Avšak nielen vtedy, sú ním i dnes. V živote človeka nemôže nastať chvíľa, kedy by bol schopný jestvovať bez zázemia. Potrebujeme ho a budeme ho potrebovať stále, nielen k tomu, aby sme boli naplno výkonní a efektívni, ale aj k tomu, aby sme si zachovali pocit sebaúcty a vlastnej hodnoty.

Sú ľudia, ktorí zázemie nemajú. Sú to napríklad bezdomovci. Bezdomovec je človek bez zázemia, bez opory, bez istoty. Je sám. Nikto za ním nestojí. V mnohých prípadoch je tomu tak preto, že svoje zázemie predal obrazne povedané „za misu šošovice“. Vo svojom živote dal prednosť iným veciam pred svojím vlastným zázemím, napríklad alkoholu, droge, hazardným hrám či nekalému vzťahu. A preto ostal sám a na ulici. Tie iné veci mu ako zázemie v konečnom dôsledku neposlúžili.

Myslím na všetkých tých, ktorí boli počas celého môjho života mojím zázemím? Kto to boli títo ľudia? Myslím na nich konkrétne? Som im za to vďačný? Poviem im to? Modlím sa za nich? Kto, ktorí ľudia sú mojím zázemím dnes? Je to moja rodina? Moja rehoľná komunita? Moja farnosť, moji priatelia? Mám dnes vôbec nejaké zázemie?

A naopak, som ja zázemím pre niekoho? A ak, tak pre koho? Viem stáť kdesi v úzadí diania na scéne života niekoho iného? Som pre niekoho oporou? Viem sa nenápadne postaviť do úzadia a odtiaľ dávať najavo, že som stále k dispozícii pre niekoho, že som tu, že sa môže na mňa kedykoľvek spoľahnúť?

Želám vám všetkým, milí priatelia, aby ste vo svojom živote nikdy neostali bez zázemia.