Svätý Otec počas rannej svätej omše o nevyhnutnosti modlitby, ktorá vychádza zo srdca

Sťažovať sa na vlastné utrpenie pred Bohom nie je hriech, je to modlitba srdca, ktorá prichádza k Bohu – povedal pápež František počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Na svätej omši sa zúčastnili niektorí členovia Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí spolu so zamestnancami Vatikánskej apoštolskej knižnice.

Centrom homílie bol príbeh z dnešného prvého čítania o Tóbim a Sáre: dvoch spravodlivých ľuďoch, ktorí prežívajú dramatické situácie. Prvý oslepne napriek tomu, že koná dobro a riskuje vlastný život. Druhá sa vydá za siedmich mužov, ktorí zomierajú počas svadobnej noci. Obaja v hlbokom smútku prosia Boha, aby ich nechal zomrieť. Svätý Otec poznamenal, že „sú to osoby v krajných situáciách, na pokraji existencie, ktoré hľadajú východisko. Sťažujú sa, ale nehrešia“:
„Lamentovať pred Bohom nie je hriech. Kňaz, ktorého osobne poznám, raz jednej žene, ktorá sa pred Bohom sťažovala na svoje ťažkosti, povedal: ,Ale pani, veď toto je jedna z foriem modlitby. Pokračujte.‘ Pán počuje a načúva našim sťažnostiam. Spomeňme si na veľké postavy, na Jóba, ktorý v tretej kapitole hovorí: ,Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil.‘ Rovnako aj Jeremiáš v 20. kapitole: ,Prekliaty deň...‘ Sťažujú sa aj preklínaním, nie však Pána, ale tej situácie. Toto je ľudské.“

Pápež pripomenul, že je veľmi veľa ľudí, ktorí prežívajú hraničné situácie: podvyživené deti, utečenci, terminálne chorí. V dnešnom evanjeliu – pokračoval – sú saduceji, ktorí Ježišovi predstavujú príklad ženy v hraničnej situácii, vdovu po siedmich mužoch. O tejto veci však nehovorili zo srdca:
„Saduceji hovorili o tejto žene, akoby hovorili o nejakom laboratóriu, všetko aseptické - sterilné... Bol to prípad morálky. Keď my myslíme na ľudí, ktorí veľmi trpia, uvažujeme nad tým, akoby to bol prípad morálky, čisté úvahy, ,ale v tomto prípade, ... tento prípad, atď.,‘ alebo na nich myslíme aj srdcom? Nemám rád, keď sa o týchto veciach hovorí iba čisto akademicky, a nie ľudsky, niekedy iba prostredníctvom štatistík. V Cirkvi sú mnohí, ktorí sa nachádzajú v takejto situácii.“

V takomto prípade, hovorí Svätý Otec, musíme konať to, čo hovorí Ježiš, modliť sa:
„Modliť sa za nich. Oni musia vstúpiť do môjho srdca, musia pre mňa predstavovať akési znepokojenie: môj brat trpí, moja sestra trpí. Hľa, také je tajomstvo spoločenstva svätých: modliť sa k Pánovi: ,Pane, aha, pozri na tohto: plače, trpí.‘ Modliť sa, dovolím si povedať, akoby vlastným telom, celým bytím. Nech sa celé naše bytie modlí. Nie iba myšlienkami, ale modliť sa so srdcom.“

Modlitby Tóbiho a Sáry, aj keď si od Pána žiadajú smrť, nám dávajú nádej – hovorí pápež František –, pretože Boh ich istým spôsobom prijíma. Nenecháva ich zomrieť, ale Tóbiho uzdravuje a Sáre dáva konečne manžela. „Modlitba,“ pokračuje pápež František, „vždy príde pred Božiu velebu, zakaždým, keď je to modlitba srdca.“ Ak však „ide o morálny prípad, ako ten, o ktorom hovorili saduceji, nikdy tam nedôjde, pretože nevychádza z nás samých: nezaujíma nás. Je to iba intelektuálna hra“. Preto nakoniec Svätý Otec pozýva všetkých, aby sa modlili za tých, ktorí prežívajú dramatické situácie, ktorí trpia tak ako Ježiš na kríži volajúc: „Otče, Otče, prečo si ma opustil?“ Modlime sa, „aby naša modlitba prišla pred Božiu velebu a bola trochu nádejou pre nás všetkých.“ – js –