Spiritualita súčasného človeka: Ak nebudete ako deti
Rubriku Spiritualita
súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:
I keď Deň detí, ktorý sme
si včera pripomenuli, nie je cirkevným sviatkom, predsa sa spiritualita dospelého
človeka môže životom dieťaťa v mnohom inšpirovať. Istý exegéta nad udalosťou evanjelia,
kedy Ježiš postavil do prostriedku dieťa so slovami: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite
a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 1-3), uvažuje takto:
Prečo Ježiš dal za vzor ostatným dieťa? Veď dieťa ani zďaleka nepredstavuje duchovný
ideál. V tomto malom človeku sa ukrýva veľký egoista. Má takmer všetky nečnosti, aké
existujú. Nevidí potreby iných, je nedočkavé, vyžaduje si pozornosť a vôbec sa nevie
ovládať. Tak aký vzor môže predstavovať? Sám však pokračuje: Ježiš dieťa postavil
do stredu pre jednu dôležitú vec, a to pre vedomie jeho závislosti na rodičoch. Dieťa
má vedomie existenčnej závislosti na svete dospelých a v tomto nám môže byť veľkým
vzorom. Nám totiž vedomie existenčnej závislosti na Bohu často chýba.
Skúsme
si preto všimnúť aj ďalšie aspekty detského života, ktoré môžu byť podnetom pre náš
duchovný život.
1. Dieťa napodobňuje svet dospelých. A toto je ďalšia jeho
vlastnosť, ktorá by mohla inšpirovať i náš duchovný život. Jednou z najčítanejších
kníh po Sv. písme je Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Výstižnejší preklad
názvu tejto knihy nájdeme v angličtine alebo v taliančine: The Imitation of Christ,
L'Imitazione di Cristo – čo znamená napodobňovanie Krista. Napodobňovanie
Krista ako i svätých bolo v Cirkvi neustále prítomné. Vždy panovalo presvedčenie,
že svätí sú modely, ktoré odrážajú niečo z Božej dokonalosti. V akejkoľvek oblasti
ľudskej činnosti človek potrebuje vidieť vzory a príklady, ktoré ho stimulujú a posúvajú
vpred. Napodobňovanie však nikdy nemá byť len vonkajším kopírovaním alebo imitovaním
obdivovanej osoby. Stelesnený ideál príkladného človeka musíme premeniť na náš spôsob,
akoby pretransformovať do našej osoby. Napodobňovanie je teda vnútorný proces, pri
ktorom sa mení duch toho, kto napodobňuje, na spôsob napodobňovaného. Nikdy teda nemá
ísť len o kopírovanie vonkajších foriem. Ešte mám v živej pamäti prázdne gestá istého
dirigenta, ktorý v ambicióznej túžbe po úspechu v súkromí prostredníctvom videozáznamov
kopíroval dirigentské gestá slávneho rakúskeho umelca Herberta von Karajana. Sústredil
sa na vonkajšiu formu napodobňovania, ktorá sa mu stala nakoniec prekážkou k tomu,
aby sám hlbšie vnikol do ducha interpretovanej skladby a pri dirigovaní sledoval predovšetkým
tento vnútorný rozmer. Veľkosť umelca totiž nie je o kráse gest, ale o schopnosti
vniknúť do hĺbky interpretovanej skladby. Podobne je to i s napodobňovaním Krista
a svätých. I tu ide o umenie vniknúť do hĺbky týchto osôb.
2. Ďalšou z charakteristických
vlastností dieťaťa je jeho otvorenosť. Do istého veku sa dieťa nedokáže pretvarovať
a vie bez zábran hovoriť o všetkom. V spiritualite dospelého človeka má podobná otvorenosť
dôležité miesto. V duchovnej praxi sa táto schopnosť nazýva exagoreusis - isté
vyjavenie svedomia, ktoré je nevyhnutnou podmienkou k duchovnému rastu. Viacerí autori
hovoria dokonca o nevyhnutnosti každého kresťania mať niekoho, kto má duchovné skúsenosti,
komu plne dôveruje a pred kým dokáže úplne odkryť svoje vnútro. Rozlišovanie myšlienok
a hnutí duše je umenie umení, na ktoré človek uzavretý v duchovnej samote jednoducho
nestačí. Obsahom rozhovorov duchovnej otvorenosti sú teda skutočnosti týkajúce sa
našej budúcnosti, našich plánov, myšlienok, toho, čo nás vyrušuje, a práve tu je potrebná
pomoc. Doroteo z Gazy to vyjadril takto: „Jedz, podľa svojej chuti a hladu,
len mi povedz, čím sa živíš.“ Bol za krátke každodenné duchovné rozhovory.
Nebál sa, že by takéto časté rozhovory viedli k duchovnej infantilite a že by človeka
oberali o duchovnú samostatnosť. Na toto boli obyčajne všetci duchovní otcovia veľmi
citliví a hneď, ako videli u človeka dostatočne vyformované svedomie, nemali ťažkosť
stiahnuť sa. Zasahovali len vtedy, ak u neho spozorovali egoistické a pyšné tendencie
alebo zlé úmysly.
3. Dieťa charakterizuje i jeho život v prítomnosti: neplánuje
si veľa do budúcnosti a ani si veľa nepamätá. Dieťa momentálne opustí, ba priam odhodí
veci, ktoré ho zaujali, keď nájde niečo lepšie, zaujímavejšie, alebo keď sa vráti
domov mama. Takýto postoj opustenia, ba priam odhodenia nepodstatných vecí, ktoré
sú často prekážkou k dosiahnutiu vyšších hodnôt, bol v kresťanskej asketike vždy prítomný.
Vyjadruje ho i grécky výraz apotassesthai – vzdanie sa, oddelenie sa od niečoho.
Nešlo však len o odhodenie materiálnych vecí, ale o vzdanie sa všetkého, čo bolo prekážkou
duchovného rastu. Mohli to byť i nezdravé vzťahy s ľuďmi alebo vlastný myšlienkový
systém preniknutý egoizmom a túžbou po falošnej dôležitosti. Preto sa už od VI. storočia
rozlišujú tri stupne odhodenia alebo opustenia. Prvý stupeň, ktorý sa zdá najľahší,
je vzdať sa naviazanosti materiálne vecí, ktorá môžu byť prekážkou vzťahu k Bohu.
Druhý stupeň zachytáva oblasť zlých návykov a vášní, ktoré narúšajú náš vnútorný svet.
Tretia oblasť zahŕňa odstup od vlastných názorov a túžob, často poznačených hriechom.
Keď sa duchovní autori pokúšali zostručniť dôvody, prečo praktizovať zriekanie
sa vecí, zlých návykov, náruživostí a dokonca i vlastných predstáv o svojom živote,
stanovili niekoľko základných motívov:
Prvým motívom je samotný Kristus a
jeho apoštoli. On, ktorý sa vzdal seba samého, je fascinujúcim vzorom pre všetkých,
ktorí sa rozhodli zriecť sa spomínaných troch aspektov vlastnenia, a tak sa čo najviac
priblížiť k Ježišovi. Duchovní autori sú presvedčení o tom, že istý druh chudoby
pomáha človeku vnímať krásu stvorenia a Božie tajomstvá. Odporúčajú používať veci
natoľko, nakoľko pomáhajú nášmu duchovnému rastu a natoľko sa ich zriecť, nakoľko
sú prekážkou. V každom prípade však varujú pred vnútornou neslobodou a naviazanosťou
na všetko, čo nás obklopuje.
Druhým dôvodom prečo praktizovať zriekanie sa
vecí a jednoduchý životný štýl je Ježišova evanjeliová výzva k dôvere a uistenie,
že on sa postará. V dejinách cirkvi nájdeme nemálo príkladov až hrdinskej odovzdanosti
a chudoby. Nie natoľko kvôli tomu, aby niektorí ľudia posilňovali svoje vôľové vlastnosti,
ale jednoducho preto, aby sa v svojom živote presvedčili, že sa Pán postará. Išlo
o prežívanie vlastnej malosti tak, aby človek zažil na vlastnej koži Božiu veľkosť.
Nikdy nezabudnem na môjho spolužiaka počas štúdií na VŠMU, ktorý okrem dobrého finančného
zabezpečenia bol vďaka svojmu talentu i veľmi úspešný. Vedel o mne, že som veriaci,
ale nevedel to pochopiť. Raz sa mi celkom spontánne prihovoril: „Peter, načo je dobre
byť veriaci? Ja toho vášho Boha vôbec nepotrebujem.“ Vtedy som si jasne uvedomil,
ako je zážitok a skúsenosť živého Boha vzdialený od životov zabezpečených ľudí. A
práve toho sa chceli vyvarovať niektoré duchovné osobnosti a niekedy takmer až provokujúco
odmietli zabezpečenosť.
Ďalší dôvod zrieknutia sa vecí naznačuje psychológia.
Hovorí o istej psychohygiene, pre ktorú je potrebné, aby sa človek nenechal zavaliť
množstvom vecí. Viacerí autori hovoria, že ak niektorú vec nepoužívame rok, v skutočnosti
ju ani nepotrebujeme. Sv. Bazil bol dokonca presvedčený o tom, že praktizovanie životnej
striedmosti je niečo úplne prirodzené. Tvrdil to na základe pozorovania prírody, kde
si všimol, že v prírode všetko má svoj účel a cieľ. Nič nie je zbytočné, navyše, ale
všetko slúži na niečo presne určené. Človeku neprospeje, hovorí, ak má viac, ako potrebuje.
Milí priatelia, k spiritualite súčasného človeka môže v nemalej miere prispieť
i vnímavosť na svet detí. Závislosť na dospelých a schopnosť napodobňovať ich, detská
otvorenosť a schopnosť odhodiť nepotrebné môžu byť pre nás duchovné kategórie, ktoré
nám pomôžu na ceste k Bohu.