Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Deviatu nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD s názvom Slovo ako sviatosť:

V liturgii nasledujúcej nedele sa, milí priatelia, stretáme so silou slova: slova Božieho ale aj – v prenesenom zmysle – slova nášho, ľudského. Slovo je dôležité a preto treba s ním zachádzať múdro a rozvážne. Má obrovskú moc a raz vyrieknuté, nemôže sa vziať späť. V celom Svätom Písme, či už v Starom alebo v Novom zákone, slovo má obrovskú priam až bázeň vzbudzujúcu moc. Božie slovo privádza k jestvovaniu stvorenie, je oporou Izraelitov počas ich 40-ročného vandrovania po púšti a zapaľuje srdcia prorokov. Božie slovo ľudí vyzýva a pozýva, nabáda a karhá, potešuje a uzdravuje; je dynamické a verné, na ktoré sa je možné spoľahnúť. Židia žili zo slova. A nakoniec sa toto slovo, slovo Božie, v Ježišovi stáva telom a takto vstupuje do intímnej komunikácie s nami ľuďmi a v Ježišovi Kristovi je nám už k dispozícii neustále.
Táto Ježišova dispozícia byť neustále prítomným v našich životoch sa odohráva dvoma spôsobmi: ako evanjelium a ako jeho osoba. Slovo ako evanjelium je pokračovaním slova, ktoré Boh pre nás vyslovoval počas celých dejín prostredníctvom prorokov. Teraz toto slovo našlo svoj domov v Ježišovi, a Ježiš toto slovo Božie ohlasuje ako žiaden iný prorok pred ním. Ľudia, keď počuli Ježiša kázať jeho slovo žasli aj nad ním aj nad jeho slovom. Cez Ježiša Krista sa pre nás Slovo Božie stáva radostnou zvesťou. Božie slovo ako radostná zvesť má stále ten istý dynamizmus a silu, akú malo v starozákonných dobách. No v Ježišovi Kristovi je jeho sila znásobená. Toto Slovo dávnych čias prekypuje životom a otvára ľuďom horizonty. Ako hovorí apoštol Pavol ono žije (1 Sol 3, 1), zmieruje (2 Kor 5, 19) a stravuje celý život toho, v kom prebýva (1 Sol 2, 8-9).

Ježiš však nebol len vyslovovateľom Slova Božieho. On sám bol toto Slovo. Slovo v jeho prípade neznamená len evanjelium, ale aj jeho osobu. Božie slovo už tak nie je iba slovom, ktoré hovorili a vyslovovali proroci. Slovo to je prorok a prorok to je slovo. Slovo je Ježiš a Ježiš je slovo.
Túto identitu Ježišovu jeho poslucháči nepochopili hneď. Mohli by sme povedať, že v skutočnosti ju začali objavovať až kresťania nasledujúci Ježiša po jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Jej najvýraznejším formulovateľom a hlásateľom bol až apoštol a evanjelista Ján, ktorý ju vo svojich spisoch rozvíja najplnšie.
V dobe, kedy Ježiš chodil po tejto zemi, teda ešte pred jeho smrťou a zmŕtvychvstaním, ľudia ho najviac chápali nie ako Slovo–osobu, ale ako hlásateľa slova. Slova, ktoré potešuje, karhá, nabáda, povzbudzuje a hlavne Slovo, ktoré má moc. Kresťania neskorších čias spomínali na Ježišovo slovo ako na také, ktoré malo ohromnú moc, tú istú moc, ktorá je charakteristická pre Boha Hebrejov, tú istú moc, ktorá spôsobovala to, čo hovorila. Táto moc sa prejavovala rôzne, ľudia ho však zvlášť vnímali ako slovo, ktoré malo moc uzdravovať:
A práve takto vidíme Ježišovo slovo predstavené v nedeľnom evanjeliu, ako slovo ktoré uzdravuje. Evanjelista Lukáš hovorí: Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ,Choď!' – ide; inému: ,Poď sem!' – tak príde; a svojmu sluhovi: ,Urob toto!' – on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.

Tento úryvok poukazuje na ohromnú silu Ježišovho slova, ktorú pohanský stotník popisuje vojenskými termínmi. Keď veliteľ zavelí, všetci počúvnu. Podľa neho Ježiš je veliteľom síl neba a zeme, ktoré ho na slovo počúvajú. A mal pravdu. Ježiš vyriekol svoje slovo a stalo sa. Nemusel byť na mieste činu ani fyzicky prítomný. My kresťania dneška vieme túto Ježišovu moc popísať ešte aj inými termínmi, ako boli tie vojenské, ktoré použil stotník. Ježišovo slovo malo moc, ktorú neskôr od neho prevzala cirkev: moc sviatostnú. Vieme snáď všetci, čo je sviatosť: sviatosť je znak, ktorý spôsobuje to, čo naznačuje. Alebo je to viditeľný znak neviditeľnej milosti. Ježiš vyriekol svoje slovo, ľudia ho počuli svojimi ušami a toto slovo, tento vonkajší, zmyslami vnímaný a vnímateľný znak spôsobil presne to, čo Ježiš ním naznačil.

A táto sila slova, milí priatelia, pokračuje vo svojej účinnosti až dodnes. A to nielen vo sviatostiach Cirkvi. V tých samozrejme hlavne a to špeciálnym a nezastupiteľným spôsobom. Moc sviatostí nemá svoju obdobu v ničom inom a človek, ktorý ich prijíma s vierou, ako stotník v evanjeliu to vie. Lenže v prenesenom slova zmysle má takmer sviatostnú moc aj slovo naše, moje či tvoje.
V koľkých vzťahoch napríklad ľudia čakajú na naše slovo priam nástojčivo? Na slovo, ktoré má pre nich moc. Na slovo, ktoré by ich povzbudilo, na slovo, ktoré by ich potešilo, na slovo, ktoré by im ponúklo zmierenie po tom, čo sme sa dostali s nimi do konfliktu, na slovo, ktoré by im poskytlo dobrú radu, alebo ich rozveselilo, rozptýlilo či by bolo pre nich iba obyčajným prejavom toho, že sme si ich všimli, že títo ľudia nie sú pre nás iba obyčajným vzduchom. Ako často sa však takémuto slovu vyhýbame, alebo jeho vyslovenie podceňujeme, alebo ho jednoducho odmietame vysloviť!?

Nech je dôvod pre to akýkoľvek, pravdou je, že pravého Kristovho učeníka od nepravého odlíšime podľa toho, či sa pokúša v každodenných situáciách aktivovať slovo, ktoré by ľudí uzdravovalo, ktoré by ich privádzalo k životu, ktoré by ich napĺňalo novou energiou. Ježišovi nestačilo, ak jeho nasledovníci iba počúvali jeho slovo, ak s ním súhlasili, a pritom žili tak, ako predtým, keď ho ešte nepoznali. Ježiš od svojich učeníkov žiadal, aby voči jeho slovu urobili radikálny záväzok a aby podľa neho zmenili svoj život. A mala to byť zmena, ktorú by bolo možné najlepšie vidieť na vzťahoch.
Milí priatelia, Ježiš nás volá, aby sme každý jeden z nás boli vysluhovateľmi sviatosti jeho slova. Slova, ktoré za jeho pomoci spôsobí to, čo naznačí. Slovom, ktoré sa má v našom svete, v ktorom žijeme stať telom. Prečo teda nezačať už dnes?