Komentár Jozefa Kováčika: Dar Eucharistie

Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika, hovorcu KBS, s názvom: Dar Eucharistie

„Vezmite a jedzte- toto je moje telo... Vezmite a pite- toto je moja krv...“ Žijeme v dobe, v ktorej človek pachtí za senzáciami, škandálmi, zázrakmi.... „Počuli ste? Také niečo!“ Žijeme v dobe, kde „zažiť, cítiť, mať“ je povyšované nad „byť“. Možno seriózne pochybovať o skutočnosti a hodnote takýchto zážitkov.
Pre dnešného človeka sa stáva stále viac tragédiou vytesňovanie posvätna. Hoci nie je problémom takmer všetko doslova znesvätiť, túžba po posvätne pretrváva. Na určitý čas sa transformuje do túžby po senzáciách. Neskôr môže prejsť do záujmu o mágiu, či strach z toho, čomu prestáva rozumnieť. A tak nie zjavené náboženstvo, ale jeho opustenie privádzajú človeka k poverám a strachu.
To isté sa môže diať dokonca i veriacim v Cirkvi samotnej. Môže sa nám stať, že prestávame prežívať posvätno v slávení a vysluhovaní sviatostí a tak sa začneme utiekať k tomu, čo síce na prvý pohľad naplní naše city, no neskôr zostávame vyprahnutí a sklamaní. Alebo ak prestaneme prežívať tajomstvo pri svätej omši v jazyku, ktorému rozumieme, môžeme sa začať utiekať k tajomnému jazyku, ktorému nerozumieme, ako som nedávno počul múdro podotknúť jedného z otcov biskupov.

Jedným z najväčších dôkazov toho, že Boh na človeka nezabudol a nenechal ho samým, je Eucharistia. Božie Telo a Božia Krv. Živé Telo a živá Krv. Osobitne si tento fakt pripomíname pri každej svätej omši. Avšak skúsenosť dejín a schopnosť človeka profanizovať, alebo stratiť cit pre posvätno viedli Cirkev k zavedeniu Slávnosti Božieho Telo a Krvi. Bezprostredným podnetom k jeho sláveniu bol takzvaný Bolsenský zázrak. Odohral sa v roku 1263. Dodnes je zvečnený v jednej z nádherných Raffaelových fresiek vo Vatikánskych múzeách. Maliar znázornil kňaza Pleogita, ktorý vnútorne bojoval s pochybnosťami o skutočnej prítomnosti Ježiša v Oltárnej sviatosti. Bolo to hlavne dôsledkom Berengárovho bludu, ktorý reálnu prítomnosť popieral. Pleogit však v pochybnostiach zápasil. Prosil Boha, aby mu pomohol. Počas slávenia svätej omše v Bolsene, neďaleko od Orvieta, v okamihu premenenia, keď držal konsekrovanú hostiu v rukách nad kalichom, zostala hostia zrazu zakrvavená. Ukázala sa viditeľne ako živé telo, obklopená červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Celý rozrušený nebol schopný dokončiť svätú liturgiu. Krvácajúci chlieb ovinul do korporálu a aby nevzbudil pozornosť prítomných, snažil sa nenápadne prejsť do sakristie. Napriek úzkostlivej pozornosti padlo niekoľko kvapiek krvi na kamenné dlaždice. Novina dorazila okamžite k pápežovi. Pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase v Orviete, sa vydal do Bolseny. Na jeho žiadosť mu miestny biskup priniesol zázračnú Hostiu. Pápež padol na kolená a klaňal sa Eucharistickému Pánovi, ktorého krvácajúce Eucharistické Telo ležalo na korporále. Korporál sa prechováva v Orvietskej katedrále dodnes. Nasledujúci rok v auguste 1264 pápež ustanovil sviatok Kristovho Tela na počesť Najsvätejšej Sviatosti a poveril Tomáša Akvinského, aby napísal ofícium sviatku. Hymny „O Salutaris Hostia“ a „Tantum Ergo“ sú od sv. Tomáša a spievajú sa dodnes. „Vere, realiter, substantialiter“ – tak definoval výstižne Tridentský koncil prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Skutočne, reálne a podstatne. Deje sa to tzv. prepodstatnením, teda zmenou podstaty, hoci vonkajšie znaky pretrvávajú. I napriek schopnosti ľudského rozumu vysvetliť a priblížiť tajomstvo ľudsky zrozumiteľnými výrazmi zostáva podstata Eucharistie v prvom rade tajomstvom. Je zaujímavé pozorovať aj samotný fakt, že svätý Ján, keď píše o Eucharistii, použije iný výraz ako zvyšné tri Evanjeliá. Na rozdiel od Matúša, Lukáša a Marka, ktorí použijú slovo „sóma“, teda Telo, Ján použije výraz „sarx“, čo je možné preložiť ako „živé mäso“. Dôvod? Odvážny výraz použil preto, lebo prax slávenia Eucharistie i doslovné chápanie Ježišových slov „Toto je moje Telo a toto je moja Krv“, boli prijímané ako fakt, o ktorom sa nepochybuje. Obeta a zároveň hostina. Kríž i stôl. Bolesť i radosť v spoločenstve. Jedna z najťažších skúšok pre tých, ktorí chodili s Ježišom, bol okamih, keď začal hovoriť o tom, že budeme jesť jeho Telo a piť jeho Krv. A vtedy s ním mnohí prestali chodiť. Mali ho za blázna. A on napriek tomu nejde za nimi s tým, aby sa vrátili, že on to tak nemyslel...

Zaiste, Boh urobil počas dejín i viacero zázrakov. Lanciano, Ferrara, Florencia, Orvieto, Siena, Cascia a mnohé ďalšie. Zázraky, ktoré Boh ponúka sú však pomocnou rukou. Nikdy nie ako znásilňovanie či nútenie ku viere. Boh robí zázraky len tam, kde už aspoň minimálna viera existuje, aby ju posilnil. Nie preto, aby človeku vzal možnosť slobodného rozhodnutia.
Možno sa tak i nám počas premenenia, keď si uvedomíme skutočnú Božiu prítomnosť, môže stať, že potichu povieme: „Ježišu, aký zázrak budeš musieť ešte urobiť, aby sme Ti uverili?“...