Cirkev by nemala ovládať triumfálnosť, ale pokora – z rannej homílie Svätého Otca

Triumfalizmus Cirkev brzdí a je pokušením kresťanstva bez kríža. Cirkev by však mala byť pokorná. Takto sa ráno prihovoril pápež František zamestnancom Governatorátu Mestského štátu Vatikán v homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty. Dnešné evanjelium hovorí o Ježišovi, ktorý spolu s učeníkmi vystúpil do Jeruzalema a hovoril im o svojom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. Ako povedal Svätý Otec, takáto je aj cesta viery. Učeníci majú iné plány, chcú si vykonať iba polovičnú púť. Podľa nich je lepšie zastaviť sa. Diskutujú medzi sebou o tom, ako „usporiadať Cirkev, ako usporiadať spasenie“. A tak Ján a Jakub prosia Ježiša, aby mohli sedieť v jeho sláve, jeden po jeho pravici, druhý po jeho ľavici. Vyvolávajú tak medzi ďalšími diskusiu o tom, kto je v Cirkvi najdôležitejší.
„Pokušenie učeníkov bolo rovnaké ako Ježišovo na púšti, keď za ním prišiel diabol, aby mu navrhol inú cestu,“ hovorí Svätý Otec. Prirovnal ho k parašutistovi, ktorý sa ukáže pred ľuďmi bez padáka a zoskočí, aby všetci videli tento „rýchly zázrak. A vykúpenie je zrazu na svete“. Ale výber tejto cesty by bol polovičný, bol by to výber bez kríža.
Rovnaké bolo aj pokušenie Petra, keď v prvej chvíli neprijal Ježišovo utrpenie. „Je to pokušenie kresťanstva bez kríža, kresťanstvo na pol ceste.“ Existuje však aj ďalšie: „kresťanstvo s krížom, ale bez Ježiša“. Takéto pokušenie, ktoré nás láka byť kresťanmi iba na pol ceste, takými, ktorí nechcú prísť tam, kde si to Otec želá, je „pokušením triumfalizmu“. „Chceme víťazstvo hneď, bez toho, aby sme nasledovali kríž, víťazstvo svetské, rozumné,“ tvrdí pápež František a dodáva:

„Triumfalizmus v Cirkvi Cirkev brzdí. Triumfalizmus medzi kresťanmi brzdí kresťanov. V takomto prípade ide o Cirkev triumfálnu, Cirkev na pol ceste, Cirkev, ktorá je šťastná tak, ako je, dobre usporiadaná. So všetkými úradmi, keď je všetko v poriadku, všetko pekné. Je to tak? Pôsobivé! Ale je to Cirkev, ktorá popiera mučeníkov, pretože nevie, že Cirkev potrebuje mučeníkov na krížovej ceste. Cirkev, ktorá myslí iba na víťazstvá, úspechy, ktorá nepozná Ježišovo pravidlo: pravidlo triumfu cez neúspech, ľudské zlyhanie, neúspech kríža. A to je práve to pokušenie, ktoré v sebe máme všetci.“

Svätý Otec potom hovorí o svojej skúsenosti s Božou milosťou:

„Pamätám si, že raz som prechádzal temnou chvíľou môjho duchovného života a prosil som Pána o milosť. Potom som išiel dávať duchovné cvičenia rehoľným sestrám a v posledný deň sa spovedali. Prišla sa vyspovedať aj jedna staršia sestra, mala viac ako 80 rokov, ale jasné oči, doslova žiarili: bola to Božia žena. Potom na konci som v nej videl Božiu ženu natoľko, že som jej povedal: ,Sestra, ako pokánie, modlite sa za mňa, pretože potrebujem milosť, dobre? Ak o ňu požiadate Pána vy, určite mi ju dá.‘ Nachvíľku sa zastavila, akoby sa modlila a povedala mi nasledovné: ,Je isté, že vám Pán dá milosť, ale nepochybujte: svojim vlastným božským spôsobom.‘ Toto ma veľmi potešilo. Počuť, že Pán nám dá vždy to, o čo prosíme, ale svojim božským spôsobom. A božský spôsob znamená až do samého konca. Božský spôsobom zahŕňa kríž, nie pre nejaký masochizmus, to nie! Ale pre lásku. Pre lásku až do samého konca.“

V závere vyslovil pápež František nasledovnú modlitbu:

„Prosme Pána o milosť, aby sme neboli Cirkvou na pol ceste, Cirkvou triumfálnou, veľkých úspechov, ale aby sme boli Cirkvou pokornou, ktorá kráča rozhodne, ako Ježiš. Napred, napred a napred. O srdce otvorené vôli Otca, ako Ježišovo. Prosme o túto milosť.“ – mf –