Z homílie pápeža: Kultúra pohodlia a očarenie dočasnosťou odvádzajú od Ježiša

Ak chceme nasledovať Ježiša, musíme sa vzdať kultúry blahobytu a čara dočasnosti – poznamenal pápež František vo svojej homílii počas dnešnej rannej svätej omše. Zdôraznil, že je nevyhnutné urobiť si spytovanie svedomia ohľadom bohatstva, ktoré nám bráni priblížiť sa k Ježišovi. Na svätej omši v Dome sv. Marty, koncelebrovanej kardinálom Philippem Barbarinom, arcibiskupom Lyonu, sa zúčastnili zamestnanci Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na čele s jej predsedom Mons. Zygmuntom Zimowskim, a skupina pracovníkov ekonomického oddelenia Governatorátu.

Ježiš žiada od mladíka, aby rozdal všetko svoje bohatstvo a nasledoval ho, ale on odchádza zarmútený. Svätý Otec sa teda v homílii pozastavil pri epizóde predstavenej v dnešnom evanjeliu a zdôraznil, že bohatstvo, to čo vlastníme, je prekážkou, neuľahčuje cestu do Božieho kráľovstva. A každý z nás má svoje bohatstvo, dodal. Stále je niečo, čo nám bráni ísť bližšie k Ježišovi. Je potrebné nájsť to. Všetci si musíme urobiť spytovanie svedomia o tom, čo je tým našim bohatstvom, majetkom, ktorý vlastníme, a ktorý nám bráni priblížiť sa na ceste života k Ježišovi. Pápež František následne uviedol dvojaké kultúrne bohatstvo: Po prvé, kultúra blahobytu, kultúra pohodlia, ktorá nás robí málo odvážnymi, lenivými a sebeckými. Blahobyt nás ochromuje, je to isté znecitlivenie, anestéza, povedal.

„Nie, nie viac ako jedno dieťa, pretože nebudeme môcť ísť na dovolenku, nebudeme môcť cestovať, nebudeme si môcť kúpiť dom. Je dobré nasledovať Pána, ale iba do istej miery. To je to, čo vytvára náš blahobyt: všetci dobre vieme, ako je to s blahobytom, zbavuje nás odvahy, pevnej odvahy ísť bližšie k
Ježišovi. Toto je prvé bohatstvo našej dnešnej kultúry, kultúry blahobytu.“

Potom existuje ešte iné bohatstvo našej kultúry, bohatstvo, ktoré nám bráni kráčať bližšie za Ježišom: je to očarenie dočasnosťou. Sme zamilovaní do časnosti. Definitívne, konečné ponuky, ktoré nám dáva Ježiš, sa nám nepáčia. Dočasnosť sa nám páči, pretože máme strach z Božieho času, z toho, čo príde, čo je definitívne:
„On je Pánom času, my sme pánmi tohto okamihu. Prečo? Pretože tu a teraz sme pánmi, potiaľto nasledujem Pána, potom uvidím... Počul som jedného, čo sa chcel stať kňazom, ale na desať rokov, nie viac... Koľko párov uzatvára manželstvo – hoci to nepovedia nahlas, iba vo svojom srdci – na čas, kým potrvá láska, potom uvidíme. Vychutnanie si dočasnosti: toto je ďalšie naše bohatstvo. Musíme byť pánmi času, našej malej súčasnosti. Tieto dva poklady sú tie, ktoré nám bránia ísť dopredu. Myslím na mnohých mužov a ženy, ktorí opustili svoju vlasť a išli ako misionári na celý život: toto je definitívne!“

Ale myslím aj na mnoho mužov a žien, pokračoval Svätý Otec, ktorí opustili svoje domovy, aby uzavreli manželstvo na celý život, toto je nasledovanie Ježiša z blízka! Toto je definitívne! Dočasnosť, zopakoval pápež, nie je nasledovaním Ježiša, je našim teritóriom.
„Zoči-voči pozvaniu Ježiša, zoči-voči týmto dvom bohatstvám našej kultúry uvažujme nad učeníkmi, ktorí boli zmätení. Aj my môžeme byť rozrušení týmto prejavom Ježiša. Keď Ježiš niečo vysvetlil, boli ešte viac prekvapení. Prosme Pána, aby nám dal odvahu k napredovaniu, aby sme sa zriekli tejto kultúry pohodlia s nádejou v koniec cesty, kde nás čaká on. Nie s malou nádejou prítomnosti, ktorá nemá trvania.“ –jk-