Pokoj nadovšetko

32. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Pokoj nadovšetko. Podľa knihy Johna O´Mellyho „Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile“ ju pripravil Jaroslav Mudroň SJ:

„A tu vrcholí naše posolstvo; spočiatku formulované negatívne. Počúvate naše slovo, ktoré nemôže byť bez vážnosti a oficiálnosti: Nie viac jedni proti druhým! Nie viac! Už nikdy viac! Hlavne pre tento cieľ vznikla Organizácia spojených národov: „Proti vojne a za pokoj!“ Počujte jasné slová veľkej osobnosti – nebohého Johna Kennedyho, ktorý pred štyrmi rokmi vyhlásil: „Alebo ľudstvo urobí koniec vojne, alebo vojna prinesie koniec ľudstvu.“ Netreba mnoho slov... stačí si spomenúť na krv miliónov ľudí, na nespočetné a neslýchané utrpenia, bezvýznamné masakry a hrôzostrašné pustošenie, kvôli ktorým bol potvrdený tento pakt, ktorý vás teraz zjednocuje a ktorý pod prísahou musí zmeniť budúcnosť dejín sveta. Nikdy viac vojna, nikdy viac vojna! Pokoj, pokoj musí usmerňovať osudy národov a celého ľudstva!“
Tieto rázne slová pápeža Pavla VI. zazneli v pondelok 4. októbra 1965 v sídle OSN v New Yorku. Pred dvetisíc dvesto zástupcami sto sedemnástich štátov vystúpil pápež nielen vo svojom mene, ale tiež v mene prebiehajúceho koncilu a v mene všetkých katolíkov a kresťanov. Jeho návštevu najväčšej svetovej organizácie môžeme však tiež nazvať „bleskovou“, keďže už na druhý deň popoludní sedel v Bazilike sv. Petra pred koncilovými otcami a referoval im o svojej ceste v zámorí.
„Ďakujeme Bohu, drahí bratia, že nám dovolil priniesť posolstvo pokoja a, môžeme to tak povedať, pre všetkých ľudí... Uvedomujeme si však, že toto poslanie zaväzuje... Veď viete, že slová posolstva zaväzujú najmä tých, ktorí posolstvo hlásajú... Zo skutočnosti, že sme hlásali pokoj, teda vyplýva vážny dôsledok. Katolícka cirkev prijala ešte väčší záväzok slúžiť v záujme pokoja.“
Pápežova cesta a posolstvo mieru zapadalo do rámca koncilových rokovaní. V tom čase biskupi a preláti zídení na koncile pojednávali o dokumente s názvom Cirkev v dnešnom svete. A dokonca, deň po návrate Pavla VI. prišiel rad na kapitolu O ľudskom spoločenstve a o podporovaní mieru.

Úsilie o pokoj či mier medzi národmi sa zdal byť samozrejmou požiadavkou pre ľudí, ktorí mali v živej pamäti hrôzy posledných dvoch svetových vojen. Problém však nastal, keď sa začalo diskutovať o oprávnenosti vyrábať a vlastniť atómové zbrane. Táto téma už odznela na koncile. Pred rokom, v novembri 1964 sa k tejto navrhovanej, v poradí piatej kapitole vyjadrilo osem biskupov. „Čo očakáva ľudstvo od tejto predlohy?“ – pýtal sa parížsky kardinál Feltin a odpovedal: „Ľudia chcú, aby bola odsúdená moderná atómová vojna ako aj výroba atómových zbraní. Treba žiadať odzbrojenie – postupné, obojstranné a kontrolované... Peniaze, ktoré sa získajú, keď sa nebudú vyrábať zbrane, treba použiť na pomoc krajinám na ceste rozvoja.“ Iný francúzsky biskup, Ancel z Lyonu, však upozornil na vznikajúce protirečenie týchto úvah. Návrh dokumentu zakazuje atómové zbrane, ale schvaľuje povinnosť brániť sa proti agresii útočníka. To je však nemožné bez vlastnenia atómových zbraní, ktoré môžu účinne odstrašiť nepriateľa. Washingtonský biskup Hannan rovnako vtedy pripomenul tradičnú náuku Cirkvi o spravodlivej vojne, ktorá v dnešných podmienkach bez moderných zbraní by bola čisto iluzórna. A zasa anglický arcibiskup Beck z Liverpoola k tomu dodal: „Ozajstný pokoj má byť vybudovaný na dôvere a priateľstve, ale stále lepší je pokoj postavený na rovnováhe síl než vojna, spôsobená porušením tejto rovnováhy.“

Skoro ojedinelý hlas, nepripúšťajúci nijaké kompromisy v tejto otázke, patril libanonskému patriarchovi Maximosovi IV. Tento patriarcha videl v odsúdení každej formy nukleárneho zbrojenia odvážne zvolanie proti mocným tohto sveta – podobne, ako tomu bolo v prípade Jána Krstiteľa zočivoči Herodesovi. No komisia pripravujúca dokument Cirkev v dnešnom svete si takúto radikálnosť Jána Krstiteľa nezvolila a do ďalšieho koncilového obdobia pridala do textu poznámku, že vyrábanie atómových zbraní za účelom odstrašenia nepriateľa je prípustné.
Jednako táto formulácia po necelom roku a v kontexte pápežovho posolstva mieru na pôde OSN budila v mnohých koncilových otcoch rozpaky. „Už nestačí klasické rozlišovanie medzi spravodlivou a nespravodlivou vojnou!“ Vyhlásil francúzsky kardinál Liénart: „Utiekanie sa k zbraniam je dovolené, aby sa nastolila spravodlivosť. Ale ako je možné dosiahnuť tento cieľ nehumánnymi prostriedkami? V dnešných podmienkach nemôžu viac ľudia používať zbrane na obranu svojich práv. Naopak musia odstrániť nespravodlivosť vedúcu k vojnám pomocou spravodlivých činov a opravdivého bratstva.“
Podľa benediktína Doma Butlera väzí ťažkosť podporovania mieru v prílišnom národnom cítení. Láska k vlasti je síce krásna vec, ale koncil a Cirkev majú oveľa širší rozmer, ktorý nás pobáda predstaviť všeobecne platné morálne zásady. Koncil má na výber buď celú túto problematiku nateraz premlčať alebo jasne vyhlásiť, že akýkoľvek úmysel použiť atómové zbrane – hoci aj podmienečne a na zastrašovanie – je morálnym zločinom.

Najväčším prekvapením tri dni trvajúcej diskusie bola výzva k pokoju zo strany kardinála Ottavianiho. Jeho „kolegovia“, s ktorými sa počas koncilu delil o názory, pripúšťali spravodlivú vojnu aj v dnešných podmienkach. Nahlas to pred koncilovým zhromaždením vyhlásil taliansky kardinál Carli, podľa ktorého koncilový dokument upiera občianskym autoritám ich prirodzené právo na obranu a na povinnú vojenskú službu. Bolo samozrejme, že kardinál Ottaviani, ktorý doteraz kritizoval všetky koncilové návrhy, prednesie argumenty v podobnom duchu. Avšak už len jeho prvé vyhlásenie zdvihlo všetkých zo sedadiel: „Bellum esse omnimo interdicendum“ – „Vojna by mala byť celkom zakázaná. Mnohí otcovia to vynikajúco vyjadrili a ja sa pod to všetko podpisujem.“ To boli jeho úvodné slová, po ktorých obrátil pozornosť na výchovu detí a mládeže. Títo najmenší musia byť ušetrení od násilia a krvavých konfliktov. Potom kardinál rad radom vymenúval negatíva vojen v každej podobe: ideologické súperenia, komunistické prevraty, teroristické sabotáže atd. Svoje úvahy pritom podoprel teologickým učením sv. Tomáša a posolstvom pápeža Pia XII z roku 1941. Inšpiráciou jeho príhovoru bol zjavne sám pápež Pavol VI., ktorého nezabudol spomenúť: „Nakoniec, vojny sa musia stať spomienkou na minulosť. Slová Pavla VI. v New Yorku a následne v tomto chráme by mali byť zapísané do sŕdc ľudí a mladých. Koncil by mal vyjadriť túžbu, aby všetky národy sveta tvorili jedinú svetovú „re-pubilku“, t.j. „vec verejnú“, ktorá presahuje národnostné podiely, dokiaľ sa neuskutoční Kristov pokoj v Kristovom kráľovstve.“ Koncilové zhromaždenie nato prepuklo v mohutný potlesk, podobný tomu, aký pred troma dňami venovalo Pavlovi VI. za dar mierotvornej misie pre pokoncilovú Cirkev.