Pápež František: Cirkev potrebuje kresťanov radikálnych, ktorí sa neboja „vyrušovať“ z pohodlia

Cirkev veľmi potrebuje apoštolskú horlivosť, ktorá nás poháňa vpred v ohlasovaní Ježiša. Toto konštatovanie vyslovil pápež František dnes ráno v homílii svätej omše v Dome sv. Marty. Poukázal na tzv. sviatočných kresťanov bez odvahy, ktorým stačia kompromisy. Eucharistiu koncelebrovali kardinál Peter Turkson a Mons. Mario Toso, predseda a sekretár Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a zúčastnila sa na nej skupina zamestnancov tohto dikastéria, ako aj skupina zamestnancov Vatikánskeho rozhlasu.

Celý Pavlov život bol bojom na otvorenom poli, životom s množstvom skúšok – povedal Svätý Otec vo svojej homílii, zameranej na Apoštola národov, ktorý prechádza svojím životom od prenasledovania k prenasledovaniu, ale nenechal sa odradiť. Pavlov osud je životným osudom s mnohými krížmi, ale on pokračuje ďalej, pozerajúc na Pána ide v pred:

„Pavol otravuje: je to človek, ktorý svojimi kázňami, svojou prácou, svojimi postojmi prekáža, pretože skutočne ohlasuje Ježiša Krista a ohlasovanie Ježiša Krista ruší naše pohodlie, mnohoraké naše pohodlné návyky – aj kresťanské, však? Pán chce, aby sme vždy išli ďalej... Aby sme nehľadali útočisko v pokojnom pohodlnom živote, v starých zabehaných spôsoboch. Pavol takto ohlasujúc Pána je na obtiaž, ruší. Ale on išiel ďalej, pretože mal v sebe tento významný postoj kresťana, ktorým je apoštolská horlivosť. Mal svoje apoštolské nasadenie, zápal. Nebol človekom kompromisov. Nie! Pravda: vpred! Ohlasovanie Ježiša Krista: vpred!“

Samozrejme, ako poznamenal pápež, sv. Pavol bol ohnivým mužom. Ale to nie je len o jeho temperamente. Bol to Pán, ktorý ho zapojil do tohto zápasu. Naozaj, bol to Pán, ktorý ho pobádal ísť ďalej, aby svedčil aj v Ríme:

„Mimochodom, páči sa mi, že Pán sa stará o túto diecézu až doteraz... Sme privilegovaní! Apoštolská horlivosť nie je akýmsi nadšením pre získanie moci, či preto, aby sme niečo mali. Je to niečo, čo prichádza zvnútra, čo ten istý Pán chce od nás: Kresťana s apoštolskou horlivosťou. A odkiaľ prichádza táto apoštolská horlivosť? Vychádza z poznania Ježiša Krista. Pavol našiel Ježiša Krista, stretol sa s ním, ale nepoznal ho intelektuálne, vedecky – to je dôležité, pretože to môže pomôcť nám – ale prvotným poznaním, ktorým je poznanie srdcom, teda z osobného stretnutia.“

To je to, čo pobáda Pavla, aby šiel ďalej hlásať Ježiša, vždy, za akýchkoľvek okolností. Je to vždy s problémami, ale nie s problémami pre problémy, ale kvôli Ježišovi. Pri ohlasovaní Ježiša sú dôsledky takéto. Apoštolská horlivosť, zdôraznil Svätý Otec, môže byť chápaná iba v atmosfére lásky. Apoštolský zápal je niečo čudné, duchovné bláznovstvo, zdravé bláznovstvo. A Pavol bol takto zdravo pochabý. Svätý Otec vyzval prítomných prosiť Ducha Svätého, aby nám dal podrásť v apoštolskej horlivosti, ktorá by nemala patriť len misionárom. Na druhej strane varoval pred vlažnými kresťanmi v Cirkvi, ktorí necítia potrebu napredovať:

„Existujú aj tzv. sviatoční kresťania, však? Ktorí sú vzdelaní, dokonca veľmi dobre, ale nevedia byť synmi a dcérami Cirkvi, ktorí s nadšením ohlasujú. Dnes si môžeme prosiť od Ducha Svätého túto apoštolskú horlivosť pre všetkých z nás, aby nám dal milosť byť dokonca nepríjemnými tam, kde je to príliš pohodlné v Cirkvi, milosť ísť na perifériu. Cirkev toto veľmi potrebuje! Nielen v
ďalekých krajinách, v mladých cirkvách, medzi národmi, ktoré ešte nepoznajú Ježiša Krista, ale aj tu v meste je potrebné takéto ohlasovanie Ježiša Krista. Takže vyprosujme si od Ducha Svätého túto milosť apoštolskej horlivosti: byť kresťanmi s apoštolskou odvahou. A ak budeme vyrušovať, nech je zato zvelebený Pán. Do toho, ako hovorí Pán Pavlovi: Vpred s odvahou!“ -jk-