Komentár Mons. Mariána Gavendu: Mlčí či nemlčí?

Štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda:
Čo si Cirkev myslí...., čo Cirkev robí...?, prečo Cirkev hovorí?, prečo Cirkev mlčí...? – otázky, ktorými bombardujú inštitúciu Cirkvi i bežných veriacich médiá i ľudia, ktorí nemajú možnosť vytvoriť si na vec iný názor než ten, čo prijali za svoj z bohatej ponuky fastfoodových názorových polotovarov. Obyčajne namiesto odpovede na konkrétnu otázku odpovedám rabínsky protiotázkou: a čo je to podľa vás Cirkev? Keď je čas, pripomeniem, že Cirkev ako inštitúcia má svoj názor vyjadrený na toľké oblasti súčasného života vo svojom magistériu i v prejavoch pápežov, ktorí celé desaťročia veľmi jasne pomenúvajú, povzbudzujú i odsudzujú najzávažnejšie udalosti súčasného svetového a nie iba náboženského diania. Keď ide o názory a postoje Cirkvi – sú to aj názory a postoje vyše 5 tisíc biskupov a 780 tisíc kňazov, keď ide o reagovanie na rozmanité potreby ľudí, tak je to napríklad vyše 70 tisíc materských škôl, 93 tisíc základných škôl s 31 miliónmi žiakov, vyše 10 tisíc sirotincov a 5 300 nemocníc. V zozname by sa dalo dlho pokračovať. To Cirkev myslí, to Cirkev robí... Nevie to, žiaľ, ani väčšina samotných veriacich, ktorí majú zo svojej Cirkvi akýsi komplex menejcennosti. Netreba zakrývať chyby a nedostatky, treba len poznať aj to dobré, čo tiež nechýba.

Často sa Cirkvi vyčíta povestné „mlčanie“ cez Druhú svetovú vojnu, o ktorom by sa tiež dalo polemizovať. Isté je, že cez prebiehajúcu „tretiu svetovú vojnu“, ktorá nadobúda rozmery radikálnej genocídy, Cirkev nemlčí. To jej nemôžu zabudnúť a nezabúdajú vyčítať práve tí, čo jej najhlasnejšie vyčítajú mlčanie v minulosti. Celkom isto k najpálčivejším problémom súčasnej civilizácie patrí ideológia „genders“, skrývajúca sa pod zahmlievajúci názov „rodovej rovnosti“ a boja za jej nastolenie. Zjednodušene povedané, ide o svetovo organizovanú vzburu proti samotnej prirodzenosti človeka, proti jeho ľudskej jedinečnosti, proti nemu samému. Žiadne konšpiračné teórie, stačí pozorovať s akou rafinovanosťou a neúprosnosťou sa presadzuje v jednotlivých parlamentoch, zavádza do škôl, podsúva cez médiá. Cirkev ako taká nemlčí, odhaľuje, pomenováva, vysvetľuje i varuje. Že nepočuť jej hlas je dané aj tým, že ju nepočúvajú ani tí, čo by ju počúvať mali, ba ani tí, čo by mali v jej mene hovoriť.

Koncom apríla sa napríklad konala v Bratislave medzinárodná konferencia o pohľade Katolíckej cirkvi práve na rodovú rovnosť s veľmi kompetentným zastúpením, ako Mons. Ignacio Carrasco de Paula, predseda Pápežskej akadémie pre život, či sekretár Pápežskej rady pre rodinu Mons. Jean Lafitte. Z fundovaných prednášok vyplynuli závery, ktoré, ak ich človek domyslí, sú alarmujúce: ideológia gender predstavuje najhroznejší útok proti samotnej ľudskosti, je „horšia ako obávaná atómová katastrofa, horšia ako nezastaviteľná vírusová infekcia, horšia ako potopa sveta. Táto ideológia úplne potiera ideu prirodzenosti a prirodzenej identity človeka, čím ohrozuje korene rodiny a počatia, základné prvky na ktorých stojí akýkoľvek antropologický a sociálny systém,“ zhrnul Mons. Carrasco. V ideológii gender – ktorá sa stáva oficiálnym nanúteným svetonázorom, veď kto by tu nevidel silné paralely s metódami násilného zavádzania marxistického obrazu sveta a spôsobu života?! – nie je sexualita, mužskosť či ženskosť považovaná za základnú charakteristiku jednotlivca, ale za výsledok jeho momentálneho subjektívneho rozhodnutia, ako sa práve „chcem cítiť“. Obhajovať rôznosť medzi mužom a ženou sa stáva útokom na rodovú rovnosť a postupne aj trestným činom. Táto ideológia nemá nič spoločné ani s oprávneným bojom za rovnaké práva, dôstojnosť, pracovné príležitosti či spoločenské postavenie žien, ani o uznanie dôstojnosti a rovnakých práv homosexuálne orientovaných osôb, tieto témy ideológia gender zneužíva pre svoje ciele, v ktorých jej ide o vytvorenie „unisex“ bytosti.

Zjednodušenia sú vždy riskantné. Je však nevyhnutné veľmi jednoducho a jasne o týchto témach hovoriť. Práve zdanlivá vedeckosť a pojmová zamotanosť totiž patrí k jednej zo stratégií tejto doposiaľ najničivejšej ideológie. Je celkom isté, že ak by ľudia poznali podstatu tohto úsilia o vytvorenie úplne nového typu človeka, väčšina z nich, veriacich i neveriacich, by ju úprimne vysmiala a radikálne odmietla. Ak sa má podľa tohto modelu žena plne realizovať len pod podmienkou, že odmietne svoju ženskosť a muž zas mužskosť a vzťah k žene ako k žene, kto by s takým ponímaním fakticky súhlasil?! Že logicky uvažujúc ide o absurdný hazard s budúcnosťou civilizácie a z duchovného hľadiska o najradikálnejšie vzburu proti Bohu - Stvoriteľovi, teda o niečo démonicky zlé a neľudské, niet pochýb. Ak sa Cirkvi vyčíta niekdajšie tmárstvo tak v tejto totálnej tme zostáva takmer jediným svetlom.
Na bratislavskej konferencii odzneli pred pár dňami silné argumenty, vážne závery. V rýchlom toku nových správ sa na ňu už teraz takmer zabudlo. Práve toto je na celej situácii asi najviac alarmujúce. Cirkev ako taká nemlčí. Ako dokážu aspoň kňazi a katolícke médiá rozmeniť na drobné napríklad argumenty tejto konferencie, to je ukazovateľom, či sme alebo nie sme umlčanou - teda suchou - alebo živou ratolesťou hovoriacej Cirkvi.