Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Šiestu nedeľu vo veľkonočnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 6. veľkonočnú nedeľu s názvom: Pokoj Kristov verzus pokoj sveta

Pri bráne istého mesta sedí starý muž a víta prichádzajúcich. Blíži sa istý cudzinec a pýta sa: „Akí ľudia žijú v tomto meste, dobrí alebo zlí?“ „Takí, akí žili v meste z ktorého prichádzaš“, odpovedá starec. „V mojom predchádzajúcom meste boli len samí dobrí ľudia. Boli láskaví, milí, pomáhali si jeden druhému. Bola radosť tam žiť,“ odpovedá cudzinec. „Môžem ti teda naisto zaručiť, že ľudia v tomto meste budú takí istí. Iba dobrí, milí a láskaví“, odpovedal starec.
Vtom sa približuje ďalší človek. „Akí ľudia žijú v tomto meste?“ pýta sa aj on starca. „Takí, akí žili v meste, v ktorom si žil doteraz“, odpovedá starec. „No to vám teda ďakujem. Ľudia v mojom predchádzajúcom meste boli hrozní. Na nevydržanie. Som rád, že som odtiaľ preč. Sama zloba, neochota, nežičlivosť, závisť.“ „Myslím, že ľudia v tomto meste nebudú o nič lepší,“ hovorí starec.
Aj keď tento príbeh je veľmi zjednodušený, myšlienka, ktorú nám podáva je jasná. Svet a ľudia okolo nás sú takí, akí sme my. Ak my v sebe nosíme pokoj, potom ho budeme nachádzať všade, kde prídeme. Ak my sami nemáme pokoj vo svojom srdci, potom ho nenájdeme nikde okolo seba.
A to je aj pointa reči Ježišovej o jeho pokoji z evanjeliu nasledujúcej nedele: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ Ježiš tu porovnáva pokoj, ktorý dáva on s pokojom, ktorý dáva svet. Pritom zdôrazňuje, že jeho pokoj nie je taký, akým je pokoj sveta. Nehovorí, že jeho pokoj je lepší, ako pokoj sveta. Hovorí iba, že jeho pokoj je iný. Či lepší, to necháva na nás, aby sme si ich my sami porovnali a posúdili. V čom spočíva rozdiel medzi nimi? Najlepšia odpoveď je snáď táto: pokoj sveta je pokojom zvonka, pokoj Kristov je naopak pokojom zvnútra. Inými slovami: pokoj sveta sa snaží o zmenu a správne naaranžovanie vecí, prostredia a ľudí okolo nás. Chce ich dať do takej podoby a polohy, aby nás obšťastňovali a uspokojovali. No pokoj Kristov sa snaží o uspokojenie nás samých, nášho vlastného nepokojného srdca. Ak je moje srdce v pokoji, potom ma nič na svete nedokáže z pokoja vyviesť.

Niektorí by si toto tvrdenie mohli vysvetliť ako odporúčanie k pasivite: k pasívnemu a odovzdanému prijímaniu všetkých situácií nášho života, k tomu, aby sme sa bezvýhradne a sústavne podrobovali vôli ľudí okolo nás a osudu. Takéto vysvetlenie by však nebolo pravdivé. Ide tu skorej o poznanie hraníc našej vlastnej snahy o zmenu situácie, v ktorej sa nachádzame.
Toto poznanie hraníc pekne vyjadruje tzv. Modlitba Serenity. Jej autor je neznámy, niektorí ju pripisujú sv. Františkovi Assiskému, iní sv. Terézii Avilskej alebo teológovi Reinholdovi Niebuhrovi. Nech je jej autor ktokoľvek, pravdou je, že snáď najlepšie vyjadruje to, čo mal na mysli Ježiš v nedeľnom evanjeliu. Jeho slová o pokoji nielen ďalej vysvetľuje, ale ich rozmieňa aj na drobné a ponúka konkrétny návod, ako ich žiť v každodennom živote. Preto sa pozrime na túto modlitbu zbližša, hlavne na jej prvú časť. Na záver si ju predstavíme celú aj s časťou, ktorá je menej známa. Modlitba Serenity (čiže vnútornej spokojnosti a vyrovnanosti) znie takto:

Bože, daj mi ochotu prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť,
daj mi odvahu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť,
avšak daj mi múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých.

Prvá časť modlitby sa týka BEZMOCNOSTI A PRIJATIA. Uznať si svoju bezmocnosť a prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť znamená modliť sa za dar kapitulácie pred svojimi ohraničenými schopnosťami. Nesnažiť sa o zmenu nezmeniteľného. Byť realistom aj v odhade svojich schopností, aj ohľadom situácie v ktorej sa nachádzam. Mnohí ľudia sa zničili presne v tom, že si neboli schopní uznať, že nemajú na to, aby ďalej bojovali a svoj boj vyhrali. Zložiť zbrane však neznamená byť porazeným. Znamená to vložiť sa do rúk toho, ktorý je silnejší, ako som ja. Vložiť sa do rúk Božích. Kde ja nevládzem, tam prichádza On. Znamená to uznať, že sú aj iné riešenia, ako sú tie moje. Prijať veci, ľudí, udalosti, seba samého také, aké to celé je, je veľkou vecou. Je to priam revolúcia, ktorá je do duše človeka schopná priviesť pokoj prúdom.
Ide tu napríklad o prijatie nevyliečiteľnej choroby, smrti niekoho blízkeho, straty majetku či inej hmotnej veci, neúspechu v nejakej dôležitej snahe, o prijatie nejakého svojho vlastného handicapu, o prijatie spolužitia s nejakým nemožným človekom.

Druhá časť modlitby je zameraná na OCHOTU A ODVAHU. Nie všetko, čo na nás v našom živote prichádza, musíme bezmocne prijať. Sú situácie, v ktorých musíme zapojiť svoje sily a dostať zo seba to najlepšie, čo sa vo nás nachádza. Vzdať sa predčasne, by bolo zbabelosťou. Bol by to útek z bojiska. Zbabelý útek z bojiska neprináša do mojej duše pokoj. Naopak, človeku spôsobuje výčitky, že nevykonal maximum toho, čo mohol vykonať. Ak ma napríklad bolí zub, bolo by nerozumné ostať celé týždne v bolestiach, namiesto toho, aby som šiel k zubárovi. Ale ak mi zomrelo dieťa, treba vzdať nádeje, že ho privediem naspäť k životu. Situáciu treba jednoducho prijať a prosiť Boha o pomoc naučiť sa s ňou žiť.
Nie je však jednoduché spoznať kedy je na mieste prijatie a kedy čin. Nie je to jednoduché, ak to robíme iba my sami. Boh nám však prichádza na pomoc aj tu. Vieme, že to robí svojím Duchom. Ak ho v modlitbe prosíme o poznanie toho, čo máme práve teraz v tejto chvíli vykonať, to poznanie nám určite príde. Duch Svätý, ktorý nám pomáha rozpoznávať, niekedy priamo niekedy cez iných ľudí, nám zaručene príde na pomoc, keď jeho pomoc najviac potrebujeme. Výsledkom tohto procesu nemôže byť nič iné, iba pokoj. Pokoj v srdci, uprostred nepokojných situácií. Pokoj hlboký, pokoj ktorý svet dať nemôže, pokoj ktorý je darom Kristovým.

Pomodlime sa, milí priatelia, Modlitbu Serenity ešte raz a to celú, aj s časťou, ktorá je menej známa:

Bože, daj ochotu prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť;
daj mi odvahu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť,
avšak daj mi múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých.
Daj, aby som žil naraz iba jeden deň;
vychutnával naraz iba jeden okamih;
a prijímal ťažkosti svojho života ako cestičku k pokoju.
Aby som prijímal tento hriešny svet tak ako On:
taký, akým je a nie taký, akým by som si ho ja želal mať.
Aby som dôveroval, že On má moc zmeniť všetko na dobré,
avšak iba za podmienky, že ja sa poddám jeho vôli.
Toto všetko preto, aby som sa stal primerane šťastným v tomto živote
a neobmedzene šťastným spolu s ním v živote nasledujúcom. Amen.