Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Piatu nedeľu vo veľkonočnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 5. veľkonočnú nedeľu s názvom O povzbudzovaní:

Milí priatelia, Božie Slovo nasledujúcej, Piatej Veľkonočnej nedele, nám v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov predstavuje muža, pri ktorom sa oplatí zastaviť. Jeho meno je Barnabáš. Kdekoľvek sa Barnabáš v Písme objaví, všade chváli, povzbudzuje a utešuje. A nakoľko služba pochvaly, povzbudzovania a útechy vždy bola a je pre človeka taká potrebná, skúsme o Barnabášovi trocha pouvažovať.
Sú ľudia, ktorí veľmi hrdo vyhlasujú: „nikdy nikoho nechválim“ a toto pokladajú ta svoju zásadu. Je však táto zásada správna? Ľudia, ktorí sa jej držia väčšinou vyhlasujú, že svojou chválou nechcú nikoho kaziť. Človek, ktorého by pochválili, by si vraj mohol začať namýšľať a mohol by sa prestať snažiť. Iným argumentom je to, že nič nie je také dobré, aby to nemohlo byť ešte lepšie, tak načo teda človeka na jeho ceste k dokonalosti brzdiť. Nech len pokračuje dopredu a nech sa len snaží ešte viac. Ďalším dôvodom je pre nich skúmanie motívu toho, pre čo človek svoju činnosť vlastne robí. Ak to robí pre pochvalu, jeho snaha nestojí za nič. „Treba ho naučiť robiť dobro aj bez pochvaly,“ dôvodia.
V skutočnosti však – nech sú dôvody na nechválenie akékoľvek – nedostatok ocenenia a pochvaly je nie len znakom, že chýba láska, ale ak ide o veriacich ľudí, je to znak i toho, že sa nenechávajú viesť Božím Slovom, ktoré je v tejto veci veľmi jasné.

Náš Majster Ježiš Kristus napríklad, ľudí chválil často. Jedným z najvýznamnejších miest v tomto ohľade je to, ktoré sa nachádza v evanjeliu sv. Matúša. Ježiš Petrovi, ktorý práve vyznal to, kto je Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov,... (Mt 16, 17-18). Čo môže byť krajšou pochvalou ako toto? Podobné slová vyjadrujúce zo strany Ježiša pochvalu, chválu, ocenenie a povzbudenie nájdeme v evanjeliách veľmi často.
Podobne sa správa i apoštol Pavol. Jeho výrok, ktorý sa nachádza v Prvom liste Korinťanom hovorí veľmi jasne: „Chválim vás.“ (1 Kor 11,2). Apoštol tu dáva spätnú väzbu kresťanom v Korinte. A iste to nebolo bez účinku.
No snáď jednou z najvýraznejších osôb v Písme v dávaní pochvaly, útechy a povzbudenia bol práve náš Barnabáš z nedeľného Božieho Slova. Píšu o ňom nielen Skutky apoštolov, ale i sv. Pavol, ktorému bol Barnabáš jedným zo sprievodcov na jeho apoštolských cestách. Jeho pôvodné meno však nebolo Barnabáš, ale Jozef z Cypru. Meno Barnabáš bola jeho prezývka. Dali mu ju ľudia z kresťanskej komunity, ktorej bol členom. Barnabáš totiž v preklade znamená „syn povzbudzovania“ alebo „syn útechy“. Povzbudzovanie, chválenie a utešovanie museli byť u neho tak silné, že ľudia ho postupne začali podľa nich nazývať. Tak ako niekoho môžeme postupne podľa toho ako sa správa začať nazývať „nervák“ alebo „netýkavka“. Kdekoľvek sa Barnabáš v Novom zákone objaví, vždy je nejakým spôsobom napojené na povzbudzovanie, utešovanie a pochvalu.

Má tento učeník Ježišov čo povedať aj nám? Určite, a nie málo. Pravdu povediac, jeho sochu by sme mali mať v každom kostole na poprednom mieste, lebo povzbudzovanie, útecha a pochvala tak strašne chýbajú nielen v našich manželstvách, rodinách, školách, pracoviskách, stretkách, priateľstvách, ale i v kázňach mnohých z nás kňazov. Možno by mala stáť rovno vedľa kazateľnice. Lebo mnohí z nás, samozrejme nielen kňazov, namiesto toho, aby sme boli apoštolmi pochvaly, útechy a povzbudzovania, sme radšej čiernymi apoštolmi znechucovania a hany. Namiesto toho, aby sme v mori negativizmu hľadali zrniečka dobra, povzbudenia a svetla, robíme opak: v mori dobra hľadáme to, čo je zlé, čo sa nepodarilo, čo treba karhať.
Prečo je tomu tak? Dôvodom sú určite i naše povahové predispozície. Mnohí z nás sme už vo svojom jadre naladení čierno a pesimisticky. Možno sme sami v živote zažívali iba kritiku a znechucovanie a to si potom nesieme ako temné dedičstvo do prostredí, v ktorých žijeme a pôsobíme.
No hlavným dôvodom je to, že aj napriek svojej deklarovanej viere, ak nie sme schopní a ochotní poslúžiť ľuďom pochvalou, to je znak, že v skutočnosti nie sme v kontakte s Božím slovom a že našej viere čosi veľmi podstatného chýba. Chýba jej rozmer lásky a rozmer záujmu o druhého. Lebo ak chváliš, cez tvoju pochvalu vstupuje do životov ľudí Boh! Veď či sme to už nezažili všetci, čo to znamená byť pochválený, byť povzbudený, dostať útechu? Slová pochvaly, povzbudenia u útechy rozpustia aj tie najstudenšie ľady.

Chvála a pochvala nie je vlastne nič iné, ako skutok lásky, ktorú nám nedeľné evanjelium pripomína, ako najväčšie prikázanie. Chvála je dar, ktorý spôsobuje radosť. Takým nám utvoril naše ľudské srdce sám Boh. To je dôvod, prečo aj ľuďom, čo nekonajú dobro pre to, aby ich ľudia chválil, keď vidia, že iní vidia a oceňujú ich dobrú vôľu, ich úsilie a ich prácu, prichádza do srdca svetlo a radosť. A táto radosť im dáva doslova krídla, na ktorých sa potom odvážne vznášajú k ďalším dobrým skutkom.
Po pravde povedané, povolaním a cieľom pochvaly je byť Božou tvorivou silou. Pochvala totiž dodáva človeku chuť a odvahu; nedostatok pochvaly, naopak, ho odvahy a chute čosi robiť zbavuje. Koľkí zostali stáť pri svojom výstupe k dobru, alebo sa pri prvej s námahou dosiahnutej výške vrátili znova k životu ľahostajnosti a k svojim starým chybám – lebo nebolo nikoho, kto by si ich prvý úspech alebo aspoň snahu všimol a ju ocenil? Samozrejme, dobré skutky nemáme konať preto, aby nás ľudia chválili, hovorí Ježiš, ale koľkí sme už na takej úrovni.
Božie Slovo veľmi silne nalieha na obrátenie nášho srdca. A mať obrátené srdce znamená: vidieť dobro aj uprostred zla, svetlo aj v tme, krásu i v špine. Ak človek začne byť optimistom uprostred čierňavy, povzbudzovateľom v prostrediach negativizmu, inšpirátorom na miestach, kde sa už všetci vzdali akéhokoľvek snaženia, to je znak, že v ňom býva a cez neho pôsobí Duch Svätý.

Táto zásada je veľmi dôležitá hlavne dnes, keď jedinou témou mass médií sú škandály, zločiny, zlyhania a pikošky. A pritom je toľko dobra, ktoré sa vo svete stále deje. Všímajme si ho, všímajme si tých, ktorí ho konajú, hľadajme ich a nešetrime pochvalou. A začnime vo svojom najbližšom okolí. Kedy si ty ako rodič naposledy pochválil alebo povzbudil svoje dieťa, ako manžel svoju manželku, ako vedúci svojho zamestnanca, ako učiteľ svojho žiaka, ako kňaz svojich veriacich, ako predstavený rehoľnej komunity svojich spolubratov? Že niet za čo? Možno potrebuješ viac meditovať o Ježišovom učeníkovi Barnabášovi a zistiť, ako on hľadal dôvody na pochvalu. Možno odpoveď by bola takáto: Ak naozaj niet dôvod na pochvalu, určite je dôvod na povzbudenie alebo útechu. A tieto dve vlastnosti majú takú moc, že ducha človeka dokážu zdvihnúť natoľko, že to ich život zmení. A ty ich nebudeš stíhať chváliť.
Nech nám je Barnabáš, milí priatelia, tento muž povzbudzovania, pochvaly a útechy príkladom na našej ceste rastu v láske!