Svätý Otec počas audiencie: svedčiť svetu o radosti zo vzkriesenia

O spásonosnom význame Ježišovho vzkriesenia, bez ktorého by bola naša viera márna, dnes hovoril pápež František vo svojej katechéze počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra. Zúčastnili sa na nej tisíce pútnikov z celého sveta:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V minulej katechéze sme sa zastavili pri udalosti Ježišovho vzkriesenia, pri ktorej ženy zohrali osobitnú úlohu. Dnes by som sa rád zamyslel nad jeho spásnym významom. Čo znamená zmŕtvychvstanie pre náš život? A prečo by bez neho naša viera bola márna? Naša viera stojí na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní podobne ako dom stojí na základoch: ak tie nevydržia, zrúti sa celý dom. Na kríži Ježiš obetoval seba samého tým, že na seba vzal naše hriechy, zostúpil do priepasti smrti, zmŕtvychvstaním nad ňou zvíťazil, zničil ju a otvoril nám cestu k znovuzrodeniu do nového života. Sv. Peter to súhrne vyjadruje v úvode svojho Prvého listu, ako sme to práve počuli: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo (1,3-4). Apoštol nám hovorí, že Ježišovým vzkriesením nastáva niečo úplne nové: sme vyslobodení z otroctva hriechu a stávame sa Božími deťmi; to značí, že sme zrodení k novému životu. Kedy sa toto všetko pre nás uskutočňuje? Vo sviatosti krstu. V staroveku sa krst pravidelne udeľoval ponorením do vody. Ten, čo mal byť pokrstený, zostúpil do krstného prameňa v podobe bazéna, vyzlečený zo šiat, a biskup či kňaz mu tri razy nalial vodu na hlavu, pokrstiac ho v mene Otca i Syna a Ducha Svätého. Pokrstený potom vyšiel z bazéna a obliekol si nové biele šaty. To znamenalo, že sa narodil do nového života, ponoriac sa do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Stal sa Božím dieťaťom. Sv. Pavol v Liste Rimanom píše: „dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba Otče!‘“ (Rim 8,15). Duch, ktorého sme dostali v krste, nás učí a podnecuje, aby sme Bohu povedali „Otče“. Alebo lepšie: Abba znamená Otecko. Taký je náš Boh, je pre nás oteckom. Duch Svätý v nás uskutočňuje toto nové postavenie Božích detí. Boh sa k nám správa ako k synom, rozumie nám, odpúšťa nám, objíma nás, miluje nás i keď robíme chyby. Už v Starom zákone prorok Izaiáš zdôrazňoval, že ak aj matka zabudne na svoje dieťa, Boh na nás nikdy nezabudne, v žiadnej chvíli (porov. 49,15). A toto je krásne, nádherné.

Tento synovský vzťah s Bohom však nie je akýmsi pokladom, ktorý sme uložili niekde do kúta v našom živote. Naopak, musí rásť, musí byť vyživovaný každodenným počúvaním Božieho slova, modlitbou, účasťou na sviatostiach, osobitne sviatosťou zmierenia a Eucharistie, a láskou. Môžeme žiť ako deti! Smieme žiť ako deti! Toto je naša dôstojnosť. Počínať si ako pravé deti! To značí, že dovolíme Kristovi, aby nás každodenne premieňal a urobil takými ako on; znamená to, že sa snažíme žiť ako kresťania, usilujeme sa nasledovať ho, i keď si uvedomujeme naše ohraničenia a slabosti. Pokušenie opustiť Boha a postaviť do centra seba samých je stále nablízku a skúsenosť hriechu zraňuje náš kresťanský život, naše bytie Božích detí. Preto musíme mať odvahu viery, aby sme sa nenechali zviesť mentalitou, ktorá nám nahovára: „Boha nepotrebuješ, nie je pre teba dôležitý, atď.“ Práve naopak, iba ak si budeme počínať ako Božie deti, ak sa nenecháme obrať o odvahu kvôli našim pádom a hriechom, uvedomujúc si, že Boh nás miluje, náš život sa stane novým, bude plný vyrovnanosti a radosti. Boh je našou silou! Boh je našou nádejou!

Drahí bratia a sestry, musíme mať ako prví túto pevnú nádej a máme byť jej živým, jasným a žiarivým znamením pre všetkých. Vzkriesený Pán je nádejou, ktorá nikdy nesklame (porov. Rim 5,5). Pánova nádej nezahanbuje. Koľkokrát sa nádeje v našom živote rozplynú, koľkokrát sa očakávania, ktoré nosíme v srdci, vôbec neuskutočnia! Nádej nás kresťanov je silná, istá, pevná na tejto zemi, kde nás Boh povolal putovať. Zároveň je otvorená pre večnosť, pretože sa zakladá na Bohu, ktorý je vždy verný. Nezabudnime na to: Boh je vždy verný, Boh je nám vždy verný. Byť vzkriesenými s Kristom, prostredníctvom krstu a daru viery, pre neporušiteľnú nádej nás pobáda, aby sme sa ešte viac snažili o Božie veci, mysleli naňho ešte viac, modlili sa ešte viac. Byť kresťanmi neznamená obmedziť sa na dodržiavanie prikázaní, ale značí byť v Kristovi, myslieť ako on, konať a milovať ako on. Znamená to dovoliť mu, aby prevzal vládu nad naším životom, zmenil ho, premenil a vyslobodil z temnoty zla a hriechu.

Drahí bratia a sestry, ak nás niekto požiada zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15), ukážme mu vzkrieseného Krista. Ukážme naňho ohlasovaním jeho Slova, ale predovšetkým naším životom vzkriesených. Ukážme radosť z toho, že sme Božie deti, slobodu, ktorú nám dáva život v Kristovi. Táto sloboda je pravá, je slobodou od otroctva zla, hriechu a smrti! Hľaďme na nebeskú vlasť. Tak budeme mať nové svetlo a silu i v našom každodennom úsilí a námahách. Toto je vzácna služba, ktorú máme poskytnúť nášmu svetu, ktorý často nedokáže pozdvihnúť zrak smerom nahor, nedokáže zdvihnúť zrak smerom k Bohu. Ďakujem.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ