Manželské spory na koncile

26. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Manželské spory na koncile. Podľa knihy Johna O´Mellyho "Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile" ju pripravil Jaroslav Mudroň SJ:

„Naše oči sa obracajú na celý okruh zeme, ktorý akoby v svojej šírke nemal hranice; hovoríme k celému zemskému okruhu, ktorému tento ekumenický koncil v svojich úvahách venuje oduševnenú a láskavú pozornosť.“

Po prvých dvoch rokoch, keď sa Druhý vatikánsky koncil zapodieval skoro výlučne vnútrocirkevnými záležitosťami, v treťom období na jeseň v roku 1964 otvoril otázky spoločné pre celé ľudstvo. Práve preto 21. novembra na záver tretieho obdobia mohol pápež Pavol VI. konštatovať: „Naše oči sa obracajú na celý okruh zeme.“
„Oduševnená a láskavá pozornosť“ o náš svet viedla koncilových otcov k rozpravám na témy ako svetový mier, obmedzenie výroby jadrových zbraní, vykorenenie rasových predsudkov, pomoc chudobným v krajinách tretieho sveta atď. No neobišli pritom ani bežné otázky spojené s rodinným a manželským životom. V predlohe dokumentu O Cirkvi v dnešnom svete hneď za článkom O dôstojnosti ľudskej osoby začlenili jeho tvorcovia odsek O dôstojnosti manželstva a rodiny. V tomto krátkom odseku však nezopakovali tradičnú náuku Cirkvi, podľa ktorej uzavretie manželstva sleduje dvojaký cieľ – v prvom rade je jeho cieľom „plodenie detí“ a až na druhom mieste je „vzájomná pomoc“ medzi manželmi a tzv. „ukojenie žiadostivosti“ tela. Pripravovaný koncilový dokument naproti tomu nevyčlenil žiadne osobitné ciele manželstva, ale hovoril o svätosti a dobrote lásky medzi manželmi, ktorí nachádzajú naplnenie svojho vzťahu v plodení a výchove detí. Otázka o tom, koľko majú mať potomkov bola ponechaná na ich vlastné uváženie a svedomie. Proti tejto úprave katolíckeho učenia o manželoch sa ihneď ohradili kardináli Ruffini a Ottaviani, známi svojimi konzervatívnymi názormi. „Pravá manželská láska sa prejavuje v ochote manželov byť živými nástrojmi Boha pri vzniku nového života.“ Podotkol sicílsky kardinál Ruffini. A kardinál Ottaviani nazval právo manželov stanoviť, koľko budú mať detí, niečím neslýchaným. Veď Sväté písmo sa vyjadruje pochvalne o mnohodetných rodinách a uisťuje, že Boh ich požehná...

Väčšina koncilových otcov však súhlasila s úpravou a viacerí rečníci poukázali na slabiny vtedajšieho katolíckeho učenia o manželstve. Kardinál Léger z Kanady odôvodnil, prečo je tradičná náuka sama v sebe nelogická. Na jednej strane Cirkev učí, že plodenie detí je prvotným cieľom, ale pritom uznáva platnosť manželstiev aj neplodných partnerov. Navyše za vzor manželstva a rodiny je dávaný manželský zväzok Panny Márie a sv. Jozefa, ochrancu Panien, v ktorom o takomto prvotnom cieli nemôže byť ani reči. Práve preto kardinál Léger súhlasil, aby koncil upravil tradičnú náuku a za cieľ manželstva vytýčil lásku a udržanie jednoty, z ktorých prirodzene vyplýva odovzdanie života ďalšiemu potomstvu.
„Boli už dostatočne osvetlené všetky stránky teológie manželstva?“ pýtal sa belgický kardinál Suenens koncilových otcov: „Nedával sa snáď doteraz priveľký dôraz na Boží príkaz: „Ploďte sa a množte sa!“, a nezabúdalo sa pri tom na slová: „Budú dvaja v jednom tele“?“ Ak totiž zvážime obe charakteristiky manželstva, ako ich predstavuje kniha Genezis, nebude ťažké nájsť rovnováhu medzi vzájomným dobrom manželov a dobrom ich potomstva bez prílišného zdôrazňovania len jednej strany.

Tvrdou kritikou nešetril staré katolícke učenie libanonský patriarcha Maximos IV. Saigh. „Je to mienka vybudovaná na falošných predpokladoch... a vyplýva zo psychózy neženatých kňazov, z nepoznania prírody a z filozofie manicheizmu, ktorá vidí v hmote niečo zlé a v pohlavnom akte zasa niečo nedovolené, čo možno ospravedlniť iba plodením detí“ – rozhorlil sa patriarcha prednášajúc svoj príhovor vo francúzštine. Už v stredoveku sv. Tomáš učil, že zákon: „Množte sa!“ sa nevzťahuje na jednotlivca, ale na ľudstvo ako také. Ináč by Cirkev nemohla dovoliť celibát. Tým menej sa podľa slov patriarchu tento Boží príkaz vzťahuje na každý jednotlivý akt manželského spolužitia. Intimita tak slúži aj pre dobro samotných manželov. S novým navrhovaným prístupom sa súčasne otvorila na koncile ďalšia problematika. Ak manželstvo a pohlavný život majú opodstatnenie aj mimo plodenia detí, akým spôsobom a do akej miery možno predchádzať počatiu? Začiatkom šesťdesiatych rokov bola otázka antikoncepcie už dávno verejne diskutovaná. V čase tretej fázy koncilu sa v indickom New Delhi konala prvá medzinárodná konferencia OSN o svetovej populácii, kde boli predstavené lekárske antikoncepčné metódy ako účinná forma redukcie rastúcej ľudnatosti. Navyše katolícky lekár John Rock, ktorý patril k tímu vynálezcov antikoncepčnej pilulky, vydal v roku 1963 knihu The Time Has Come – Nadišiel čas, v ktorej vyzval Cirkev, aby povolila umelé antikoncepčné prostriedky.

V tom istom roku na podnet kardinála Suenensa pápež Ján XXIII. vymenoval komisiu, zloženú z teológov a lekárov, ktorí mali celú túto problematiku preštudovať. Aj nový pápež Pavol VI. rátal s odporúčaniami tejto komisie a doprial jej potrebný čas na skúmanie. Kvôli tomuto sa koncil nemal zapodievať otázkou regulovania pôrodnosti a rozhodnutie v tejto veci mal prenechať výlučne Svätej Stolici. Viacerí biskupi na koncile sa však nezdržali pripomienok a taktne vyjadrili očakávanie, že komisia odporučí Cirkvi, aby sa otvorila pre výdobytky vedy v tejto oblasti. Najviac vyzývavým bol sám kardinál Suenens, ktorý verejne na koncile požiadal pápeža, aby zverejnil mená členov pápežskej komisie a dovolával sa uvoľnenia z prísnosti katolíckej náuky o manželskej sexualite.
Kardinál Suenens si svojim príhovorom vyslúžil nielen potlesk koncilového zhromaždenia, ale tiež pozvanie do apoštolského paláca, kde ho pápež Pavol VI. riadne napomenul za netrpezlivosť a chýbajúci rozsudok. Napokon 7. novembra Suenens odvolal svoje požiadavky a prehlásil, že právo na konečné rozhodnutie prenecháva v plnej miere Svätému Otcovi.

Trvalo ešte dva roky, kým pápežská komisia pre kontrolu pôrodnosti vydala odporúčania Pavlovi VI. a ten v roku 1968 zverejnil encykliku Humanae Vitae. Jej uzávery už počas koncilu predvídal holandský kardinál Alfrink, keď koncom októbra 1964 vyhlásil: „Obeta a sebazápor patria k životu katolíka a nedá sa ustúpiť tzv. morálke podľa situácie... Cirkev nemôže pripustiť reguláciu počatia mravne nepovolenými prostriedkami. Jednako však pokrok antropológie a biológie v oblasti sexuality otvára doteraz nepoznané možnosti pre spolužitie manželov popri stále platnej zásade zdržanlivosti a využitiu tzv. neplodných dní. Týmto sa môže vyriešiť vznikajúci morálny rozpor medzi vzájomným dobrom manželov a medzi dobrom ich na svet prichádzajúcich detí.“