Rubriku Spiritualita
súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ: Ešte mám v živej pamäti, ako sme
sa ako študenti konzervatória pripravovali na medzinárodnú súťaž komorných orchestrov.
Mali sme naštudovať pomerne náročný program a jeden z pedagógov, známy ako ambiciózny
dirigent, sa tejto úlohy ujal veľmi zodpovedne. Dlhé hodiny driny postupne priniesli
svoje ovocie. Bolo to však trpké ovocie, pretože dirigent bol tvrdý a vyžadoval prísnu
disciplínu. I keď po technickej stránke sa interpretovaným skladbám nedalo nič vyčítať,
takmer úplne sa vytratila radosť z hudby. Počas jednej z posledných skúšok si asi
všimol znechutenie hráčov a pokúsil sa o vylepšenie atmosféry tým, že nám nariadil,
aby sme sa usmievali. Vedel totiž, že odborná porota pri súťaži zachytí i náladu hudobníkov
a i to môže ovplyvniť konečné hodnotenie orchestra. Vtedy sa niektorým hráčom podarilo
vytvoriť na tvárach úsmev, ktorý vyzeral skôr ako karikatúra alebo nepodarená mimika,
ale nie ako radostný úsmev. Radosť a úsmev sa nedá nanútiť. Vychádza zo srdca a ak
mu nezodpovedá vnútro, bude to len divadelná mimika alebo prázdne gesto.
Istý
duchovný autor to vyjadril takto: človeka pravdivo nespoznáš ani po reči, ani podľa
spôsobu obliekania, ale podľa jeho úsmevu. Zdá sa, že tento autor sa veľmi presne
dotkol hlbokej pravdy o radosti. Radosť je niečo, čo zasahuje hĺbku a podstatu človeka.
Čo je vlastne radosť? Slovo radosť sa v Novom zákone objavuje mnohokrát a zachytáva
vnútorný postoj človeka v rôznych situáciách. Prežíva ju veselý darca, ktorého miluje
Boh (porov. 2 Kor 9, 7), alebo ten, kto zachováva Božie prikázania (porov. Jn 15,
11). Pozná ju ten, kto našiel stratenú drachmu, a v plnej miere ju prežíva človek,
ktorého prosba bola vypočutá (porov. Jn 16, 24).
Cirkevní otcovia boli presvedčení
o tom, že smútok je počiatkom hriechu a zla človeka. Gregor Veľký pripomína sedem
hlavných hriechov, ktoré podľa neho majú spoločného menovateľa. A to ľahostajnosť
a smútok. Jána Klimak hovorí, že radosť je niečo, čo je predzvesťou neba, ktorú môžeme
vlastniť už tu na zemi a sv. Augustín bol fascinovaný radosťou z pravdy. Kresťanská
radosť nesmierne prevyšuje všetky iné radosti, pretože nepodlieha času a prevyšuje
všetko, čo je na pohľad krásne a na poznanie vábivé. Je stavom, ktorý človek prežíva
nielen v prítomnosti, ale i v budúcnosti, ktorú zveruje Božej prozreteľnosti. Kresťanská
radosť sa však nelimituje len na tento svet, ale v podstatnej miere ju oživuje viera
z eschatologickej budúcnosti. A toto sú tri aspekty kresťanskej radosti, pri ktorých
by sme sa chceli v krátkosti pozastaviť.
Prvým aspektom je radosť z Božej
prítomnosti. Niektorí autori hovoria o Božích dotykoch, ktoré vnímavá osoba zachytí
a teší sa z nich. Istá matka, ktorá sa venuje pestúnskej starostlivosti mi rozprávala,
ako deti potrebujú dotyk milujúceho človeka. Stará sa o novorodencov, ktorých sa pokrvná
matka zriekla a počas obdobia hľadania adoptívnych rodičov sa o tieto deti stará.
Prekvapilo ma, ako citlivo reagovala na najmenší plač alebo prejav nespokojnosti dieťaťa.
Vysvetlila mi, ako je potrebné okamžite reagovať na tieto signály dieťaťa, pretože
ich upokojovanie nie je menej dôležite ako strava. Patria totiž k pocitu istoty dieťaťa,
ktoré sa musí neustále presviedčať o tom, že sa oň niekto stará a že niekomu patrí.
Táto matka tvrdí, že keby vyslané signály neboli vypočuté, keby na ne nikto nereagoval,
v psychike dieťaťa bysa odohrali tak stresujúce zážitky, ktoré by ju natrva o poznačili.
I pre našu duchovnú radosť je potrebné vnímanie dotykov Boha. Je na to potrebná istá
citlivosť a vnímavosť, aby človek zachytené skutočnosti nevnímal len ako náhodu. Naše
srdce by malo byť neustále jemnejšie, aby sme zachytávali množstvo dotykov, ktorými
nás Boh ubezpečuje o svojej prítomnosti a o svojej starostlivosti o nás.
S
touto vnímavosťou súvisí i druhý aspekt kresťanskej radosti, ktorým je vedomie milujúcej
Božej prozreteľnosti. Zachytáva ju nasledujúca rozprava. Istý kráľ so svojim sluhom
boli na poľovačke, keď tu kráľa napadlo divé zviera. Sluha kráľa ochránil, ale kráľ
v tom zápase prišiel o jeden prst. Zronený to ukazoval sluhovi a ten mu na to vraví:
"Všetko je to v Božej prozreteľnosti." Kráľ sa na túto sluhovu reč nahneval a dal
ho zavrieť do väzenia. Po istom čase sa kráľ vydal znova na poľovačku, na ktorej ho
zajali divosi a chystali si ho pripraviť ako zápalnú obetu pre svojich bohov. Keď
však videli, že mu chýba jeden prst, usúdili, že nie je vhodný obete pre bohov a pustili
ho. Keď sa kráľ vrátil, išiel za svojim sluhom do väzenia, lebo zistil, že má pravdu.
Keď bol na slobode, kráľ sa ho spýtal: "Ako je to možné, že keď Boh vedel, že mi hovoríš
pravdu, dovolil, aby som ťa tak nespravodlivo uväznil?" Sluha mu vraví: "Pozri kráľ,
keby Prozreteľný Boh nebol na mňa dopustil tú nespravodlivosť a nebol by som vo väzení,
určite by som bol s Tebou na tej poľovačke. A pozri na moje ruky - ja mám všetkých
desať prstov."
Tretím aspektom kresťanskej radosti je viera vo večný život.
Túžba po večnom živote je hlboko vpísaná do srdca každého človeka. Ľudia sa v minulosti
naivne domnievali, že by mala existovať bylina proti smrti. Že by mohol existovať
liek nesmrteľnosti. Súčasná lekárska veda sa snaží, hoci nie odstrániť samotnú smrť,
ale čo najväčší počet jej príčin, a tak ju stále viac odďaľovať a zabezpečiť stále
lepší a dlhší život. Benedikt XVI. však hovorí: „Ako by to skutočne bolo, keby sa
dosiahlo možno nie úplné odstránenie smrti, ale jej odloženie na neurčito a bolo by
možné dožiť sa niekoľkých stoviek rokov? Bolo by to dobré? Ľudstvo by mimoriadne zostarlo
a pre mládež by nebolo miesto. Zhasla by možnosť a schopnosť inovácie a nekončiaci
život by nebol rajom, ale skôr odsúdením. Skutočná liečivá bylina proti smrti musí
byť iná. Nemala by viesť jednoducho k neurčitému predĺženiu terajšieho života. Mala
by premeniť náš život zvnútra. Mala by v nás vytvoriť nový život, ktorý by bol skutočne
schopný večnosti.
Podstatným aspektom kresťanskej radosti je práve toto: pravý
liek proti smrti existuje. Tento liek začína účinkovať krstom. Postupne jeho účinok
rastie vierou a ďalšími sviatosťami. Tento nový život v nás nie je zrušený smrťou,
ale práve naopak. Práve vtedy je plne vynesený na svetlo. Vidieť to na životoch svätcov
a cirkevných otcov. Im sa podarilo obliecť si nového človeka a žijú stále. A toto
je ďalší aspekt skutočnej kresťanskej radosti. Radosť z toho, že duchovný život nikdy
nekončí. Je to život, ktorý presahuje do večnosti. Veľmi rád sa stretávam s istým
patrológom. Vždy ma poteší a povzbudí jeho radosť, s ktorú mi rozpráva o svojich najlepších
priateľoch. Sú nimi Cirkevní otcovia. Veľmi dobre pozná ich diela a hovorí, ako mu
pomáhajú, ako mu radia a ako ho sprevádzajú na jeho duchovnej ceste.
Milí
priatelia, usilujme sa o to, aby sme sa stali ľuďmi veľkonočnej radosti. Aby sme boli
vnímaví na každodenné dotyky Božej prítomnosti, aby nám nechýbala radosť z milujúcej
Božej prozreteľnosti, ale predovšetkým aby nás potešoval prísľub budúcej nesmrteľnosti,
ktorá je dielom zmŕtvychvstalého Krista.