Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú nedeľu vo veľkonočnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú nedeľu vo veľkonočnom období s názvom Ukáž rany!
Hovorí sa, že keď známy rímsky štátnik a rečník Cicero obhajoval tých, ktorí boli obžalovaní z nejakého deliktu, snažil sa poukázať na rany a jazvy, ktoré niektorí z nich mali na svojich telách. Tieto jazvy, ktoré títo ľudia mohli získať pri rozličných hrdinských príležitostiach, ako boli napríklad obrana štátu, alebo služba spoluobčanom či ťažká práca pri budovaní spoločných hodnôt mali byť dôkazom ich dôstojnosti a ctihodnosti. Nie delikt, ktorý spáchali, ale tieto rany a jazvy boli svedectvom, kým naozaj sú. Ich jazvy poukazovali na ich opravdivý charakter a na ich skutočné zmýšľanie. V tomto zmysle sa nám požiadavka apoštola Tomáša z nedeľného evanjelia vôbec nezdá nelegitímna. Keď sa Ježiš zjavil vo večeradle medzi apoštolmi po svojom vzkriesení, Tomáš nebol prítomný. Keď mu apoštoli o tom rozprávali neveril im. Že to bol naozaj Ježiš, bol ochotný uveriť až keď uvidí jeho rany. Iba taký Ježiš – doráňaný a dojazvený – mohol byť pre neho pravým Ježišom. Týmto spôsobom nám Tomáš, milí priatelia, stanovil kritérium na rozpoznávanie pravého Ježiša a jeho nasledovníkov od tzv. „Ježišov“ falošných. Tým kritériom sú rany a jazvy.
Zdá sa, že tohto kritéria sa neskôr držali aj ďalší apoštoli. Napríklad apoštol Pavol v liste Galaťanom píše o znakoch Krista, ktoré on Pavol nosí na svojom tele (Gal 6, 17). Tieto jeho znaky mali byť dôkazom jeho hodnovernosti. Človek môže veľa toho nahovoriť a vykonať veľa obdivuhodných skutkov, no až utrpenie za to, čo hovorí dáva jeho slovám a zmýšľaniu hodnovernosť. Po a popri Pavlovi bolo a do dnešných ešte stále je veľa mužov a žien, ktorí majú na svojom tele jazvy a rany pre vernosť Kristovi a jeho ideálom. V prvokresťanských dobách boli veľmi ctení mučeníci. Mučeníci boli najctenejšou skupinou medzi prvotnými kresťanmi. Ľudia si ich už za živa ctili ako svätcov a prosili ich o príhovor pred Bohom vo svojich modlitbách. Niektorí mučeníkov dokonca nepovažovali už ani za ľudí, ale za samých anjelov. Túto vážnosť im dodávali ich „rany“ a ich „jazvy“. Aj iné stavy boli v prvotnej cirkvi vážené, napríklad stav panien (alebo aj neženatých mužov) alebo stav pustovníkov. No hodnota týchto dvoch stavov sa odvodzovala od mučeníctva: napríklad pustovník bol mučeníkom ticha, samoty a sebadisciplíny; panna zasa bola mučenicou snahy o duševnú a duchovnú čistotu. Ani v prvom ani v druhom prípade zostať verným ideálu nebolo bez námahy a potu. A toto zanechávalo na nich „jazvy“. Ak by nebolo, potom ani pustovníctvo ani panenstvo nebolo hodnoverné.
Keďže toto kritérium je kritériom aj našej vernosti Kristovi a ľuďom, pozrime sa presne na to, kde a ako by malo toto kritérium byť viditeľné. Spisovateľ Tolstoj v jednej zo svojich kníh poukazuje na ideálneho cára, ktorého dom bol nepretržite otvorený pre každého a kde sa mohol posadiť k stolu každý, kto len chcel. Cár mal však predsa len jednu podmienku: každý jeho hosť mu musel pri príchode do jeho domu a pred zasadnutím si k stolu ukázať svoje ruky. Tí, ktorých ruky boli tvrdé, zodraté, zjazvené a mozoľnaté, čo bolo dôkazom ich tvrdej a poctivej práce, boli posadení na čestné miesta za vrch stola a boli im predkladané tie najlepšie jedlá. Tí, ktorých ruky boli jemné, pestované a šetrené boli posadení na koniec stola a jedlo, ktoré im ponúkali na jedenie pozostávalo iba z chlebových kôrok a odrobín. Ruky boli znakom človeka. Tvrdé ruky poukazovali na život námahy, obetavosti a utrpenia. Jemné ručičky na život bez námahy a obety.
Samozrejme, ruky sú tu iba symbolom. Námahu, obetavosť a utrpenie človeka je možné vidieť na mnohých častiach bytosti človeka: na jeho tele, na jeho tvári, na jeho pohľade, na jeho povahe. Podobne je možné vedieť aj opak: neschopnosť k obetavosti a neochotu namáhať sa. Viete na prvý pohľad rozpoznať človeka, ktorý na sebe pracuje od toho, ktorý naopak na sebe pracovať nechce? Ten, ktorý na sebe pracuje je síce doráňaný, ale zároveň z neho zračí dobrota, ústretovosť a láska k ľuďom. Človek, ktorý na sebe nepracuje vyžaruje nervozitu, zahľadenosť do seba, nedotklivosť a niekedy až chorobný narcizmus. A hlavne: spôsobuje rany a jazvy iným. nie tak ani ich telách, ako skôr na ich duši a duchu a hlavne na vzťahoch s nimi. Kristus svoju lásku a vernosť nám dokázal nie dávaním rán a spôsobovaním rán a jaziev, ale ich prijímaním.
Rana sa po grécky povie stigma. Stigmy boli v gréckorímskych dobách znakom potupy, lebo ich na svojich telách nosili otroci. Boli im vypálené na niektorú časť tela, aby sa vedelo, komu patria. Prví kresťania si zvykli na svoje telá tetovať znaky poukazujúce na Krista, napr. kríž, alebo grécke písmenko Χ („ch“), znamenajúce Christos. Je možné, že apoštol Pavol, keď hovorí o znakoch na svojom tele poukazuje práve na tieto tetované znaky, stigmy. V jeho prípade však určite nešlo o niečo umelé, čo by si bol sám nechal vytetovať na svoje telo, ale o niečo, čo bolo výsledkom jeho vernosti Kristovi a čo mu za túto vernosť zasadili ľudia lebo okolnosti. Aj my ak sme verní Kristovi budeme mať na sebe rany a jazvy. Budú to rany spôsobené bojom so sebou samými. Bojom o svoj rast, o sebadisciplínu, o zanechanie života istej neresti, o odstránenie nejakej slabosti...
Budú to rany spôsobené nám inými. To sú jazvy, ktoré sa udeľujú v prenasledovaniach. I u nás na Slovensku je veľa ľudí s jazvami tohto charakteru, ktoré dostali v dobách totality za to, že si zachovali svoju vieru a vernosť Kristovi. Takýto svedkovia nechýbajú však ani dnes, kedy hoci žijeme v slobode, rešpekt voči zásadám viery stále chýba.Budú to rany spôsobené našou snahou o žitie života lásky a obetavosti: tým, že budeme iným chcieť pomôcť pri znášaní ich bremien a krížov, tým, že budeme slúžiť iným v ich biede a nedokonalostiach, a pod.
Budú to rany spôsobené bojom o zachovanie vernosti vo vzťahu, napríklad v manželstve alebo v komunite. Pri ukázaní prvých ťažkostí vo vzťahoch máme pokušenie utiecť: a to preto lebo sa bojíme rán. Útek nie je dôkazom vernosti vzťahu a toho, že nám na ňom záleží. Rany sú. Ukáž mi rany a ja ti poviem, ako ti na vzťahu a na ľuďoch, o ktorých sa jedná, záleží.
Budú to rany udelené nám za našu vernosť ideálu, napríklad za spoločné dobro, za cirkev, za presadenie nejakej verejnoprospešnej vízie. Ľudia nechápu ľudí priekopníkov, vizionárov, obetavcov. Nie, že by sme sa takto nazývali my sami, ale ak nám na veciach podobného charakteru záleží, takými jednoducho budeme. Ak budeme chcieť v tom vytrvať, čakajme rany. Rany výsmechu, odporu, odcudzenia, posudzovania.
Tak, ako Kristus trpel a trpí s nami, aj my máme trpieť s inými. Nasledovníkmi Krista nás robia až rany. V 30-dňových ignaciánskych exercíciách je vymedzený uvažovaniu o ranách celý tretí týždeň. Exercitant robí v druhom týždni rozhodnutie pre užšie nasledovanie Krista. V treťom týždni sa toto jeho rozhodnutie testuje. K uvažovaniu sú mu tu predkladané texty Písma hovoriace o posledných dňoch Ježišovho života: o jeho umučení a smrti. Ak ho chceme nasledovať nevyhneme sa ani tomuto.
Milí priatelia, ako by sme obstáli my v tomto tomášovskom teste? Nedopadli by sme ako istý človek, ktorý sa po smrti zjavil pred tvárou Božou a ktorému Pán hovorí: „Ukáž mi rany!“ „Nemám žiadne,“ hovorí človek. „Ako to?“, pokračuje Pán. „Vari nebolo v tvojom živote nič, za čo by sa bolo oplatilo bojovať?“
Želám vám požehnanú nedeľu.