Keďže prežívame Veľkonočnú
oktávu, aj nasledujúci príhovor Mons. Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre
východné cirkvi, sa dotkne tejto najväčšej udalosti v dejinách ľudstva a celého stvorenstva:
Keď
sme v predchádzajúcich dňoch prežívali tajomstvá Kristovho utrpenia, mohli sme si
všimnúť, že pri Kristovom odsúdení i pri vymáhaní jeho popravy bol jeden z použitých
argumentov ten, že sa mieša do politiky, že niečo robí, že niečo hlása, že chce jednoducho
na tomto svete niečo zmeniť.. Evanjelista Lukáš uvádza, ako „ celé zhromaždenie vstalo,
odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia
náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ (Lk
23. 1-2). Darmo Kristus o sebe hovorí, že jeho záujmy nie sú svetské, či mocenské,
keď Pilátovi zdôrazňuje: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo
bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže
moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ A keby to aj Pilát bol pochopil, tak sa nakoniec
nechal zastrašiť, keď Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý,
kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi. “Cisár, dane, svet ... jedným slovom
... politika. Ako sa ale má kresťan, zvlášť kresťanský laik stavať k politike? Čo
je to pre neho politika. Je to naozaj len “panské huncútstvo”, ako sa jej na Slovensku
ľudovo hovorí, alebo to vo svojej najhlbšej podstate môže a má byť skutočne “più
alta forma di carità - najvyššia forma lásky”, ako to viackrát prízvukoval pápež Pavol
VI.? Čo má byť ideálom kresťana? Útek zo sveta, alebo práca na zmene sveta? Ako máme
vnímať „svet okolo nás?“
Máme byť vari vystrašení a stiesnení z toho, na
čo upozorňuje sv. Ján evanjelista a síce, „ že celý svet je v moci toho Zlého...“
(1 Jn 5,10)? Ale veď ten istý evanjelista nám súčasne pripomína, že „Boh tak miloval
svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby
mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze
neho svet spasil“ (Jn 3,16-17). Pred týmito otázkami, zoči-voči tomuto zdanlivému
rozporu, stojí veriaci, praktizujúci kresťan, teda človek, ktorý vidí zmysel svojej
existencie nielen v snahe po naplnení vlastných bezprostredných elementárnych životných,
ba niekedy iba akoby živočíšnych potrieb, ale v širšom horizonte uskutočňovania svojho
povolania „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“
(Ef 1,10), teda toho „sekulárneho povolania“ ktorého integrálnou súčasťou je aj záujem
o veci verejné a snaha prispieť v miere svojich schopností a možností k spoločnému
dobru. Predstava, že kresťania – a predovšetkým katolíci - by sa mali, maximálne,
niekde v súkromí, iba nenápadne a potichučky modliť a byť vďační za to, že je im
to dovolené, ale rozhodne by sa nemali miešať do politiky, je veľmi rozšírená a vôbec
nie je nová. Krista obvinili z buričstva a z pokusu zmeniť systém, prvých kresťanov
prenasledovali, lebo odmietali uznať božstvo rímskeho cisára a vyznávali, že “iba
jeden je Pán” , ktorého “Boh nad všetko povýšil“ aby sa tak na meno Ježiš zohlo každé
koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 10).
Historické revolúcie, ktoré
položili základy moderných politických systémov v duchu hesla “rozboríme sveta starý
základ ... Posledná borba vzplála... náš svet postavíme si slávny“, videli neraz
v Katolíckej cirkvi, a zvlášť v katolíkoch verných učeniu Cirkvi, úhlavných nepriateľov
a ich prítomnosť v politickom živote bola vnímaná nanajvýš negatívne. Všetky totalitné
systémy – od nacizmu a fašizmu cez komunizmus, až po vše-objímajúci relativistický
pragmatizmus dnešných čias v jeho najrozličnejších ideologických a politických podobách,
sa pri predstave existencie politiky motivovanej a orientovanej kresťansky, teda na
základe hodnôt, ktoré predstavuje kresťanstvo, a zoči-voči katolíkovi, ktorý sa v
duchu zásad svojej viery angažuje v politike, správajú ako býk k červenému súknu:
záludne, zúrivo, frustrovane ale v konečnom dôsledku sebavyčerpávajúco a neúspešne.
Byť dnes kresťanom, katolíckym laikom a angažovať sa v politike, je úloha nesmierne
náročná a zodpovedná. Táto úloha nemôže byť nikdy splnená dostatočne, pokiaľ nebude
chápaná ako služba, ako snaha o posväcovanie výkonu moci, ako ľudská účasť na Kristovom
spasiteľskom diele. Bol nám do starostlivosti zverený svet a všetko čo je v ňom. Máme
voči celému svetu, i voči každému človeku s ktorým vstupujeme do akejkoľvek formy
vzťahu zodpovednosť. „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí
správcovia mnohotvárnej Božej milosti. Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo;
keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený
Boh skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 4, 13).
Kristus nám svojim zmŕtvychvstaním
otvára perspektívu ďaleko presahujúcu hranice politických systémov, volebných preferencií
a volebných období, otvára nám perspektívu večného života v ktorom každý náš skutok,
naše slovo i naše mlčanie, naše konanie i naša nečinnosť. Náš záujme i nezáujem o
veci duchovné i o veci verejné nadobudnú novú hodnotu. Pripomína nám to slovami: No
hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré
vyslovia (Mt 12, 36)A slová rovnako ako skutky pretrvajú na večnosť a ovplyvnia ju.
Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov,
mne ste urobili. “Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste
to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.